CANNES. Žijeme v zlatom veku, presviedčal svojich súdruhov občanov rumunský prezident Nicolai Ceauşescu. Dnes mu treba priznať, nebol úplne mimo. Sedemdesiate a osemdesiate roky sú dnes zlatým vekom pre mladú generáciu rumunských režisérov. Socialistické časy ich ešte zastihli, nestihli ich však poškodiť - preto o nich môžu nakrúcať výborné filmy.
Ocenili to už aj na festivale v Cannes. Pred dvomi rokmi vyhlásili za víťaza Zlatej Palmy drámu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni. Film bol populárny v celej Európe, režisér Cristian Mungiu však zároveň upozorňoval, že téma socializmu sa v rumunskej kinematografii pomaly vyčerpáva, že o chvíľu príde čas skočiť o pár rokov ďalej.
Nostalgická spomienka
Napriek tomu so svojím kameramanom a spoluproducentom Olegom Mutum vymyslel ešte jeden projekt z Ceauşescových čias. Zavolal štyroch ďalších režisérov a nakrútili spolu poviedkový film. Volá sa Legendy zo zlatej éry.
Tentoraz v ňom nevyniká tragický tón, je to skôr nostalgická spomienka - na mladosť.
Aby aj novinári na Západe vedeli
Festivaloví novinári si vo svojich schránkach našli medzi kopou propagačných materiálov aj malú knižku o tomto filme. Cristian Mungiu v nej vysvetľuje, že všetky poviedky len rozvíjajú známe legendy, ktoré sa šírili po veľkých i malých mestách.
Pri každej z nich stručne objasňuje spoločenský kontext. Aby aj v západných médiách vedeli, že v Rumunsku žili horliví komunistickí aktivisti, že si susedia závideli jedlo, boli len štátne podniky a cenzurované noviny a že sa veľmi kreatívne kradlo.
Inak by na Západe nemuseli pochopiť, prečo bolo treba retušovať fotky a pridávať na nich Ceauşescovi centimetre. Alebo prečo sa na stromy vešalo ovocie, prasatá dusili plynom a prečo sa do vratných fliaš lapal vzduch.
Nie všetci festivaloví diváci sú však novinári, nie všetci si teda mohli Mungiove slová pred projekciou prečítať. Žiadny problém to nakoniec nebol, ukázalo sa, že to nebolo treba. Scény boli zrozumiteľné a dialógy výstižné, preto sa mohli ľudia spoločne, a veľa smiať.
Pochopili, že zlatá éra bola predovšetkým tragická a absurdná. Nakoniec jej však museli zatlieskať.
