Výrazná tvár a nádherný hlas LADISLAVA CHUDÍKA sú naším rodinným striebrom. Rodák z Hronca pôsobil na scéne, na plátne i obrazovke vždy ako herecký aristokrat. Pod úsporným civilným výrazom dokázal schovávať tie najdramatickejšie konflikty. Z javiska SND neodišiel ani vo svojich vzácnych 85. rokoch, ktorých sa v tých dňoch dožíva.
Nielen na scéne či vo filme ste zažili mnohé drámy. V akom žánri sa odohráva náš život? Je to tragédia či komédia?
Ako sa zvykne hovoriť, je to údel, v ktorom sú obsiahnuté všetky varianty, aké pozná Aristotelova Poetika. Delí sa to podľa veku, ale aj podľa toho, ako vyčíňame, či sme nabrúsení na to, ako si môžeme všetko dovoliť. Keď sa potom popálime, vznikajú dramatické, možno aj tragické situácie.
No komédie sa vám vyhýbali. Alebo skôr vy im?
V Shakespearových komédiách som si zašantil len na začiatku - v Skrotení zlej ženy. Vyslovene komické úlohy som hral aj na Malej scéne SND, napríklad Göringa v Čiernej komédii Petra Schaffera, zaujímavého homosexuála. Zobrazil som ho vraj tak, že boli spokojní aj tí, čo mali pre to porozumenie. Môj najväčší komediálny úspech predstavovali Zlatí chlapci Neila Simona v roku 1974. Malo to dvestopäť repríz. Keby nebol umrel Martin Gregor, tak pokračujeme ďalej.
Prednostne vás však obsadzovali do dramatických postáv.
Je pravda, že nijaká filmová úloha vo mne neobjavila dispozíciu pre komiku. Keby však filmoví režiséri chodili viac do divadla, možno by uvažovali aj o tom. Napríklad Barnabáša Kosa som v tom čase veľmi chcel hrať. No režisér Peter Solan si vtedy vybral Josefa Kemra.
Je vám takto ľúto za viacerými rolami, ktoré ste nedostali?
Akékoľvek prerušenie na dráhe herca, či už to bola moja choroba, operácia, alebo liečenie, znamenalo, že som sa niečoho musel vzdať. Pre mňa bolo stratové aj obdobie rokov 1963 - 1967, keď som podľahol naliehaniu a stal som sa šéfom Činohry SND. Ako nestraník som bol odrazu poctený dôverou zhora. Pre túto funkciu som sa vzdal ponúk vo filmoch Karla Kachyňu či Jiřího Weissa na Barrandove. Je to škoda, lebo tieto úlohy by sa určite pridali k mojim presvedčivejším filmovým postavám.
Existuje nejaká úloha, pri ktorej, naopak, ľutujete, že ste ju vôbec zobrali?
My herci sedávame na lavičke, čakáme na príležitosť. V divadle si len niektorí z veľkých môžu dovoliť nejakú rolu vrátiť. To sa ešte robí vo filme, televízii či v rozhlase. Divadlo je posvätnejšie, je to služba. Musí sa plniť na malých aj veľkých úlohách.
Ktoré vaše filmové výkony považujete za svoje najpresvedčivejšie?
K tým uznaným históriou patrí úloha Kapitána Dabača, hoci cez kritiky Agneše Kalinovej či Kataríny Hrabovskej to v danom čase ani tak nevyzeralo. Zatiaľ som sa nikde nepochválil, že som pre tento film bol v roku 1960 pozvaný na filmový festival do írskeho Corku, kde som získal nomináciu na cenu za herecký výkon. Vyhrala to napokon francúzska herečka. Bola pekná, tak som jej to odpustil.
Máte tendenciu pripomínať si často svoje filmové či divadelné postavy?
V ostatnom čase to bola moja robota. Čoskoro by mala vyjsť kniha, na ktorej som spolupracoval s Ľubicou Krénovou. Je to vlastne dokument o mojom živote, presnejšie monografia, bol som na ňu celé mesiace plne sústredený. Teraz robíme ďalší pokus o dlhší dialóg s Jankom Štrasserom. Zaradili ma medzi „vybraných", ktorým už kniha rozhovorov vyšla. Zatiaľ to vyzerá veľmi zaujímavo, Janko sa pýta aj na veci, ktoré som si ani ja sám neuvedomil v súvislostiach.
Ktoré obdobie bolo z hľadiska vašej tvorby najkrízovejšie?
Po premiére hry Arthura Millera Po páde z jeho života s Marilyn Monroe. Pripravovali sme inscenáciu s tým, že robíme európsku premiéru, mysleli sme, že na ňu navnadíme publikum, že prezentujeme veľkého dramatika. Ale zrazu sa na nás zosypala kritika. Neviete si predstaviť, akú psychózu vytvorili kritici Emil Lehuta i Stanislav Vrbka. O inscenácii vyšla celá stránka v Pravde, kde ju celú odsúdili. O mojom výkone v úlohe Quentina sa Lehuta neskôr vyjadril, že ho môže zobrať len ako športový výkon. Zasiahli ma aj ako vtedajšieho šéfa Činohry SND i hlavného predstaviteľa inscenácie. Vtedy som sa pýtal: bolo mi to vôbec treba? No zároveň to bolo moje najkrajšie obdobie. Z pripravovaného pohrebu sa nakoniec stal jeden z našich najväčších úspechov. Len u nás sme mali sto vypredaných predstavení, zájazdy v Čechách boli neuveriteľné, päťhviezdičkové.
Je pravda, že nijaká filmová úloha vo mne neobjavila dispozíciu pre komiku.
Vaša generácia sa presadzovala ešte v rámci československého kontextu. Väčšinu vašich mladších kolegov zo SND už však v Prahe nepoznajú.
Dnes sme viacnásobne chudobnejší. Nemáme bohatú tvorbu v televízii. Koľko inscenácií sa urobilo za posledných dvadsať rokov - jedna, dve, tri? A filmov či rozhlasových hier? To sa, žiaľ, nedá porovnať. Dnešný dvadsaťročný človek dostáva obmedzenú ponuku. My sme boli známi cez televíziu. Slovenské pondelky - to bol jeden velikánsky seriál plný veľkých prekvapení z bohatstva svetovej tvorby. Aj dnes sa však v Českej republike, dokonca nielen vo filmoch, presadzujú slovenskí herci aj herečky.
Neporovnávate seriál Nemocnica na okraji mesta, s ktorým ste neodmysliteľne spojený, s dnešnými, napríklad s Ordináciou v ružovej záhrade?
Neporovnávam; na seriály sa už nepozerám.
Máme aj viac ako pätnásť rokov po osamostatnení stále komplex voči Čechom?
Nie som si istý, či už vymizol. Myslím, že ešte pretrváva. Možno ako v čom. Máme o polovicu menej obyvateľov, navyše sa mnohé u nás vyvíjalo neskoršie. Slovenská činohra existuje od roku 1932, keď sa oddelila od českej. Slováci nechceli ísť po roku 1919, keď SND vznikalo, do divadla, slovenskí herci boli v dvadsiatych rokoch nedostatkovým tovarom. V tom čase nám pri zakladaní nášho Národného prišla na pomoc Východočeská divadelní společnost z Pardubíc.
Čím by si podľa vás malo SND pripomenúť svoju nadchádzajúcu jubilejnú deväťdesiatu sezónu?
Do toho by som sa nechcel pliesť. Len nech je to oslava naplno, aby to prijali aj kritici, aj diváci. Divadlo mi urobilo radosť už tým, že som sa Tančiarňou mohol rozlúčiť so starým Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava a otvoriť ňou novú budovu SND.
Aké je to byť vo vašom veku stále členom súboru SND?
Nosia ma na rukách, že prekonávam rekordy. Ale nebyť Tančiarne, tak som už päť rokov penzistom na ozajstnom odpočinku. Úlohu môžem hrať len preto, že Tančiareň je špeciálna inscenácia bez slov. Bolo to aj pre nás samých prekvapením, čo sa dá aj v rámci činohry urobiť. Ďakujem Martinovi Hubovi a Martinovi Porubjakovi, že sa na to odhodlali, hoci inscenácia spôsobila v súbore vnútornú búrku. Niektorí nechceli počuť o častiach, ktoré sa týkali komunistického režimu. Všetci máme nejaké spomienky, ten citlivo prežíva to, ten zas iné obdobie. Cez nás sa valila história veľmi dramaticky.
Patrili ste k ľuďom, ktorí sa v novembri 1989 pre svoj kredit stali veľmi prirodzene tvárami novej doby. Aké to bolo?
Bol som pripravený tým, že som bol nekomunista a zasiahlo ma to, čo sa stalo v roku 1968. Dostal som sa do stredu diania po tom, čo som sa z vnútrosúborovej vôle stal vedúcim pracovníkom nového Zväzu slovenských dramatických umelcov. Chodili sme vtedy po celom Slovensku, mítingy sme absolvovali aj v Olomouci či v Prahe. Avšak akýmsi moderátorom rokovaní s komunistami bol Milan Kňažko.
V roku 1968 ste nakrátko emigrovali do Rakúska. Čo vás najviac ovplyvnilo pri tomto rozhodnutí?
Moja prvá žena žila v istom strachu. Juraj Špitzer, vtedajší šéfredaktor Kultúrneho života, rozchýril v prvých hodinách po vpáde vojsk, že môžeme byť radi, ak takých desaťtisíc ľudí neodtiahnu na Sibír, že jednoducho môžu zmiznúť. Tieto fámy sa u mojej vtedajšej ženy pri jej oslabenom zdraví ešte znásobovali. Ale nakoniec až o veľa rokov neskôr vyšlo najavo, že ich v tej dobe zmizlo skutočne dosť.
Sklamala vás v niečom naša dnešná demokracia?
Demokracia je obsiahnutá v ľuďoch, je to roztrúsené v nás.
Ako si spomínate na svoju úlohu prvého porevolučného ministra kultúry?
„Ugovorili meňá“, že ma tam potrebujú na vyváženie, aby som pomohol nežnému prechodu moci. Ja to nežné beriem v úvodzovkách. Pri prevrate veľa nežných ciest nemáte. My si to len takto môžeme nazývať.
Svojej funkcie ste sa vzdali už po niekoľkých mesiacoch. Je politika nečistou hrou?
Ubližoval by som jej, keby som takto o nej hovoril. Je náročná, človek sa môže pri nej aj zapotácať a urobiť chyby, ale aj úmyselne škodiť, zneužívať, využívať aj obohacovať sa.
Politici a dnes už aj podnikatelia majú tendenciu zneužívať osobnosti, ktoré sa podobne ako vy tešia všeobecnej úcte. Ako sa tomu bránite?
Nie je také jednoduché byť hercom. Na najvyšších miestach vás môžu zosmiešniť alebo zas oceniť Pribinom či Ľudovítom Štúrom. Zažili sme už kadečo, za Mečiarovej vlády sme boli vyhlásení za treťotriednych umelcov, aj komunistická strana na nás vždy niečo zvaľovala. Ak za socializmu nebolo na pultoch to či ono, vždy sa vytvorila nejaká kampaň proti hercom, ktorí "zarábali". Pritom v každom kraji bolo aj počas minulého režimu niekoľko milionárov, o ktorých sa nepísalo. Aj dnes sa ťažko dokazuje, či majetok politikov zodpovedá ich zárobkom.
Foto SME - Miroslava Cibulková
Vy sám žijete skromne v byte v Petržalke, peniaze vás nikdy nelákali?
Pre mňa boli skôr prostriedkom, ako si zabezpečiť dráhu herca, akýmsi letiskom na štartovanie. O veľa peňazí som prišiel pre komplikácie s mojou prvou ženou, ktorá psychicky ochorela. Ustavične sme sa kamsi sťahovali, boli sme na smiech, stali sme sa aj objektom podvodu. Možno raz vydám dokumentárnu knihu svojich vtedajších záznamov. Došlo totiž k postupnej premene jej osobnosti. Odmietala sa liečiť, napokon ma lekári prinútili vzdať sa jej ako manželky. Žil som s ňou vtedy dvadsať rokov, bola to hrozná situácia. Je to stále vo mne, nezažil som nič ťažšieho. Popri tom som musel stále pracovať. Bol zázrak, že som vtedy nepadol.
Často ste hrali vojenské typy, dokážete byť aj v súkromí taký rozhodný ako na plátne?
Poviem vám niečo zábavné. Ako šéf Činohry SND som ostrým, možno niekedy aj nešťastným spôsobom zasiahol do siene nášho súboru, ktorej zákutia som dobre poznal. Aj niektorí moji blízki priatelia sa mi potom odvďačili tým, že sa obrátili proti mne. Funkcie som sa neskôr veľmi vďačne vzdal. Málokto ocenil, koľko ľudských síl som do toho vložil, aby som aj sám seba musel dvíhať, aby som bol nenápadným príkladom. Mám ešte odložené poznámky, ktoré som svojim kolegom v tom čase hovoril.
K vašim výrazným filmovým postavám patril učiteľ národov Jan Amos Komenský. Myslíte, že herectvo sa zaobíde aj bez školy?
Absolvoval som štvorročné konzervatórium, potom som na ňom učil, neskoršie na VŠMU. Je správne, keď k talentu získate aj vzdelanie. Vážim si však tiež slovenských selfmademanov, akými boli Paľo Bielik, Ján Kroner či Ctibor Filčík. Môžu byť pre nás príkladom.
Vo filme ste si zahrali aj generála Ludvíka Svobodu. Nikto vám neponúkol funkciu prezidenta aj v reálnom živote?
Iba sa vravelo či šuškalo, že vraj by to ľudia chceli. Nerád sa preceňujem.
Kto by za starých čias nechýbal na oslavách vašich narodenín?
Gregorovci, Jariabkovci a Záborskovci, Mico Huba bol ako šéf od našej partie trochu izolovaný. A ešte František Dibarbora, s ním sme sa zblížili, keď sme spoločne otvárali Novú scénu ND.
Ako budete oslavovať svoje okrúhle výročie?
V Národnom mi robia krásne oslavy! Som nimi taký poctený, že to niekedy ani neunesiem.
