SME bloguje z festivalu v Cannes

Každodenné zápisky našej redaktorky Kristíny Kúdelovej priamo z prestížneho filmového festivalu.

Naša redaktorka Kristína Kúdelová je momentálne na filmovom festivale v Cannes a každý deň na tento blog píše svoje zážitky.

ŠTVRTOK

Zažila som Stratené v preklade! S Marjimom Minorum som sa zoznámila vďaka jeho fotografickému reflexu. Poklepal ma po pleci, keď som sa snažila spraviť fotku pri večerovom stole - ponúkol sa, že on tú fotku spraví, a bude tam teda celý náš stôl.

Kompozične bola veľmi vydarená, pretože Marjima je maliar. Polovicu roka trávi v Tokiu, druhú polovicu v Paríži. Jeho francúzštinu dlhý pobyt vo Francúzsku nijako výrazne neovplyvnil. Naopak, jeho francúzština ovplyvnila mňa a po pol hodine som rozprávala rovnako heslovito ako on. Neviem, čo všetko zostalo z našej konverzácie stratené, ale základné body z histórie jeho rodiny i japonskej kinematografie sa mi podarilo zachytiť.

Najprv som si myslela, že sa s Marjimom porozprávam o novom filme Takešiho Kitana Achiles a korytnačka, pretože jeho hlavný hrdina je maliarom tiež. Lenže túto tému Marijami veľmi rýchlo zakončil. Pokrútil hlavou a povedal: "Kitano Takeši amatér." Skúsila som sa teda spýtať na Kurosawu, reku, to sa hádam nemôžem pomýliť, a naozaj, to bolo evidentne lepšie: "Kurosava umelec."

Potom nasledovalo niekoľkonásobné názorné vysvetlenie, že Kurosawa je veľmi vysoko nad jeho hlavou, Kitano kdesi pri jeho nohách. A ktorých japonských filmárov ešte považujete za umelcov?, pýtala som sa. "Ó, takých je veľa, veľa, veľa." Kto napríklad? "Moja žena ti povie, ona vie, ja nie."

Marjimova žena v reštaurácii chýbala, pretože bola ešte v kine. Je novinárkou a v Cannes je pracovne. Aj Marjima je pracovne, ale kým ona chodí každý deň k pláži, on sadá na autobus a vyráža k blízkym kopcom. Je krajinkár.

Skúšala som zistiť, ako sa jeho žena vyrovnáva s pracovnou naháňačkou a čo od nej redakcie chce. Nevedel (povedať). Keď ona píše, on už je príliš unavený a spí. Ale vraj sa s ňou môžem porozprávať, keď ju stretnem v kine, vravel optimisticky, alebo v Paríži, alebo v Tokiu a napísal mi adresu.

Nechám si ich obe, pre prípad. Ak som totiž správne pochopila, v Tokiu už nebýva tak veľa ľudí a letenky z Európy sú veľmi lacné.

STREDA

14:00

"Nič nie je také úžasné ako festival v Cannes, to sú moje Olympijské hry," vykrikoval dnes na tlačovej konferencii vysmiaty Quentin Tarantino. "Robím filmy pre celý svet a tu ich celý svet môže vidieť!"

Vo festivalovej súťaži má vojnový príbeh The Inglourious Basterds. Včera ráno sa naň už prví diváci diváci veľmi tešili. Filmu tlieskali skôr, ako v sále zhasli svetlá. Je to úplne jasné: Quentin Tarantino je miláčik.

Pred dvomi rokmi bol v Cannes tiež, priniesol akčný film Auto zabiják. Vtedy žiadnu cenu nedostal a okrem toho tak trochu sklamal svojich fanúšikov. Po The Inglourious Basterds na to môžeme zabudnúť. O druhej svetovej vojne Tarantino, samozrejme, rozpráva tak ako ešte nikto pred ním. Aj do takéhoto príbehu vmiešal svoj zmysel pre absurditu a humor, a pritom vôbec nezľahčoval tému.

V niektorých scénach sa strieľa, v iných zas tradične dlho (a niekedy pridlho) diskutuje. K historickému kontextu si primyslel niektoré postavy a vymyslel udalosti, ktoré by mohli urýchliť koniec druhej svetovej vojny. V tých najlepších častiach zároveň vyniká Tarantinova režisérska elegancia a zmysel pre nečakanú pointu.

"The Inglourious Basterds sú metaforou, odkazujem v nich, že film dokáže zmeniť históriu," vraví. Určite to bude veľký hit aj v slovenských kinách.

UTOROK

15:10

Byť v Cannes a nevidieť žiadny film. Aj to sa dá.

Čo všetko dnes musím stihnúť! To je klasické zvolanie návštevníka v Cannes a na to isté v nedeľu myslela aj Eva Porubanová, riaditeľka Medzinárodného festivalu frankofónnych filmov Bratislava. Akurát, že predsavzatia nenaplnila. Naopak, prežila deň, na ktorom sa dá pekne ilustrovať, aké to je, keď na najväčšej filmovej udalosti na svete nemáte šťastie.

Ráno potrebovala pracovať s internetom, ale jej domáca si nevšimla, že má vypnutý modem. Miesto toho ju presviedčala, že musí mať nejaký nekvalitný (zrejme slovenský) notebook. Chybu hľadali príliš dlho na to, aby sa vzápätí mohla dostať včas do radu pred kinom.

Dávali novú drámu Jacquesa Audiarda Prorok. To je pre riaditeľku frankofónneho festivalu obzvlášť dôležitý film, zatvorené dvere sa však na festivale už znovu neotvárajú. Pre oneskorencov nie je žiadna výnimka. "Skúsila som prispôsobiť plán. Zistila som, že v kine Miramax hrajú Woodyho Allena. Hneď som vyrazila - a rýchlo oľutovala, že som vyhodila mapu z minulého roku. Myslela som si, že Cannes už dobre poznám - nepoznám. Kino som nenašla," hovorí.

Neplánovaný voľný čas teda skúsila vyplniť návštevou slovenského filmového stánku a tam zistila, že Audiarda hrajú ešte o pol hodinu v jednom malom kine. "Vravela som si, no super, o tom určite nikto nebude vedieť. Ale kým som si odskočila na WC, pred vchodom sa už zhromaždila kopa ľudí - a distribútor nás všetkých poslal preč, vraj, premieta sa len pre nákupcov. Túto facku som šla stráviť na pláž."

Ešte stále však našla chuť na večernú projekciu, hoci bola naprogramovaná v kine na druhom konci mesta.
Čakanie v hodinovom rade bolo ťažšie ako zvyčajne, pretože aj krátka chvíľa na slnku môže v Cannes spôsobiť spálenie. Vidieť film, to by ju trochu vyliečilo. Škoda len, že niekedy sa stane, že niektoré projekcie zaplnia iba pozvaní hostia, a vy sa na rad nedostanete. Takže jej zostala jediná možnosť - že to vyskúša na druhý deň.

09:05

Na fotografiách z červeného koberca to možno nie je vidieť, ale Festivalový palác je monštruózna budova. Jeho výhodou je, že je tam vyše dvadsať konferenčných miestností a do najväčšej kinosály sa zmestí 2300 ľudí. Lenže, nie je to až taký pohodlný počet, rozhodne nie počas festivalu v Cannes. Miesta sa veľmi rýchlo zapĺňajú a zostáva len veľmi málo času na to, ak by si ich chcel niekto zmeniť.

Mne sa už zopárkrát stalo, že som nakoniec zostala zaseknutá tam, kde som nechcela. Ako vtedy, keď si ku mne prisadla pani v tigrovaných nohaviciach, zlatých čižmách a s natupírovanými blond vlasmi. Samozrejme, nejde o šaty, hoci boli naozaj mimoriadne. Problém bol, že bola veľmi komunikatívna, práve v čase, keď mi to nevyhovovalo. Predvčerom si zas miesto vedľa mňa vybrala tajomná pani s mickeymousovými ponožkami a prekašľala celý film. Mierne zhrozenie vo mne vyvolala aj trojica čínskych dievčat, ktoré celých desať minút pred začatím filmu Anga Leeho využili na pózovanie a fotenie. Veľmi ma prekvapili, že počas filmu už boli úplne tichučko.

Inokedy si zas posledné voľné miesta vyberám ja, ak nestíham prísť skôr. Pred Loachovým filmom som napríklad videla jedno veľmi dobré miesto, lenže vedľa dámy v žlto-ružovo-oranžových šatách, ozvláštnených niekoľkými výraznými šperkami. Bol to ten typ ženy, čo vyvolá škandál pri najmenšej možnej príležitosti, ale zdalo sa mi to lepšie ako prvý alebo druhý rad.

Popritom som skúšala odhadovať, s kým by som si mohla rozumieť, hoci len skryto, aby sa nestalo, že ma bude znepokojovať jeho ticho, keď ja sa budem smiať, alebo jeho smiech, keď mne bude do plaču. Tieto moje úvahy vyvrcholili včera večer a ešte teraz mi je z toho smutno. Po niekoľkých dlhých dňoch ma zrejme už všadeprítomný dav unavuje - aj tak je to však choré. Zahanbila som sa najmä pri nenápadnom filme Irène, ktorý prišiel uviesť francúzsky režisér Alain Cavalier. Bol to jeho intímny, otvorený príbeh, rozprával v ňom o láske k svojej žane a smútku z jej smrti. Dav mu žiadny problém nerobil. Naopak, zo zhromaždeného spoločenstva mal radosť. Na jeho vetu už budem pravdepodobne myslieť pred každou projekciou: "Každý teraz uvidíte iný film, ale uvidíme ho všetci spolu."

Záber z filmu Irène.

PONDELOK

Niekoľko dní pred začiatkom festivalu mi prišla esemeska: Ideš do Cannes? Bola to Anne-Marie, asi päťdesiatročná Parížanka. Spoznali sme sa pred tromi rokmi, dali sme sa do reči v kinosále, keď sme čakali na ranný film.

Anne-Marie je ekonómka, a zopár ráz sa jej stalo, že musela ísť do Cannes na služobnú cestu práve v čase festivalu. Ak mala čas, skúšala sa dostať na nejaký film, a mala celkom šťastie. Až v tom našla takú záľubu, že si tu kúpila byt a v Paríži trávi už len polovicu roka.

Raz ma do toho bytu pozvala. Z festivalového centra to bola krátka a veľmi pekná prechádzka. Po rýchlej prehliadke ma zaviedla k oknu, nech vidím výhľad, a vysvitlo, že z neho uvidím aj jej druhý byt, hneď tam
naproti. Ale to je vraj len garsónka, a momentálne v rekonštrukcii.

Mať v Cannes prístupné bývanie je úžasná vec a domáci na nej môžu za necelé dva festivalové týždne dosť dobre zarobiť. Aj mňa sa Anne-Marie spýtala: Nechcela by si si tento byt prenajať? Hm, jasné, že chcela.
Normálne ho ponúka za dvetisíc eur, ale mne by spravila cenu. Bola som zvedavá: 1800.

Tento rok prišla tá otázka opäť. Anne-Marie mi napísala, že už má opravenú aj garsónku, a ak by som mala záujem, zľaví na 1500. Asi ťažšie časy, pomyslela som si. Ale ja ešte predsa nie som v takej kríze, aby som bola odkázaná na pekný bytík v centre Cannes. Ale už by som chcela byť!

NEDEĽA

21:15

Návštevníci v Cannes sú v zásade veľmi slušní a inteligentní ľudia, preto je zaujímavé sledovať, ako sa snažia podvádzať. Samozrejme, najmä vtedy, keď chcú vidieť film, a pohľad na čakajúci rad pred kinom im dáva jasné znamenie, že sa im to asi nepodarí. Keďže nechcú byť žiadni burani a vedia, že predbiehať sa je neslušné, musia nájsť nejaké sofistikované spôsoby. Najviac funguje to, že sa najprv priblížia k radu, k ľuďom, čo stoja relatívne blízko pred vchodom. Síce sa ešte držia taký meter na bok, ale vzápätí už nadväzujú konverzáciu. A potom sa pomaličky včlenia dovnútra a pritom sa tvária, že tam nie sú, že sa vlastne iba vyparujú.

Je to normálne, a v podstate to všetci rešpektujú, lebo zúfalstvo z obrovských radov (navyše trvajú aj hodinu) poznáme všetci. Dokonca sa zabúda na akékoľvek osobné zóny, tam sú všetci naozaj pekne pri sebe.

Takto sa v Cannes čaká na projekcie.

Aj predvčerom som tak stála, o desiatej večer a odpadávala únavou. Vedľa mňa stál jeden decentný pán z Veľkej Británia, z videnia sa poznáme aj z festivalu v Karlových Varov. Rozmýšľala som, akoby zareagoval, keby som mu položila hlavu na plece. A vtej chvíli prišiel niekto poprosiť o pomoc mňa. Len takú maličkú. Bol to v podstate deduško, a pýtal sa, aký film sa bude hrať. Taking Woodstock, vravím, ale nepočul. Taking Woodstock. Nič. Ange Lee. Zase Nič. Taking Woodstock! Taking Woodstock! Taking Woodstock! V tom hlučnom dave informácia nie a nie prejsť. Až som mu ukázala leták, a keď si meno filmu prečítal, otočil sa a odišiel. Ešte som videla, ako sa k nemu pridala (pravdepodobne) manželka.

Dúfala som, že sú z mesta, že nie sú z iného mesta Francúzska a nemusia bývať v hoteli mimo centra. Pretože autobusy v Cannes premávajú len do deviatej večer, od desiatej chodia len každú polhodinu a aj o to miesto v autobuse treba bojovať.

Včera v noci som to zažila znovu, a bolo to hrozné. Na autobusovej zastávke stálo minimálne dvakrát viac ľudí. Šofér stratil nervy, vrieskal a takmer niekoľkých ľudí zrazil. Snažila som sa k nemu dostať aj spolu s riaditeľkou festivalu frankofónnych filmov Evou Porubanovou. Dav nás síce na chvíľu rozdelil, ale nakoniec sme sa v autobuse stretli.

Netešili sme sa. "Nechápem to," vravela Eva. "O nič nejde. Len o to, či sa ľudia dostanú do hotela teraz, alebo až o pol hodinu. A už by sa boli ochotní pobiť a postúpať, prizabiť." Žeby sme teda mali byť radi, že sme na filmovom festivale, a že sme zatiaľ prežili?

12:05

Každý novinár má na festivale takú milú schránku. Poštovú. Hádžu nám do nich materiály k filmom. Niekedy sú to obyčajne zopnuté papiere šetrné k prírode, inokedy hrubé buklety, skoro až knižky z lesklého papiera. Čím horší film, tým bombastickejšia knižka.

Včera som v tej schránke našla aj list, úplne klasický, ako sme dostávali kedysi, rukou písaný. Asi by som nemala prezrádzať listové tajomstvo, to sa predsa týka aj toho, kto list písal. Hádam však môžem povedať, že to nebol list osobný, ale pracovný, a pravdepodobne som ho nedostala len ja.

Poslal ho Martin Kandra. To je dvadsaťsedemročný režisér, žije v New Yorku a Londýne a v Cannes vraj reprezentuje Slovensko. Pripojil aj letáčik, píše sa na ňom, že jeho krátky film Dont make me wait, honey (Nenechaj ma čakať, miláčik) rozpráva o skutočnej láske. A Martin by rád poskytol našim novinám interview.

Ten list ma potešil, páčilo sa mi, že na jeho konci boli aj dve P.S. (naozaj poriadny list!) a nepopieram, že ma zaujalo nmajmä to druhé. Znelo: Ak máte záujem o lístky na červený koberec, kontaktujte ma.

Včera večer som sa šla s kamarátkami prejsť k pláži a rozmýšľala nad tým, kedy by som sa s Martinom Kandrom mohla stretnúť a kedy mu zavolám. V tej chvíli som zbadala americký pavilón a navrhla. že cez neho prejdeme, že to bude dobrá skratka. Na našu slovenčinu okamžite zareagoval jeden mladý muž, samozrejme, ako o pár sekúnd vysvitlo, Martin Kandra.

Stretnutie sme si dohodli na dnes podvečer. Čoskoro sa teda dozvieme, kto nás teda tento rok na festivale v Cannes reprezentuje!

08:00

Každý deň vychádza v Cannes niekoľko festivalových novín. Minulý rok ma redaktori jedného z denníkov vymákli, zastavili ma a spytali sa svoje dve anketové otázky. Chceli vedieť, ktorý film zo súťaže sa mi zatiaľ páči najviac, a ktorý zas najmenej. Nechcela som im odpovedať, vravela som, že by to bolo nespravodlivé, lebo som všetky nevidela. Ale oni naliehali, tak som im povedala, že nie som až taká unesená z filmu Gomora, hoci ho veľká festivalová sála (má 2300 miest) vrelo prijala. Dvôvodila som tým, že ku komplikovanej téme (o neapolskom mafiánskom systéme) si režisér vybral aj komplikovanú formu. A že to podľa mňa nemusel.

Na druhý deň vyšla moja odpoveď v chybne zjednodušenej podobe, a dodnes sa za to tak trochu hanbím. Aj keď si to tak trochu zaslúžim.

Spomenula som si na to aj v sobotu večer, keď som pozerala film Prorok od francúzskeho režiséra Jacquesa Audiarda. Niektoré jeho filmy (Z tvojich pier, Tlkot môjho srdca) mám rada a tešila som sa aj na hudbu Alexandra Desplata, ktorú mám ešte radšej. (Nedávno bol opäť nominovaný na Oscara za Benjamina Buttona, komponoval napríklad aj do filmu Kráľovná, Dievča s perlou alebo Túžba, opatrnosť).

Režisér Jacques Audiard (uprostred) s hercami svojho filmu Prorok

Jacques Audiard (uprostred) na premiére svojho filmu Prorok s hercami.

Po prvých minútach som však pochopila, že zase budem mať problém. Audiardov film je príbehom mladého väzňa, arabského bezdomovca. Dostane sa pod manipulačný vplyv korzického mafiána, v krutosti väzenskej komunity prežíva len vďaka tomu, že neposlúcha svoje svedomie a popritom ho zmieta boj o vlastnú identitu.

V príbehoch o gangsterských skupinách sa zvyknem strácať, nerozumiem ich dohodám a obchodom. V podstate sa mi na nich páči najmä kresba charakterov - tá spoločenská kresba ma necháva v rozpakoch. Udivuje ma najmä, ako vôbec filmári vedia do temných svetov preniknúť, keď ich bežným okom skoro vôbec nie je vidieť. A neviem, čo možno robiť, keď nám ich násilie predostrú, neraz vo veľmi naturalistických, neznesiteľných záberoch. Možno len preto, aby sme vedeli, vravím si, a z tlačového centra pritom sledujem priamy prenos z festivalového paláca. Jacques Audiard a jeho tím sa práve usádza a zvyšok hľadiska im tlieska, a tlieska. Tak, ako na konci jeho filmu tlieskali a uznanlivo pískali ráno novinári. Ktovie, možno, že film Prorok nakoniec dostane aj jednu z cien, tak ako minulý rok Gomora.



SOBOTA

Bonjour! Zvolala pani pred akreditačným centrom a v jej hlase akoby bolo počuť: Vitajte, tak ste prišli zas! Vzápätí sa ku mne priblížila dvojica mužov s detektormi. Spravili s nimi niekoľko krúživých pohybov a tvárili sa pritom, akoby nešlo o bezpečnostnú kontrolu, ale akokeby rozdávali nejaký darček. Bolo pol ôsmej.

Meškajúce lietadlo do Nice mi spôsobilo mierne stresy, vedela som, že ak nestihnem akreditačné centrum do ôsmej, ujde mi večerná projekcia o desiatej, aj tá prvá ranná. To by bolo zlé, žiadneho kontrolóra pred kinosálou by som neuhovorila, dokonca by ma nepustili ani na chodby festivalového paláca. Organizácia je nekompromisná, niekedy krutá. Ale to prvé stretnutie z pol ôsmej ma znovu presvedčilo - festival v Cannes je možno nóbl, možno zbytočne neprístupný, ale priateľský.

Najmä pre tých, čo ho môžu vidieť celý, od prvého filmu po posledný.

To nie je môj prípad, tak som rýchlo pozrela do novinárskeho programu, aby som videla a rýchlo sa vyrovnala s tým, čo som už prešvihla. Jane Campion. Michela Gondryho. Tlačovku so Scorsesem.

Utešujem sa tým, že Scorsese svoj príchod možno odvolal, v minulosti s ním festival vyjednával dosť ťažko. Ale to skôr robili jeho producenti a štúdio. A neskôr som stretla kamarátku, ktorá zas vravela, že nový Gondry (L épine dans le Coeur) je trochu príliš home video. Vraj tam celý čas rozpráva jeho teta. Hm, aj tak to neznie veľmi presvedčivo...

Projekcia o desiatej večer však vyšla. Hoci sa bolo treba natrepať do relatívne miniatúrnej sály, na pomery Cannes. Nechápem, prečo musel takú dostať práve Ang Lee a jeho Taking Woodstock. Po niekoľkých minútach prehrmel sálou prvý skupinový smiech. Cítila som, ako sa moje vystresované telo prvýkrát uvoľnilo. Pre toto sa chodí do Cannes, pre tú veľkú radosť z filmu, radosť z kina.


Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  4. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  5. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  6. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  2. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  6. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  7. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 9 840
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 8 922
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 3 736
  4. Moskva alebo Petrohrad? 3 723
  5. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 125
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 559
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 325
  8. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 173
  9. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 968
  10. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 655

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Haagsky tribunál trestal najmä Srbov, po Mladičovi končí

Miloševič počas procesu zomrel, srbského extrémistu zase oslobodili. Teraz sedí v parlamente.

SVET

Najskôr cukríky, potom zabíjanie. Balkánskeho mäsiara odsúdili

Niektorí Mladiča považujú za vojnového hrdinu.

KOMENTÁRE

Bezdôsledkový Smer nám zahral komédiu

Smer je len napodobenina s niekoľkými vonkajšími znakmi politickej strany.

KOŠICE KORZÁR

Bratov Paškovcov odsúdili za bitku v centre Košíc

Dvaja dostali podmienku, jeden peňažný trest.

Neprehliadnite tiež

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za 5000 mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.