Aj knihy majú svoje osudy

Vieme vôbec, čo máme v „domácej“ knižnici my Slováci? Čo si mohla ukradnúť Alžbeta Báthory z poličky u palatína Juraja Thurzu? O akých románoch klebetili naše národne uvedomelé ženy? Ak vás niečo z toho zaujíma, nemusíte sa vracať do školských lavíc, stačí, ak zájdete v Martine na výnimočnú výstavu Cesty slovenskej knihy. Hoci aj dnes večer. Otvorené bude totiž do noci, podobne ako v ďalších osemdesiatich múzeách vo vyše päťdesiatich mestách. Noc múzeí a galérií vypukne práve dnes.

Knižnice sú živým organizmom, tvrdí spisovateľ Daniel Hevier, ktorý má vo svojom byte päť- až šesťtisíc kníh, ďalšie uložené kdesi v pivnici. Najkrajšie na knižniciach je vraj to, ako sa jednotlivé knihy navzájom ovplyvňujú a ako vplývajú na človeka, ktorý sa medzi nimi ocitne. „Nejde ani tak o to, aby sme prečítali všetko, čo máme na poličke, ale aby boli isté knihy vždy poruke,“ tvrdí Hevier.

Vášniví zberatelia si z kníh robia tapety, obkladajú nimi svoje príbytky znútra i zvonku. Pre budúcich historikov budú istotne zaujímavé zbierky, ktoré majú dnes doma nadšenci knižnej kultúry, akými sú aj Peter Zajac, Peter Uličný či Albert Marenčin. Povestnú knižnicu Kornela Főldváriho označil Dado Nagy priam za výtvarnú inštaláciu. Zlé jazyky hovoria, že v týchto prípadoch začína byť situácia natoľko neprehľadná, že musíte chodiť do knižnice aj po knihy, ktoré máte doma.

Ak sa niektorá z týchto domácich zbierok raz dostane do nejakého múzea či národnej knižnice, bude v nej vládnuť poriadok. Dôležitejšie však bude, že tí, čo prídu po nás, sa možno práve cez tieto zbierky dozvedia o našom vkuse, schopnostiach, úvahách i nádejach.

Slovenská národná knižnica ponúka práve unikátnu možnosť pohrabať sa virtuálne v jej poličkách. Vo štvrtok sprístupnila v Martine výstavu Cesty slovenskej knihy, ktorú s podtitulom od Proglasu k postmoderne ocenili vlani už aj početní návštevníci pražskej Galerie Klementinum. Až do konca októbra môžete originály tých najunikátnejších rukopisov či ukážky vzácnych tlačí nájsť v Etnografickom múzeu na martinskej Malej hore.

Stredoveké klenoty

Rukopisy Cyrila a Metoda medzi exponátmi nehľadajte. Originály najstarších cirkevných kódexov sa do dnešných dní nezachovali. Ich podobu poznáme len podľa fragmentov oveľa neskorších opisov. V expozícii sú však napríklad zlomky hlaholských textov datované okolo roku 1300 či pergamenový kódex z roku 1594 s bohatou dekoratívnou výzdobou.

Stredovekými „kopírkami“ boli pisárske a iluminátorské dielne, tzv. skriptóriá, ktoré fungovali pri kláštoroch. Najznámejšia bola dielňa kartuziánskeho kláštora na Skale útočišťa pri Kláštorisku v Slovenskom raji. Prior tohto kláštora Konrád vraj tomuto umeniu prepadol natoľko, že prepisovaniu a iluminátorstvu nakoniec obetoval aj svoju sľubnú cirkevnú kariéru.

Vynález kníhtlače spravil z rozširovania textov civilné povolanie. V depozitoch našej Národnej knižnice je 665 prvotlačí a iné vzácne tlače z rôznych európskych krajín. Známe je brnianske vydanie Uhorskej kroniky z roku 1488 s drevorezovými portrétmi kniežat a kráľov, ktorej autorom bol Ján z Turca.

Prvou tlačou v slovenskom jazyku, presnejšie v slovakizovanej češtine, je Malý katechizmus Dr. Martina Luthera z roku 1581, známy aj ako Bardejovský katechizmus. V 16. storočí už pôsobili stále tlačiarne aj v iných mestách, v Banskej Bystrici či v Trnave, kde sa tamojšia tlačiareň stala nástrojom protireformácie. Medzi najstaršie bratislavské tlačiarne patrí Valova tlačiareň, ktorá sa spomína už v roku 1594. Už v 16. storočí začali tlačiarne pôsobiť aj v Košiciach, Husárova tlačiareň tlačila predovšetkým pre potreby protestantov.

Zaujímavým, no najmä bohatým obdobím v oblasti knižnej kultúry bol humanizmus. Z viacerých unikátnych zbierok sa vo fondoch Slovenskej národnej knižnice v Martine zachovali aj zlomky knižníc palatína Juraja Thurzu či humanistu Zachariáša Rohožníka Mošovského.

Temné obdobie osvietenstva

Obdobie osvietenstva bolo paradoxne pre knižné fondy temným obdobím, vtedy sa totiž konali doslovne útoky na kláštorné knižnice. Mnohé z nich boli zrušené, ich fondy presunuté do inštitúcií či do osobných zbierok. Pre nás je najsmutnejšie to, že vzácne zbierky v značnej miere odišli z nášho územia, pričom ich návrat už nie je reálny.

Na druhej strane sme však od konca 18. storočia na Slovensku svedkami vzniku a systematického budovania zaujímavých rodových knižníc. Môžeme byť na ne právom hrdí, tieto zbierky patrili v danom období k najvýznamnejším a najrozsiahlejším nielen v rámci Rakúsko-Uhorska, ale často v celej Európe. Medzi ne patria rodové knižnice z Uhrovca či z Oponíc. Zakladateľ Apponyiovskej bibliotéky Anton Juraj Apponyi bol významným mužom monarchie, po otcovi sa stal aj tolnianskym županom.

Národné bohatstvo

V druhej polovici 19. storočia sa na pôde Matice slovenskej začala budovať rozsiahla národná knižnica, a to aj z darov zo zahraničia. Medzi darcami vraj nechýbal ani ruský cár. Zbierky obohatili aj kalendáre nevidiaceho Mateja Hrebendu Hačavského, ktorý roznášal knihy po celej krajine a ďalšie pozostalosti našich národných dejateľov.

Vytváranie fondov sa prerušilo zrušením Matice. Konfiškáty z jej majetku sa okľukami dostali späť na Slovensko až po vzniku Československej republiky, aj to len sčasti. Náš národný historický knižničný fond doplnili v 20. storočí osobné knižnice Jozefa Škultétyho, Milana Rastislava Štefánika, Dušana Makovického či Alice Masarykovej, ktoré dokumentujú živé česko-slovenské vzťahy, ako aj naše bohaté vzťahy k Európe.

Ženy patrili oddávna k vášnivým čitateľkám. Jedinečnú osobnú zbierku mala napríklad prvá slovenská botanička Izabela Textorisová. Znalosť šiestich jazykov jej umožnila v origináli čítať diela Turgeneva, Puškina, Gogoľa a Tolstého. Zaujímavé kolekcie vlastnili aj iné významné slovenské ženy - Drahotína Križková - Kardošová, Adela Dobšinská, Terézia Vansová, Anna Halašová či Marína Maliaková.

Znárodnenie v roku 1948 malo vplyv aj na uchovávanie nášho knižného dedičstva, narušila sa totiž jednota zbierok. Rukopisy sa dostali do archívov, najvzácnejšie tituly zas do ústredných inštitúcií, ktorých „miestne pracoviská“ neboli dostatočne odborne vybavené. Časť knižných zbierok sa po roku 1989 vrátila v rámci reštitúcií pôvodných vlastníkom.

Zostalo len málo

Aj knihy majú svoje osudy, často nie menej dramatické ako príbehy, ktoré nám prinášajú. Slovensko nemalo svojho Františka I., ktorý vo Francúzsku už v roku 1537 založil systém povinných výtlačkov pre ich centrálnu kráľovskú knižnicu. Nemalo ani jednoduché dejiny. Knihy trpeli spolu s ich majiteľmi a autormi. Množstvo zbierok, ktoré by sa dali zaradiť medzi slovaciká - či už podľa autora, predmetu skúmania, alebo miesta vzniku - už nikde na Slovensku nenájdete. O to viac by sme si mali vážiť to, čo sa zachovalo.