Priznám sa, že od chvíle, keď sa objavila správa o udavačskej kauze Milana Kunderu, som nesiahol po jeho knihách. Nebolo to žiadne velikášske gesto, nešiel som ich páliť ani len založiť do zadných vrstiev knižnice. A už určite nie tie dve - Směšné lásky a Žert, ktoré mám najradšej a ktoré sa mi podchvíľou pri hľadaní iných kníh nechtiac dostávali do rúk.
Dovtedy, do tej nešťastnej kauzy, som sa pri takýchto náhodných stretnutiach s nimi takmer vždy aspoň na pár minút pristavil a s radosťou si po ikstý raz prečítal známe vety.
No odvtedy, od tej nešťastnej kauzy, nič, ani som ich neotvoril. Vedel som si to racionálne zdôvodniť, takže ma to netrápilo, skôr som bol zvedavý, či a kedy sa to zmení. Ten okamih prišiel pred pár dňami a Směšné lásky, ktoré sa mi zasa raz priplietli do cesty, som automaticky otvoril. Trvalo to vyše hodiny a bavil som sa výborne. A vzápätí, po príjemnom čitateľskom zážitku, prišiel smútok ako v tej starej vete.
Predtým, pred tou nešťastnou kauzou, sa mi to pri Směšných láskach nikdy nestalo.
