Rok predtým, než ako trinásťročný založil kapelu Psí vojáci, zahral si na Hrádečku u Václava Havla ako predskokan Plastic People of the Universe. Keď bol na prvom výsluchu na ŠtB, ešte nemal občiansky preukaz. Na koncertoch hrával niekedy s takou zúrivosťou, že na klávesách piana sa zjavila krv. Navyše, na tom klavíri občas nechýbala fľaša alkoholu. To všetko by stačilo, aby sa FILIP TOPOL stal rockovou legendou. Našťastie, nestačilo to jemu, a tento prívlastok napĺňa už tridsať rokov tým najpodstatnejším – kvalitnou, výhradne pôvodnou tvorbou. Zajtra ju predstaví v Bratislave.
Desať rokov ste pôsobili v „klasickom“ undergrounde počas komunistického režimu. Cítite sa aj dnes undergroundovou kapelou?
„Ja teda áno, môžem hovoriť len za seba. Underground je stály pocit. A navyše je to pekné slovo.“
Keď padol totalitný režim, rozmýšľali ste nad tým, že pojem underground prežije? A má dnes taký obsah, ktorý obstojí v porovnaní s časmi, keď jeho členovia čelili nátlaku a perzekúcii ŠtB?
„Nad tým sa nedalo veľmi premýšľať. Underground je duchovný postoj. Pre mňa znamená určitú vnútornú slobodu a nezávislosť. Samozrejme, že sa tie dve obdobia, teraz a pred revolúciou, nedajú zrovnávať. Teraz je to omnoho lepšie, hoci zasa existujú nejaké ekonomické tlaky a naši vládcovia tiež nie sú nijako úžasní. Preto je mi v podzemí, trebárs i tom zamatovom, dobre.“
Vy ste vstúpili na scénu, keď už po procese so skupinou Plastic People of the Universe fungovalo prepojenie medzi undergroundom a intelektuálskym disentom. Myslíte, že predsa len to bola predovšetkým hudba, ktorá dokázala pritiahnuť k sebe aj ľudí z iných umeleckých oblastí a tak režim viac nahlodávať?
„Áno, predovšetkým hudba. Samozrejme, existovali i literáti, výtvarníci a ďalší. Ale koncerty ľudí stmeľovali i fyzicky. Boli to stretávania s čipernými výmenami názorov. Práve to Štátnu bezpečnosť hodne rozčuľovalo. Že sa im zhlukovalo určité spoločenstvo ľudí a kontrola nad ním bola problematická.“
Kapelu ste založili ako trinásťročný a hneď ste sa ocitli na indexe. Aj keď detstvo v disidentskej rodine vás vyzbrojilo nadštandardným vnímaním spoločenského diania, ako taký zákaz „detskej kapely“ na vás pôsobil?
„Bolo to dosť frustrujúce a smutné. Na druhej strane sme žili jedno Veľké dobrodružstvo a som veľmi vďačný za mnohé priateľstvá, ktoré vtedy vznikli a vydržali dodnes. Ale boli to hnusné časy. Hnusné časy, prežité s niekoľkými krásnymi ľuďmi. A za to stálo žiť.“
Teraz ma politická situácia v tvorbe naozaj neovplyvňuje. Pred revolúciou to bolo samozrejmé, človek to mal v hlave nonstop zaseknuté.
Nepomýšľali ste na emigráciu?
„Emigrovať sa mi naozaj nechcelo. Tlak bol stály a tá otázka sa vynárala sama osebe. Mne však stačilo, keď som pár kamarátov ,vyprevádzal na vlak’. To bolo veľmi ,drásavé' a smutné. Na druhej strane plno priateľov bolo vo väzení, a to človeku dodávalo istú silu a zodpovednosť.“
Pochádzate z literátskej rodiny, a hoci ste tiež básnikom a prozaikom, zvíťazila hudba. Kto vás k nej priviedol? Mali ste nejaké hudobné vzory?
„Začal som hrať na piano už ako malé dieťa. V podstate na želanie či návrh otca. No a potom ma to nádherne pohltilo. Vzory, to je ťažké: od W. A. Mozarta až po The Doors.“
Názov kapely pochádza z románu Thomasa Bergera Malý veľký muž. Len sa vám páčilo pomenovanie bojovej organizácie indiánskeho kmeňa, alebo ste sa aj stotožnili so životom a osudom tej partie?
„Áno, Indiáni nás vždy zaujímali, hlavne brata. Ale i to meno sa nám veľmi páčilo.“
Od začiatku ste hrali len vlastné skladby. Ako vznikajú, robíte viac hudbu na hotové texty či naopak?
„Ako kedy. Ale väčšinou hudbu na texty.“
Komponujete aj filmovú a divadelnú hudbu, čím vás láka a ako k tomu prišlo?
„Musí sa najskôr objaviť režisér, potom už záleží na vzájomnom dohovore. Je to iný spôsob práce, človek má viac priestoru než v hraniciach piesne.“
Sledujete súčasnú rockovú scénu, svetovú, českú či dokonca slovenskú?
„Bohužiaľ, veľmi nie. Občas na letných festivaloch si spravím taký malý prehľad. Aby som však povedal pravdu, súčasná tvorba kapiel ma veľmi neoslovuje. Pripadajú mi všetky navzájom dosť podobné. Chýbajú mi originálne osobnosti.“
Okrem piesňových textov ste aj autorom niekoľkých v podstate autobiografických kníh, či už to boli Mně 13, Karla Klenotníka cesta na Korsiku či Zápisky milencovi. Nemáte ambíciu písať aj „vymyslenú“ prózu?
„Ani nie. Niet nad realitu.“
Nakoľko vás pri písaní textov či literárnej tvorbe vôbec ovplyvnili domáce undergroundové legendy ako Egon Bondy či Ivan Martin Jirous, prípadne ďalší? Zhudobnili ste tiež Sylviu Plathovú.
„Rád som tých velikánov čítal a čítam. Ale o nejakom zásadnom vplyve by som nehovoril. Mám predsa len asi trochu inú poetiku. Sylvie Plathová bola pre mňa zjavením. Dobre korešpondovala s tou podivnou dobou.“
Jirous rád cituje Mallarmého, že básne sa nepíšu z pocitov, ale zo slov, keď jedno priláka ďalšie až postupne vznikne báseň. Súhlasíte s takouto definíciou básne?
„Je to jedna z možností. Ale vymyslieť definíciu básne mi pripadá trochu bláznivé. Myslím, že to je veľké tajomstvo. Zaplaťpánboh.“
Značná časť vášho muzikantského života pripomínala osudy viacerých rockových hviezd, ktoré sa pre alkohol či iné drogy dostali do vážnych zdravotných problémov. Ako prijalo publikum zmenu vo vašom živote po ťažkej operácii a rozchode s alkoholom, a hlavne, ako ste to prijali vy?
„Tak to už je naozaj skôr na román. Nebolo to ľahké. Ale ja som sa s alkoholom zasa úplne nerozišiel. Občas sa s ním stretávam...“
Psí vojáci sú už tridsaťroční, dve tretiny svojej umeleckej činnosti ste absolvovali ako profesionálna kapela už v demokratickom režime. Vnímali ste v minulosti a teraz politickú situáciu ako niečo, čo ovplyvňovalo, resp. ovplyvňuje podobu vašej tvorby?
„Tak teraz ma politická situácia v tvorbe naozaj neovplyvňuje. Pred revolúciou to bolo samozrejmé, človek to mal v hlave nonstop zaseknuté. Ale my sme neboli nikdy doslova politická kapela. Tú z nás urobil vývoj udalostí a samotná ŠtB.“
