Dobre si pamätám, ako som kupoval prvý album Xaviera Baumaxu. Vyzeral zbúchaný na kolene (čo naozaj bol) a z fotografie autora na obale vyplývalo, že ho nahral exot. Keď sám predavač priznal, že o ňom nič nevie, bolo rozhodnuté. Podivnosť priťahuje.
Odvtedy je to pár rokov a album Desperanto, ktorý teraz počúvam, je už jeho štvrtý. Český pesničkár sa miestami opakuje, ale - a to mi nejde do hlavy - stále dokáže byť vtipný. A to aj vtedy, keď už prestáva byť jasné, čo je paródiou a čo nie.
Slovné hračky, citácie, nekorektné vtipy a posmešky z iných žánrov sú oblasti, v akých je majstrom. Nazvite to neofolk, nazvite to ako chcete, poznávacím znamením zostáva akustická gitara, podvratné úmysly, rýchle prsty a ešte rýchlejší jazyk.
Svätý nie je Baumaxovi nik - ani český exprezident, ktorého imituje, keď cituje sektárske pamflety Vesmírnych ľudí. Na paškál si teraz zobral aj reggae či populárnych Sigur Rós. Fanúšikovia melancholických Islanďanov, pozor! Po tom, čo s nimi urobil český kacír, už clivé sláčiky nebudú znieť, ako zneli predtým.
