Súkromie je nepriateľ, tvrdí Milk

Čo dnes letí v Hollywoode? Politické drámy podľa skutočných udalostí. Scenáristi filmov Frost/Nixon či Výmena vedia, že hrabať v archívoch sa vyplatí. Že ich zláka životopis Harveyho Milka, bolo iba otázkou času.

Milk bol pre Američanov akýmsi Kennedym komunálnej politiky. Stelesňoval nádej a vľúdnosť, súcit s utláčanými a vieru, že veci verejné je možné meniť „zdola". A najmä - ako prvý Američan vo vysokej funkcii sa netajil tým, že je gay.

Bez kravaty to nejde

Gus Van Sant sleduje osud Milka v rokoch 1970 až 1978. Na začiatku vidíme štyridsiatnika v obleku, úradníka zmiereného s tajným životom homosexuála. O čosi neskôr je to už vlasatý hippie v džínsoch. A keď pochopí, že liberálom byť môže, ale bez kravaty to na radnici nepôjde, zrodí sa Milk - politik.

Do politiky vstupoval ako ten, kto je zahnaný do kúta a teraz sa začína brániť. Hippies už síce mali najlepšie časy za sebou, ale aj vďaka Milkovi to v San Franciscu stále vrelo. Štvrť Castro, kam sa homosexuáli húfne sťahovali, bola akýmsi mestom v meste. Nešlo však len o záujmy gayov.

Harvey Milk, zvolený do funkcie na radnici, zjednotil dôchodcov, ženy aj etnické menšiny. Ako aktivistu ho trápili problémy každodenného života: policajná brutalita, verejná zeleň či byty pre dôchodcov. Paralely s nedávnymi prezidentskými voľbami v USA sú zrejmé. Napríklad protivníčka charizmatického politika Kate Bryantová - tá je karikatúrou Sarah Palinovej.

Kľúčové scény sú však iné. „Súkromie je nepriateľ," odpovedá Milk priateľom, ktorí sa k inakosti váhajú verejne priznať. „Keby voliči poznali aspoň jedného z nás, vedeli by, že gayovia nie sú žiadne zvrátené monštrá." Bolo to však jeho vlastné súkromie, čo kariéru politika zruinovalo. Koniec bude tragický, my to dobre vieme a na nič sa nehrá ani Van Sant. Rozprávanie je retrospektívou a rozprávačom Harvey Milk v predvečer atentátu.

Oscarová čítanka

Jedna noha v nezávislom filme a druhá v Hollywoode, Gus Van Sant je jeden z najzaujímavejších režisérov dneška. Na autora takých rozdielnych filmov, ako sú konvenčný Dobrý Will Hunting aj experimenty Gerry či Paranoid Park, by ho bez titulkov tipoval málokto.

Ovláda remeslo stredného prúdu, ako zabrnkať na správnu strunu v správny čas. No hoci je postavené na klišé, vie ho osedlať a dať mu hĺbku - keď má pocit, že stojí na správnej strane. Milk je toho príkladom: vzorce sú klasické, obsah neklasický.

Film je tak trochu politická čítanka, občianska náuka v obrazoch. Je tu však postava, ktorá sa jej vymyká. Dan White, Milkov vrah, ktorého obhajoba vošla do dejín práva aj popkultúry, je figúrou s nejasnou motiváciou, ktorá diváka znepokojuje. Všetko ostatné sa krúti okolo Seana Penna. Za postavu Milka má Oscara - právom.