Keď sa vedec po dlhých rokoch úspešnej práce rozhodne napísať básnickú zbierku, je to prinajmenej kuriozita. K takémuto činu sa odhodlal Anton Uherík, psychofyziológ, keď sa v knižke Fragmenty pamäti nostalgiou zahalené (vyd. VERBIS, Bratislava) pozrel na svoj život, povyťahoval niektoré úlomky z neho a zahalené do básnického rúcha, predkladá ich čitateľom.
S tým básnickým rúchom trochu preháňam, tak ako autor, ktorý obkladá riadky textov rýmami, hoci majú často charakter jednoduchého oznamu.
Kniha má tri časti. Prvá je autobiografická, pričom autor popri bežných spomienkach na detstvo na dedine, zaznamenáva aj dojmy z historických zlomov (vojna, Slovenský štát, holokaust), pripomína si zážitky zo štúdií, vracia sa k manželstvu, narodeniu dcéry i vnučky. Teda akýsi druh rodinnej kroniky, v ktorej má každý fakt svoj citový náboj aj po rokoch a autor nepotrebuje osobitné štylizácie.
V tejto časti zaujme najmä báseň Súvislosti, kde Uherík „rozpráva“, že cez vojnu našiel v kaštieli v Brodzanoch maliarsky kufrík Natálie Oldenburgovej, ktorá tam v 19. storočí bývala a bola dcérou Puškinovej milenky. Možno vďaka tomu začal maľovať aj sám Uherík. Reprodukcie jeho obrazov nájdeme v knihe.
Druhá časť s názvom Bezmocné výkriky obsahuje meditácie o živote vôbec, o človeku a jeho vlastnostiach, ktoré vyvolávajú večné otázky, či je zloba ľudstvu vrodená. Uheríkove myšlienky mieria aj k náboženskej reflexii a obsahujú naliehavé morálne posolstvo, pre ktoré je charakteristická hlavne báseň Oneskorená spoveď, dialóg záchrankyne židovských detí Ireny Sendlerovej s Bohom.
Aby jeho úvahy neviseli vo vzduchu, píše dokonca báseň Európska únia, trochu tézovitú, no v každom prípade proeurópsku. Zmysel pre iróniu prejavil v básni Pamäť národa, keď vraví, že táto inštitúcia by sa mala nazývať pamäťou ŠtB.
Keď si Uherík ako mladík pripravoval diplomovú prácu, napísal listy viacerým umelcom, aby sa vyslovili k otázkam tvorby. Odpovedali mu také osobnosti ako Benka, Suchoň, Alexy a ďalší, ktorých skúsenosti využil a listy mu ostali. A tie tvoria tretiu časť zbierky. Okrem ich reprodukcie sa však rozhodol odpovedať na ne formou „lyrickej veršovanej básne“.
Skutočne originálny nápad, problematickejší je však výsledok, totiž oné básne. Ďakovať umelcom, ktorí už nežijú, za ich dávne listy, je dubiózne a Uherík to vie, preto spísal oslavné tirády na ich tvorbu, či komentáre k ich názorom. Až do očí však bije rozpor medzi úmyslom a realizáciou, lebo miesto básní tu čítame skôr akúsi veršovanú publicistiku. Bez metafor, bez náznakov, slovom, bez poézie.
Napriek všetkému je však Uheríkova kniha pozoruhodná zo všetkých strán: upúta už druhom papiera, grafickou úpravou, kde dominujú autorove výtvarné diela, i typom písma.
