Kochovo sanatórium, to je hlavne pre Bratislavčanov pojem. Nejde totiž o nemocničnú budovu v bežnom slova zmysle, ale o vzácnu architektonickú pamiatku, obklopenú záhradou s cudzokrajnými rastlinami a stromami, dielo architekta Dušana Jurkoviča, autora mohyly na Bradle.
Toto sanatórium, postavené v rokoch 1929 - 1931, má však aj svoju ľudskú históriu. Zakladateľom a majiteľom bol pôvodom český chirurg Karol Koch, o ktorom sa vo všeobecnosti vie dosť málo, hoci to bola významná osobnosť našej medicíny i spoločensko-politického života.
Biografiu a zložité osudy Karola Kocha sa rozhodol zrekonštruovať v knihe Zabudnite na Kocha (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT) publicista Slávo Kalný, ktorý si kompenzoval dlhé roky umlčania už niekoľkými pozoruhodnými dielami literatúry faktu.
Na začiatku si kladie otázku, prečo práve Koch ostal u nás nepochopený a odstrčený napriek tomu, že patril medzi zakladateľské osobnosti Lekárskej fakulty v Bratislave, aktívne sa zapojil do protifašistického odboja, zaslúžil sa o výstavbu ústavu pre detských mrzáčikov, napísal niekoľko odborných i spomienkových kníh. Pravda, po roku 1968 emigroval do Kanady, kde roku 1981 zomrel.
No zrejme nie iba emigrácia spôsobila, že Kochovo meno ostalo len v názve sanatória. Kalný dôkladným štúdiom prameňov podrobne dokumentoval, že Koch bol tŕňom v oku nielen fašistov, ale aj komunistov. Vyhlásenie slovenského štátu neprivítal, veď ako Čechovi mu zakázali výkon lekárskej praxe, no zo Slovenska sa neodsťahoval, lebo Nemci, ktorí sa sanatória zmocnili, mu dovolili dvakrát týždenne operovať a liečiť prominentných nemeckých pacientov.
Kalný ukazuje, že Koch napriek tomu s Nemcami nekolaboroval, naopak, zakladá a vedie antifašistickú skupinu Justícia, spolupracuje s odbojovou skupinou Obrana národa a Nemci po potlačení SNP vypíšu na jeho hlavu dokonca odmenu stotisíc mariek.
Jeho účasť v odboji sa hodnotila po vojne vysoko, zvolili ho aj za mešťanostu Bratislavy, no on sa po niekoľkých dňoch tejto funkcie vzdal a venoval sa výlučne medicíne. Február 1948 nepriniesol Kochovi nič dobré. Sanatórium síce predal Ústrednej národnej poisťovni, ale ako presvedčený demokrat sa stýkal s „velezradnou a špionážnou skupinou", ktorú súdili roku 1951 a Kochovi sa ušlo doživotie (odsedel si roky 1951 - 1963).
Kalný aj hojnými citátmi približuje toto nešťastné obdobie v Kochovej existencii, pričom sa opiera i o svedectvá spoluväzňov alebo ich príbuzných. V tomto ohľade je však kapitola o evanjelickom farárovi Mirkovi Petrovičovi dosť predimenzovaná.
Kalný pri písaní tohto dokumentárneho diela využíval aj Kochove knihy, kde sa však málo hovorí o jeho súkromí. Aby bol obraz Kocha-človeka čo najúplnejší, povyhľadával a vyspovedal jeho najbližších príbuzných - dokonca v Kanade.
Cenné svedectvo predstavujú pasáže o jeho vzťahoch s architektom Jurkovičom, no ich fiktívne dialógy pôsobia svojou nehodnovernosťou skôr rušivo. Výpovednú hodnotu Kalného knihy zvyšuje veľký blok fotografií.
