Vieme sa naučiť tisíc vecí o vesmíre, ale nevieme sa naučiť žiť vedľa seba. To odkázal Alejandro Amenábar divákom na festivale v Cannes. Prišiel sa im ukázať s filmom Agora.
Musím ísť k moru, sníval raz o svojej dovolenke španielsky režisér Alejandro Amenábar. Len čo si ľahol na pláž, dostal inšpiráciu – a vzápätí nakrútil film o eutanázii Volanie mora. S tým filmom cestoval po celom svete, dostal zaň Oscara a potom, unavený, dostal zase chuť na dovolenku pri mori.
Návštevníci v Cannes sú v zásade veľmi slušní a inteligentní ľudia, preto je zaujímavé sledovať, ako sa snažia podvádzať.Chcete vedieť ako?
Prečítajte si blog našej redaktorky Kristíny Kúdelovej priamo z Cannes - kliknite
Múdri muži a múdra ženaTo už ho však neinšpirovala voda, ale nočná obloha. Upútali ho hviezdy.
Upútali ho tak, ako pútali antických filozofov. Veľa múdrych mužov – a aj jednu veľmi múdru ženu. Volala sa Hypatia a bola dcérou posledného riaditeľa alexandrijskej knižnice. Jej vzdelanie obdivovalo celé mesto, dalo sa s ňou skvelo baviť o vesmíre.
Spolu s ňou mali ľudia oči stále obrátené k oblohe, toľko sa toho chceli dozvedieť!
Amenábar to však videl aj trochu inak: stále by vedeli básniť o dokonalom usporiadaní nekonečného množstva hviezd, ale nevedeli nájsť spôsob, ako by vedľa seba mohli žiť oni. Pohania, židia a kresťania.
O tom je jeho nový film Agora.
Čím je starší, tým menej veríKto videl Volanie mora, asi bude v šoku, keď zazrie prvé zábery. Agora je veľký, výpravný film, stál päťdesiat miliónov eur a napohľad v ňom nie je nič, čo by mohlo prezrádzať autorský rukopis. Celkom pokojne by z neho mohla byť bezduchá historická freska, ako je napríklad Alexander Veľký od Olivera Stona. Aj tento film má patetické miesta, lenže vie aj poriadne zapôsobiť. Pripomenúť, aké bolestivé sú naše dejiny.
„Už som počul, že môj film je protikresťanský,“ vraví Amenábar. „Som síce neveriaci, a čím som starší, tým viac. Ale rozhodne si nemyslím, že som mal protikresťanské úmysly. Ja len odmietam fundamentalizmus, a to vo všetkých podobách.“
Keby mal pre Agoru vybrať nejaký prívlastok on, možno by povedal, že je to film o napätí medzi vierou a vedou. V štvrtom storočí po Kristovi bola v Alexandrii príslušnosť k viere nevyhnutná. Len mladá vedkyňa Hypatia si odmietala vybrať. „Vy o svojej pravde nepochybujete,“ vravela tým, ktorí v mene Boha zabíjali. „Ja o tej svojej pochybovať musím.“
Nepochybujte, že dopadla zle.
Budeme sa počúvaťKeď Amenábar film dokončil, sám zostal zaskočený, ako veľmi sa podobá na to, v čom žijeme dnes. Nehovorí, že v USA musíme nutne vidieť upadajúcu Rímsku ríšu. Len si myslí, že by sme mali byť pripravení na zmenu. „Všade je samá kríza, finančná aj kultúrna. Boli by sme hlúpi, keby sme si nevšimli, že tu asi niečo nesedí. Zachrániť sa môžeme, ale len keď sa budeme rozprávať a počúvať.
O čo sa hrá na festivale v Cannes?
Eric Cantona je nová filmová hviezda. Na festivale v Cannes ho vytlieskali viac ako predošlé legendy Zidana a Maradonu.
CANNES. Asi je to nová móda: na festival chodia futbalisti.
Pred tromi rokmi bolo veľké haló okolo francúzskeho kapitána. V programe bol film Zidane – portrét z 21. storočia a jeho špecialitou bolo, že ho nakrútili sedemnástimi kamerami. Všetky snímali jeden zápas na štadióne Realu Madrid. Pritom nešlo o to ukázať, ako ten zápas vyzeral a kde bola lopta. Mali sme vidieť, čo všetko za ten čas robí a ako vyzerá jeden jediný hráč.
Tlačová konferencia k filmu bola tiež výnimočná, vraj bola len na pozvánky a kontrolórov pri vstupe bolo treba poriadne uhovoriť. Akurát, že Zidane neprišiel. Aj tak len mrmle a nič nepočuť, utešovali sa novinári.
Naopak, minulý rok prišiel do Cannes Maradona, pretože o ňom nakrútil film Emir Kusturica. Jeho príchod prezrádzalo aj niekoľko ozaj oddaných fanúšikov – v deň premiéry filmu si na seba navliekli argentínsky dres. Kusturicov film výrazne presahoval svet futbalu, Maradona v ňom rozprával najmä o politike. So svojimi gýčovými hodinkami na oboch rukách, tetovaním a nagélovanými vlasmi vyzeral Maradona nesporne sympaticky. Ale až dojímavo sa do nablýskaného filmového festivalu nehodil.
Napriek tomu to festival skúša znovu. Tento rok zaradil film Looking for Eric. Hrá (hrá!) v ňom Eric Cantona, sám sa dokonca ponúkol. Film nakrútil Ken Loach, víťaz Zlatej palmy z roku 2006. Futbalista v ňom nerozpráva o tom, ako dávať góly, ale o tom, ako prihrávať. Je to teda pekný príbeh o priateľstve a celá sála pri ňom radostne ožila. Presne taký film festival potrebuje.
Ken Loach (vľavo) a Eric Cantona. FOTO – ČTK
Kristína Kúdelová
