Herca VLADA ČERNÉHO blízki poznajú ako podnikavého človeka a kamaráta do partie. Pre divadlo sa kedysi rozhodol, lebo ho zlákal bohémsky život a starší hereckí kolegovia. Dnes účinkuje v seriáloch, stál pri zrode filmu Nedodržaný sľub, hrá veľkú úlohu v divadle, ktorému šéfuje, behá parkúrové preteky. A normálne to všetko s úspechom stíha.
Ako to bolo s nápadom nakrútiť film Nedodržaný sľub? Narodil sa v Bratislave. V roku 1976 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. V rokoch 1974 až 1981 bol členom Poetického súboru Novej scény, potom pôsobil v Činohre Novej scény. Stál pri zrode divadla Astorka Korzo´90, ktorému od roku 1995 šéfuje. Zahral si v desiatkach divadelných inscenácií, stvárňoval postavy, ktoré mu umožňovali komediálne zveličovanie či karikatúru, svojrázne typy, občas smiešne či poznačené charakterovými chybami. Po dlhom čase ho možno vidieť v jednej z hlavných úloh v inscenácii hry Jana Novaka Tolstoj a peniaze v Divadle Astorka. V roku 1962 si zahral vo filme Jánošík režiséra Paľa Bielika, v ktorom predstavil hlavného hrdinu v detskom veku. Účinkoval v desiatkach slovenských a českých filmov (Nevesta hôľ, Krutá ľúbosť, Tábor padlých žien, Perníková věž, Sladké starosti, Kráľ Drozdia brada, Kára plná bolesti) či v televíznych seriáloch (Rodáci, Straty a nálezy, Lekár umierajúceho času, Americká tragédia, najnovšie Rádio, Panelák, Mesto tieňov). Spoluprodukoval celovečerný film Nedodržaný sľub v réžii Jiřího Chlumského, ktorý mal nedávno premiéru v našich kinách. Je ženatý, má syna.
Vzniklo to, keď som bol v roku 2003 v Amerike. Býval som u jedného emigranta, Slováka, ktorý mal doma veľkú knižnicu a odporučil mi knihu Nedodržený slib.
Z nej som sa dozvedel o Martinovi Friedmannovi-Petráškovi, slovenskom Židovi z Bánoviec nad Bebravou. Okamžite mi bolo jasné, že to môže byť výborný filmový príbeh o mladom chalanovi, zaujímavý aj pre mladú generáciu.
Scenár k filmu napísal Jan Novak, s ktorým dlho spolupracujete aj v divadle Astorka. Ako ste sa vlastne spoznali?
Zoznámil nás režisér Roman Polák. Jan Novak pre Astorku napísal hru podľa Dostojevského diela Zločin a trest, volá sa to Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Spolupráca sa nám veľmi páčila, Jan bol veľmi dostredivý človek, hru hráme doteraz.
Keď si prečítal knihu o Petráškovi, tiež usúdil, že by to mohol byť výborný príbeh. Prišiel na Slovensko, navštívil miesta, kde sa Petrášek pohyboval, zisťoval, v akom stave je to všetko dnes. Kým napísal scenár, získali sme práva a zohnali peniaze, chvíľu to trvalo. Film sme mali nakrútený v júni minulého roka.
Bola to vaša prvá producentská skúsenosť?
Producentkou filmu je moja manželka, ktorá to robila prvýkrát, ja som to vlastne všetko spískal a tiež som vznik filmu z tejto strany zažil po prvý raz. Pred kamerou to dobre poznám, filmoval som už ako dieťa.
Nakoniec v tomto filme aj hráte - lekára.
Týkalo sa ma desať dní nakrúcania, takže sa to dalo zvládnuť. Pôvodne som v ňom hrať nechcel.
Prečo?
Mal som veľa roboty v divadle, a keď chcem ísť robiť niečo mimo, musím si zobrať dovolenku, a to je trochu zložité. Pri kastingu sme rozmýšľali o úplne iných ľuďoch, ktorí by stvárnili doktora. Režisér Chlumský nakoniec usúdil, že by som ho mohol hrať aj ja. Tak som súhlasil.
Po dlhom čase ste prijali aj veľkú úlohu v divadle - stvárňujete slávneho ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. Oplatilo sa?
Veru, bolo to dávno, čo som naposledy dostal veľkú úlohu. Bolo to ešte s Marošom Zednikovičom v Ujovi Váňovi v réžii Romana Poláka. Stiahli sme ju po Marošovej smrti, ale hrali sme ju roky. Odvtedy som na javisku skôr len vypomáhal v menších úlohách. Je ťažké sústreďovať sa na hranie, keď máte divadlo aj manažovať. Roman Polák ma tentoraz presvedčil, že by som mal toho Tolstého hrať ja. A druhá vec - je to dobrá hra.
Zhodou okolností ide opäť o Jana Novaka - je to jeho nová hra Tolstoj a peniaze, ktorú pre vaše divadlo napísal. Ako sa vám v nej hrá?
Novaka k jej napísaniu inšpiroval francúzsky román o Tolstom, cez ktorý mohol zaujať dnešný postoj k jeho osobnosti. Už keď ju písal, hovoril mi - ty bys měl hrát Tolstoje. Vtedy som mu povedal - neviem, starký, či na to budem mať nervy a čas.
Nakoniec som si to zariadil. Ráno od ôsmej som v divadle úradoval, od desiatej do druhej som skúšal, a potom som bol zase v kancelárii. A keďže v úlohe Tolstého manželky alternujú dve herečky, musel som to skúšať s jednou aj s druhou. Bol som tu každý deň od rána do večera, ako v bani.
Bavilo vás to?
Som taký človek, keď sa už dám osloviť režisérom, tak mu verím a nič nespochybňujem. Moja herecká práca tkvie v tom, že verím jeho - a v tomto prípade aj autorovej - interpretácii. Tak sa dostávam do vnútra svojej postavy. Isteže si niečo aj sám študujem, ale inak som im odovzdaný. A snažím sa byť úplne koncentrovaný.
Čo to vo vašom prípade znamená?
Vypnúť si mobil a použiť ho iba v prísne vyhradenom čase. Absolútne sa podriadiť úlohe. A keď sa v nej potom začnem cítiť dobre, tak príde očakávanie, ako na to ľudia budú reagovať.
To sú prvé nervy. A keď zistíte, že sa to ľuďom páči, môžete sa v úlohe ešte lepšie udomácňovať, čo je úplne perfektné. Takúto hru potom treba hrať minimálne dvakrát do mesiaca, lebo ak sa nehrá, môžete stratiť istotu.
Akého Tolstoja ste odkryli?
To je práve to - nie je to klasická hra, ale moderná hra o starých časoch. Hovorí o vlastnostiach veľkého spisovateľa, o tom, aký to bol rozporuplný človek. Taká téma sa málokedy pretriasa. Tolstoj bol istým spôsobom farizej. Niečo hlásal a inak sa správal.
Na jednej strane to bol plachý človek, na druhej obrovský despota voči rodine, svojim deťom a manželke. K svojim ideálom prechovával obrovskú mieru citu, k svojmu okoliu vedel byť mimoriadne necitlivý. Páčil sa mi aj motív rozpadu rodiny. Tolstého rodinu ťahá manželka, riadi, manažuje ju, stráži financie, ale Tolstoj je ten, z ktorého ich žmýka. Jeho deti by bez jeho peňazí nič neznamenali.
Všetko sa nakoniec rozkladá, keď Tolstoj už dávno pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou spraví svoju súkromnú revolúciu. Komplikované bláznovstvo. Záver hry sme napokon aj museli meniť. Skrátili sme ju o jeden celý obraz. Žijúci autor hry si to želal. Ja som nesúhlasil, ale standing ovation sme mali pri prvej aj pri druhej verzii, takže sa asi nič podstatné z hry nestratilo.
Je bežné, že súčasní autori zasahujú do inscenácie svojej hry?
Je to rôzne. Prvým takýmto autorom bol u nás Rudo Sloboda, keď dal s Jurajom Nvotom a Zitou Furkovou dokopy dve hry - Armagedon na Grbe a Macochu. Prvú chcel najprv napísať pre Zitu ako monodrámu. Začal teda chodiť do divadla a hru stále zaľudňoval.
Bol úplne fantastický v tom, ako spolupracoval. Pri Macoche to bolo smutné. Napísal ju, prišiel ju do divadla prečítať, všetci sa zabávali, a o dva dni nato sa obesil. Svoje hry priniesli do divadla aj Roman Olekšák a Miloš Karásek, oni si však hry aj sami režírovali.
Takisto aj Roman Polák si režíroval vlastnú hru Kentauri. Pavol Weiss napríklad chodil na čítacie skúšky, dopisoval nejaké maličkosti akoby spolu s nami. Ak sme po dohode s režisérom urobili nejaké škrty, dali sme si ich u neho autorizovať. Niekedy je dohoda zložitejšia, ale dôjde k nej. Každý má právo vidieť veci zo svojho uhla pohľadu.
A čo herci?
Keď sa o zásahoch v hre hovorí aj s nimi a pred nimi, ako to bolo v prípade Tolstého, prídu väčšie obavy z toho, ako celá hra dopadne. Tá pochybnosť, samozrejme, okamžite padne, keď sa dostaví potlesk a hra má úspech. Herec je taká duša.
Astorke šéfujete už veľa rokov. Aká bola, keď ste s riaditeľovaním začínali?
Mal som výhodu, že som bol znútra súboru. Funkciu som prijal, keď odišiel Ľubo Gregor. Mojou úlohou okrem iného bolo chodiť po žobraní a zháňať sponzorov. Mali sme síce zamestnanecký pomer a podmienky na to, aby sme boli partia, ale na tvorbu stále ubúdalo.
Prešli sme niekoľkými zriaďovateľmi, udržiavať istý rytmus bolo ťažké. Dôležitá bola však psychológia vnútri súboru. Myslím, že Gregor rozbehol dobrý model fungovania divadla komorného typu. Nebolo extrémne drahé a bolo akčné. V tom som v podstate pokračoval. Chcel som, aby sa ľudia cítili dobre. Je výhodou, ak chcú spolu robiť.
V akej atmosfére ste začínali?
Na začiatku boli Ľubo Gregor, Zita Furková, Maco Debnár, Zora Kolínska a hosťujúci režisér Vlado Strnisko. Všetci prešli zo starého Divadla na Korze, v ktorom som hral ešte počas školy aj ja ako elév. Medzičasom ma zo školy vyhodili.
V roku 1990 sme s partiou Zednikovič, Farkaš, Kronerová, Noga, Debnár, Kolínska a ďalší chceli založiť divadlo sami, malo sa volať Fórum. Všetko už bolo vymyslené, vypracované, pripravené, ale potom sa začalo hovoriť o rehabilitácii Divadla na Korze. Z aktivít Fórumu teda zišlo a vznikla Astorka Korzo 90.
Ešte v roku 1989 sme skúšali Havlovo Vyrozumenie a Ľubo Gregor, keďže bol na voľnej nohe a hral tam menšiu úlohu, sa podujal, že bude všetko okolo divadla vybavovať. Spolu so Zitou Furkovou, prvou umeleckou šéfkou, podpísali vznik Astorky.
Vás vyhodili z herectva?
Áno, hneď v prvom ročníku. A potom ma zobrali naspäť.
Nebodaj z nejakých politických dôvodov?
Ale čoby. Bol som nedobrý žiak. Do prvého ročníka som nastúpil k profesorovi Zacharovi. Systém jeho školy mi v tom čase trochu menej vyhovoval, ešte som veľa vecí nechápal.
A bol som nakrúcať film, čo bolo vtedy v škole zakázané, nepúšťali nás. Doniesol som papier od lekára, že som bol chorý, niekto ma bonzol, profesor Zachar sa to dozvedel a na základe toho, že som v tom čase chýbal na hereckej tvorbe, ma vyhodil.
A ako vás potom zase prijal?
Už predtým ma obsadil v hre Herodes a Herodias, v ktorej som ostal ďalej hrať. Nevyzeralo to, že by bol pán Zachar urazený. A potom si Oldo Hlaváček zlomil nohu. Večer malo byť predstavenie. Ja som hral v skupine ochrancov okolo Herodesa, kde bol aj Hlaváček.Chodieval som vtedy hodinu pred predstavením do divadla, v ten deň ma teda pán Zachar zastavil - dobrý, Vladko, vedel by si zahrať, za Oldíka? Hovorím, môžeme to vyskúšať.
Zahral som aj jeho úlohu, predstavenie prebehlo v poriadku. Po istom čase ma zastavil znovu a vraví: čo robíš v pondelok? Reku, neviem, pán profesor, to je ďaleko. A chceš ísť do školy ešte raz? Hovorím, aj by som išiel. Tak príď na pohovory. Prišiel som, zobral ma a odvtedy som bol jeho najobľúbenejší žiak.
Po pár rokoch fungovania vášho divadla na Suchom mýte v Bratislave sa vás dotkol stavebný boom. Pôsobili ste na lukratívnom mieste v centre mesta a museli ste sa vysťahovať. Ako ste to prežívali?
Veľmi zle. Všetko to bolo čudné, zahmlené. Už dávno sme mali byť deložovaní. Raz sa hovorilo, že tam bude divadlo aj po výstavbe, potom, že nie, dokonca bola verzia, že sa tam môžeme v roku 2006 vrátiť. A vidíte. Teraz je rok 2009, postavili tam veľkú administratívnu budovu a na divadlo sa akosi stále zabúda.
To vaše však strechu nad hlavou má.
Áno, chvalabohu. Nemôžeme sa sťažovať. Ale ak by sme sa spoliehali na mesto, asi by sme už ako Divadlo Astorka neexistovali. Priestor na Námestí SNP nám, našťastie, odklepli ešte za ministra Kňažka. Dovtedy som sa, samozrejme, nezapodieval ničím iným iba hľadaním náhradných priestorov. Dva roky sme dokonca obhospodarovali oba priestory. Dnes sa cítime v novom priestore Astorky pod ministerstvom kultúry ako doma. Zdá sa, že naši herci nestrácajú chuť do hrania a zostali normálni.
Ako si držíte tím?
Snažím sa podporovať nápady a požiadavky hercov, vnútorné aktivity súboru. Vychádzam zo základnej dramaturgie našich dvoch interných režisérov - Romana Poláka a Juraja Nvotu, ktorí majú celkom odlišné pohľady na tvorbu a vyberajú si hry.
Samozrejme, dôležitá je aj hosťovská politika. Je to nepretržitá robota, súbor sa stále formuje, nikdy nie je hotový. Vždy záleží na tom, či niekto do súboru príde a chce niečo spraviť. Tento prístup sa mi páči. Napríklad momentálny umelecký šéf, herec Boris Farkaš sa stal aj režisérom.
Herci majú slušné príležitosti vo filme, v televízii, dokonca v reklame. Má pre nich divadlo fungovať ako istota, zázemie?
Áno, stále to takto cítim. Domáce divadlo je a má byť prvoradé. Účinkovanie v iných divadlách viem, samozrejme, pochopiť. Keď má doma herec voľno, tak prečo by si nezarobil a nevyužil príležitosť niekde inde. Záujem iných divadiel o našich hercov ma len teší.
Filmy, televízie, reklamy, to je súčasť hereckej práce a je to prídavok k slabým platom. Druhá vec je, že potom môžeme byť prekvapení, kde všade sa herci ocitnú. Ale to už je každého osobná vec.
Kedysi ste sa aj vy objavili v reklame. Teraz ste začali hrať v televíznych seriáloch. S akými pocitmi?
Jasné, že som si reklamou riešil živobytie. Možno práve preto som sa chcel objaviť na obrazovke aj ako herec. Zhodou okolností sa to tak vyvinulo, že ma začali volať na viacero miest. Bývajú také obdobia. Predtým som viac príležitostí musel odmietnuť, lebo som jednoducho nemal čas. Alebo som povedal svoje podmienky, tie však boli časovo dosť obmedzené.
Teraz stíhate?
Áno. Televízie sú schopné a ochotné akceptovať moje pracovné povinnosti v divadle. Niekedy je to však dosť stresujúce. Seriály sa vyrábajú veľmi rýchlo, to je hrôza. Prídete a musíte hneď všetko vedieť sypať. Je to dobre zaplatené, ale pohoda to nie je.
Môžete ako herec ovplyvňovať svoj seriálový príbeh, ak vás časovo príliš obmedzuje? Napríklad vaša postava dlhodobo odcestuje, alebo prosto umriete, keď už nechcete hrať...
To je vecou vzájomnej dohody s produkciou. A ide o to, aký typ zmluvy máte. Tá sa buď predlžuje, alebo nie. Človek vlastne vidí scenár, až keď je napísaný. Keď sa na to raz dal, musí podľa neho ísť. Samozrejme, časom môžete prísť za scenáristom a povedať mu, napíš mi niečo viac, niečo iné. Ale ja sa tým veľmi nezapodievam, skôr chcem ostať zvedavý, kam to moje postavy dotiahnu. Napríklad ten z Paneláka, ktovie, ako skončí. A v Rádiu? Tiež neviem, ako skončím.
Hráte skôr negatívne postavy. Ste taký typ?
Zurvalci, tichí alkoholici, intrigáni a podobné postavy sa rozhodne dobre a vo všeobecnosti asi aj ľahšie hrajú. Vlastne už v prvej mojej postave, v Bielikovom Jurovi Jánošíkovi, som bol zlý. Hádzal som pandúrom kamene do hlavy. Hoci, z hľadiska slovenskej tradície to bolo akože pozitívne. Ale jasné je, že ako človek nie som negatívny.
Ako ste sa vtedy k tej úlohe dostali?
Dostal som ju preto, že som sa nebál koní a vedel som už ako chlapec jazdiť. Mal som vtedy desať rokov, to bolo v roku 1961. Režisér Bielik býval o pár ulíc nad nami a raz som mu rozbil okno. Chytil ma a namiesto výprasku mi povedal, príď na kasting. Mal tam asi dvesto detí a nakoniec si ma vybral.
Mali ste odmalička herecké sklony?
Moja babka bola ochotníčka, spolu so starým otcom ma nútili doma do recitácie. Strašne ma to nebavilo, musel som chodiť na súťaže a všade, kde ma babka zobrala, recitovať - čim čim čim, mama, ja ťa rozpučím. Ale moja úplne prvá skúsenosť z nakrúcania bola v televízii.
Na základnej škole som mal učiteľku Pitoňákovú, ktorej manžel robil v detskej redakcii televízie. Obsadili ma v krátkometrážnom filme, ktorý sa volal Havko. Bolo to o psíkovi, ktorý si zlomil nožičku a ja som ho v garáži zachránil. Sem-tam rád o sebe hovorím, že som jeden z mála žijúcich hercov, ktorý si zahral s Andrejom Bagarom.
Boli ste aj športovec, prečo ste pri tom neostali?
Áno, robil som vrcholový šport, moderný päťboj, dvakrát som bol na majstrovstvách sveta. Ale nevydržal som. Zobrali ma na herectvo, a keď som pričuchol k bohémskemu životu, už sa nedalo. Sem-tam som ešte zabehol polmaratón alebo som si trochu zašermoval, no prestal som aktívne trénovať, a to sa odrazilo na mojej kondícii.
Čím vás presvedčilo herectvo?
Kamarátil som sa so staršími hercami aj s režisérmi - s Kňažkom, Kukurom, Hrycom, Slávom Lutherom, Dodom Šimončičom, tak som si povedal, budem v tejto partii.
Po revolúcii ste sa dali na podnikanie a otvorili ste svoj Momko klub. Čo to bola za skúsenosť?
Kamarát z detstva dostal v reštitúcii dom na Michalskej ulici, a tak som tam otvoril džezový klub. Bolo to celkom dobré, ale keď som zistil, že chodím každé ráno o štvrtej uzatvárať tržby, povedal som si - čo mi šibe? A zase, keď som tam nebol, tržba bola o dve tretiny nižšia.
Po čase som rezignoval, hoci sa to rysovalo celkom dobre - hrávali u mňa napríklad Ďuro Bartoš, Andrej Šeban a tak. Štvali ma vandali, potom sa začala stavať pešia zóna a prestali chodiť ľudia, raz nás totálne vykradli. Z tohto hľadiska na to nemám dobré spomienky. Chvalabohu, je to za mnou. Bola to dobrá skúsenosť.
Vraj máte teraz pitbula. Nie je to aj pre tú skúsenosť?
Skôr je to zhoda okolností. Raz som bol na vidieku, aby nám vyrobili prekážky pre kone. Mám vo Vysokej pri Morave dva kone, ktoré požičiavam deťom na parkúrové preteky. Chodím s nimi takmer každý víkend, a aj sám si rád zajazdím, keď je čas. No a keď som vtedy objednával prekážky, ponúkli mi šteniatko.Amerického pitbula.
Vraj o osem týždňov si ho môžem prísť zobrať spolu s prekážkami. Išla so mnou aj manželka, ktorá má zase dve maltézačky. Keď sme ho po tých týždňoch videli, vyzeral už celkom inak. Je to úžasný pes, ale musím dávať veľký pozor. Už mám za sebou asi šesť pádov, aj zo schodov, lebo keď sa niekde pohne nejaká mačka, hneď vyštartuje. Keď s ním idem na prechádzku, nesmiem ani zdvihnúť telefón. Predsa len, je to bojový pes. Ale inak je veľmi zlatý.
Vlado Černý (1951)
