Existuje teória, podľa ktorej sa Japonsko nedá pochopiť, v Japonsko treba iba veriť. Presne na ňu som si spomenul pri poviedkovom filme Tokyo!, ktorý dali dokopy traja režiséri.
Keď dvaja robia to isté, neskončí sa to rovnako, pri troch sa rozdiel ešte zväčší. Michel Gondry (Večný svit nepoškvrnenej mysle) dodal ďalšiu pôvabnú metaforu na tému láska. Mladému dievčaťu postupne dochádza, že nevie fungovať po boku egoistického filmára a premení sa na stoličku.
Kým Gondry ide poeticky po vzťahoch, Leos Carax vyťahuje absurditu a politickú nekorektnosť. Jeho hlavný hrdina by bol obyčajný bezdomovec, keby neterorizoval obyvateľov mesta a nerozprával čudným jazykom. Pri súde z neho namiesto pokánia vypadávajú vety o Japoncoch, za aké by sa nehanbila len slovenská koaličná superstar.
Z poviedky Kórejčana Joon– Ho Bonga sa zase dozviete, že byť notorickým domasedom je v Japonsku diagnóza s názvom hikikomori. Keďže sme vo filme, liečenie je svojské – hlavný hrdina vylezie z bytu až po návšteve sympatickej (a netypickej) roznášačky pizze.
