Veľmi zvláštne miesto je v dejinách umenia prisúdené dielu Balthasara Klossowskeho de Rola - známeho po menom Balthus (1908 - 2001). Jeho prítomnosť v encyklopédiách je skôr okrajová a pritom pre milovníkov umenia je charizmatickou a originálnou postavou umenia 20. storočia.
Nebol absolventom žiadnej umeleckej školy či ateliéru. Jeho „učením" bolo prostredie vlastnej rodiny, ktorá v predvojnovom Paríži viedla umelecký salón, navštevovaný Henri Matissom, Maurice Denisom, Paulom Valérym, André Gideom, Paulom Cézannom. Učil sa maľovať kopírovaním starých majstrov v Louvri a to paradoxne v čase, keď generácia maliarskej avantgardy považovala toto umenie za mŕtve a figurálnu maľbu za niečo prežité.
Spočiatku jeho tvorba bola známa len v parížskych literárnych kruhoch, ale po škandálnej výstave v galérii Pierra Loeba v roku 1934 sa jeho dielo zrazu stalo nielen parížskou senzáciou. V strede vystavených obrazov svietil rozmerný obraz Gitarová lekcia, ktorá svojím námetom nemohla nevyvolať rozruch. Učiteľka a jej žiačka sú zobrazené v situácii, ktorá sa na iných Balthusových obrazoch v takejto krajnej polohe neobjavuje, ale svojou priamočiarosťou v podstate vysvetľuje celé jeho ďalšie dielo.
Takmer na všetkých zobrazuje mladé dievčatá, keď už nie sú deťmi, ale ešte ani ženami, keď ešte vyžarujú nevinnosť, ale zároveň už niečo diabolsky vábivé. Balthus hľadal práve takúto neprípustnú polaritu, ktorú našiel v dospievaní, v medzičase medzi detstvom a dospelosťou. Na rozdiel od obrazov dievčenských aktov v interiéroch zamknutých detských izieb, kde len môžeme tušiť, „čo by sa tak mohlo diať", Gitarová lekcia je takmer doslovne vykresleným príbehom násilia a rozkoše. Sám Balthus odmietal svoje diela vysvetľovať, ale zvedavcom odpovedal: „Všetko, čo vyžaruje z milovaného tela, sa dá zbožňovať."
Dnes už sú jeho diela v svetových zbierkach galérií, i keď práve v jeho prípade k muzeálnemu umŕtveniu majú stále veľmi ďaleko.
