Tanec je azda najprchavejšie z umení, vzdorujúce formálnemu opisu.
Choreografie spoločenských tancov pozostávajúce zo zostáv štandardných prvkov sa ešte dajú slovne
definovať. Aj klasický balet vychádza zo základných pohybov, ktoré majú svoje francúzske označenie. Už malé baletky vedia, čo je arabeska a čo grand plié.
„V minulosti sa choreografie zapisovali tak, že sa do hudobných partitúr vkladali názvy krokov, ako aj celková choregrafia,“ vysvetľuje šéf Baletu Slovenského národného divadla Mário Radačovský.
Ako však pripomína, mnoho klasických baletov sa zapísalo zle, dokonca sa aj stratilo. Klasické choreografie sa najčastejšie posúvali z generácie na generáciu cez baletných majstrov, ktorí si ich pamätali. „Video znamenalo pre tanec pozoruhodnú a veľmi dôležitú zmenu,“ dodáva Radačovský.
Kým nebola možnosť nahrať si tanec na video, museli sa pokúšať opisovať svoje choreografie aj súčasní choreografi. Teda prinajmenšom vtedy, ak sa chceli domôcť svojich autorských práv k nim. Pomáhali si ako vedeli, na autorskú agentúru LITA posielali krkolomné, často až smiešne formulácie. Niečo také jednoduché, prehľadné a univerzálne ako notový zápis totiž pri tanci neexistuje, hoci pokusy vytvoriť ho tu boli.
Náš Laban
Málokto vie, že to bol práve rodák z Bratislavy Rudolf Laban, ktorý je autorom najkomplexnejšieho tanečného písma. Laban sa narodil v roku 1879 ako syn vysokého rakúsko-uhorského vojenského hodnostára. Študoval v Paríži, v roku 1915 založil choreografický inštitút v Zürichu, neskôr až do tridsiatych rokov pôsobil v Nemecku. V Berlíne to dotiahol až na baletného majstra Štátnej opery.
Keďže sa už v minulosti venoval aj masovým tanečným vystúpeniam neprofesionálov, vtedajšie ministerstvo propagandy ho poverilo vytvoriť v letnom divadle špeciálne predstavenie s tisíckami tanečníkov pre olympijské hry v roku 1936. Hitler a Goebbels, ktorí sa zúčastnili generálnej skúšky, však dali jeho projekt okamžite zrušiť. Labanov prístup zrejme nezodpovedal nacistickej filozofii. Labanovo meno sa odvtedy nesmelo nikde uvádzať. Zrúteného choreografa prepašovali jeho priatelia neskôr tajne do Británie. Tam založil centrum, ktoré dodnes zveľaďuje jeho odkaz.
Laban bol v mnohých ohľadoch priekopníkom, jeho najväčším prínosom bol však práve spôsob zápisu pohybu - tzv. Labanovo písmo, labanotácia či kinetografia Laban.
Ide o jazyk chápania, pozorovania, opisovania a zápisu každej formy pohybu, pri ktorom sa používali abstraktné symboly na definovanie smeru pohybu, časti tela, ktorými sa pohyb robí, sily pohybu a dĺžky akcie. V niečom Laban vychádzal aj zo západného spôsobu zápisu hudby, používal napríklad dvojité čiary na úvod a koniec akéhosi „notového“ zápisu. Samostatné symboly majú podľa Labana aj skoky či piruety. Zápis sa číta zdola nahor. Toto písmo používajú nielen tanečníci, ale aj niektorí atléti, terapeuti, experti na neverbálnu komunikáciu. Sám Laban sa neskôr uplatňoval aj ako poradca priemyselných firiem. Sledoval pohyby robotníkov pri práci, navrhoval, ako elimináciou zbytočných „tieňových“ pohybov zvýšiť ich výkon.
Na Labanov výskum neskôr v Amerike nadviazal Irmgard Bartenieff.
Priveľmi zložité
Hoci je Labanova metóda stále najrozšírenejším spôsobom analýzy ľudského pohybu, pre väčšinu choreografov nemá veľký praktický význam. „Zvládnutie tohto zápisu je také náročné, že by choreografi potrebovali mať ustavične pri sebe špecializovaného zapisovača a následne aj čítača, ktorý by dokázal zapísané opäť rozlúštiť,“ tvrdí tanečný teoretik Emil T. Bartko.
Na Slovensku sa choreograf Štefan Tóth kedysi pokúšal Labanovo písmo zjednodušiť, hlbšie sa ním zaoberali nemnohí, medzi nimi i súčasný choreograf SĽUK-u Ervín Varga.
Nuansy pohybov, ktoré pozná súčasný tanec či moderný balet, už prestali byť zapisovateľné.
„Znaky na zaznamenávanie tanečných prvkov mali význam, kým dominoval klasický balet, ktorý nemal až takú širokú paletu prvkov. Pri existencii videozáznamov je to už prežitok,“ tvrdí choreograf Ján Ďurovčík.
Choreografka Šárka Ondrišová si kreslí len priestorové poznámky. „Laban sa mi zdá príliš zložitý a nekomplexný,“ myslí si. „Video je video,“ dodáva. Väčšiu tendenciu zapisovať si majú ešte tak taneční pedagógovia. Aj tí si však zvyčajne vytvárajú vlastné grafické obrazce a značky.
Pamätať si, pamätať si, pamätať si
Čo teda zostáva choreografovi či tanečníkovi, ak nemá poruke žiadny všeobecný spôsob zapisovania, ba ani jednotnú terminológiu?
Pamätať si.
Ďurovčík si pochvaľuje, že má šťastie na asistentku Mariannu Pavlíkovú, ktorá dokáže fixovať všetky tanečné štýly. Aj jemu samému však vraj zostávajú navrhnuté krokové zostavy v pohybovej pamäti.
„V živote som si vopred nepripravil nijakú zostavu krokov. Pri každej inscenácii si však robím kompletný storybord, výklad jednotlivých scén aj s opisom vzťahov medzi postavami. Píšem si dokonca dialógy, ktoré by si mohli postavy akoby hovoriť počas tanca,“ vysvetľuje Ďurovčík.
Choreograf Jaroslav Moravčík si nezapisuje celkom nič, dokonca ani pri náročných celovečerných tanečných projektoch ako Pa-di-pa-ré, ktoré robil pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Všetky nápady sa mu tvoria v hlave počas niekoľkonásobného počúvania hudby, vyťahuje ich až na mieste pred tanečníkmi.
Pomôžu kresbičky?
Choreograf Ondrej Šoth si kreslí, ak robí choreografiu do neznámeho priestoru. Tiež si však nezaznamenáva jednotlivé kroky, ale predovšetkým scénický pohyb tanečníkov, prípadne komentáre k výkonom tanečníkov. „Keby to raz po mne niekto prečítal!“ smeje sa.
Tanečníčka Stanislava Vlčeková si pri vlastných choreografiách tanečníkov najprv zaznamená na kameru, neskôr si zo záznamu vyberá podarenejšie prvky a tie sa potom s nimi učí. Výsledný tvar si už zaznamenáva aj písomnou formou. Pomáha si pritom francúzskou terminológiou z klasického tanca i niektorými anglickými výrazmi. Najradšej si však kreslí postavičky, pretože opísať pohyb slovom je podľa nej náročné. Zvyčajne si číslom opíše, v akom priestore sa tanečník nachádza, smer jeho pohybu si zas označí šípkou. „Iný vhodný spôsob zapisovania som zatiaľ ešte nenašla,“ dodáva.
Ako vraví, v technike súčasného tanca sa väčšinou pohybový materiál fixuje hneď na skúške, ak sa však postupom času mení, musí sa tiež spoliehať len na pamäť tanečníkov.
Zdá sa teda, že nielen pre divákov, ale aj pre väčšinu tanečných profesionálov zostáva tanec stále niečím nevysvetliteľným, nezachytiteľným, neopísateľným.
Baletný slovníček
Arabeska - póza na jednej nohe so zanoženou druhou nohou.
Demi-plié - polodrep. Pozícia s napoly pokrčenými kolenami.
Demi-pointes - pološpičky, tanečnica stojí na bruškách pod prstami
Fondu - plynulý, vláčny pohyb.
Frappé - úder. Napríklad pri battement frappé.
Grand jeté - veľký skok z jednej nohy na druhú, nohy sú vo vzduchu napnuté.
Grand plié - pozícia s plne pokrčenými kolenami.
Pas - krok.
Pas de chat - mačací krok.
Pas couru - beh.
Pas de deux - tanec pre dvojicu.
Pas glisade - kĺzavý krok.
Pirueta - otáčanie sa na jednej nohe.
Plié - pokrčenie jedného alebo oboch kolien.
Sue les pointes - na špičkách.
Relevé - nadvihnutie na špičky alebo demi-pointes.
Révérence - úklon.
Rond de jambe - kruhový pohyb nôh.
Sauté - skok.
Sissorule - druh skoku z obidvoch nôh.
Temps levé - poskok na jednej nohe.
Tendu - natiahnutie.
Tour en l'air - otočenie vo vzduchu.
