TV OKO

Predmerský: Niekedy vyhadzujem aj polovičku štábu

Odmalička sedával v televíznom štúdiu, v strižni, v réžii - bol to jeho svet. Otec televízny dramaturg a divadelný kritik, mama bábkoherečka, brat herec. IVAN PREDMERSKÝ bol priam predurčený stať sa režisérom.

Sformovala ho pražská DAMU a dnes režíruje divácky úspešné jojkárske programy Súdna sieň a Mafstory, ale aj detské a mládežnícke relácie v Slovenskej televízii, ktorými - ako sám vraví - vyvažuje svoju „komerčnosť". Radšej ako nový americký film si pozrie Bergmana alebo Felliniho. Na štáb väčšinou nekričí, ale keď už zakričí, stojí to za to.

Dnes ste mali kasting do Súdnej siene. Prišlo veľa ľudí?
Ivan_Predmersky_06.jpg

Vždy ich prichádza veľmi veľa, za dva dni priemerne okolo stopäťdesiat. Je to denný formát a do každého prípadu potrebujeme štyroch až piatich nových ľudí.

Vybrali ste si typy, aké potrebujete?

Kasting je len prvá časť práce. Až na základe rozšírených námetov sa dozvieme charakteristiku postavy, koľko má rokov, aký je to typ, poznáme príbeh a až potom vyberáme z kastingového hárku určitý typ. K dispozícii je aj video nahrávka, fotka a krátky popis.

Dá sa už po kastingu povedať, či bol úspešný?

Ľudí na kastingoch môžeme rozdeliť do niekoľkých kategórií. Niekto je veľmi výrazný, niekto je typ na vagabunda, iný je intelektuálsky typ. A pokiaľ ide o výkon, niekto dokáže ísť ďalej, teda okrem základnej civilnej roviny sa dokáže rozcitlivieť, nahnevať sa. To sú veľmi ťažké veci. Takzvané civilné herectvo je veľmi ťažké, aj pre normálneho herca, nieto ešte pre amatéra.

O kastingy je vraj veľký záujem a ľudia, ktorí sa na nakrúcaní zúčastnili, hovoria o hlbokom zážitku. Dokonca peniaze, ktoré za účinkovanie dostanú, považujú len za bonus.

Áno, po všetkých reality show a rôznych súťažiach aj mňa ako režiséra prekvapilo, že ľudia sa až tak veľmi chcú prezentovať. Chcú ukázať svoj talent, splniť si svoj sen. Tento projekt robím s kolegom režisérom Braňom Mišíkom a niekedy sme z ľudí, čo sa prihlásia, absolútne prekvapení. Často podajú bravúrny herecký výkon, veľmi uveriteľný, presvedčivý. Na začiatku si dokonca mnohí ľudia mysleli, že to nie je inscenovaná záležitosť, ale že berieme zábery z ozajstného pojednávania, z ozajstnej súdnej siene.

Je herecká profesiIvan_Predmersky_05.jpga taká príťažlivá?

Áno, je veľmi príťažlivá a vždy bola. Vždy sa na kastingu ľudí pýtam, čo ich priviedlo k tomu, že prišli. Väčšinou prišli skúsiť niečo nové, relácia ich zaujala. Súdna sieň je formát, ktorý dovoľuje ľuďom zostať takými, akí sú. My ich už len zmanipulujeme do určitej polohy, aby to bolo čo najhodnovernejšie.

Nemáte prehľad, z akých sociálnych vrstiev sú?

Nie. Mňa ako režiséra zaujíma typ. Ak má v nejakej časti vystupovať povedzme vysokoškolský profesor, neobsadím na to typovo skladníka. Aj keď veľakrát niektorí ľudia prekvapia. Máme niektoré stále postavy vybudované z amatérskych súborov a ja niekedy ani neviem alebo ani nechcem vedieť, čo ten človek robí. Jeden pán napríklad hrá odborného psychiatra a robí ho úplne geniálne. Hovorím mu „pán doktor" a on že: „Ja nie som doktor." Vravím: „To mi ani nehovorte." Keď hrá, hovorí ako naozajstný psychiater.

Vedia si neherci zapamätať text?

Vyžadujem, aby text vedeli, bez toho sa to nedá. Ale môžu ho povedať aj vlastnými slovami. Naši scenáristi sa už naučili písať texty tak, aby to ľuďom sadlo. Neherci sa ich naučia, ale môžu zmeniť slovosled. Keď nejaké slovo nepoužívajú, hovorím im, aby použili svoj výraz.Keď vidím, že im niečo ide proti srsti, ešte na skúške to zmením.

Máme vynikajúceho sudcu na trestné právo a vynikajúcu sudkyňu na civilné právo. Ak aj niekto z účinkujúcich niečo zabudne, oni to z nich dostanú. Keď zistím, že tam podľa scenára mal byť spomenutý nejaký dôležitý fakt a účinkujúci ho zabudol, tak nezastavujem, viem, že sudca ho otázkou - ale takou, aby nebola navádzajúca - vie z účinkujúceho dostať.

Sudca je skutočný sudca?

Je to právnik, bývalý vyšetrovateľ trestných činov, je v tomto veľmi zbehlý. Vo vypočúvaní a kladení otázok je úplne geniálny.

Neboja sa ľudia, že si ich nepozorný divák stotožní s postavou, teda že uverí, že je to ich príbeh? Riešia sa tam chúlostivé veci, napríklad nevery.

Už je to také rozšírené, že nie. Na kastingu sa ľudí pýtame, či niečo vyslovene nechcú hrať. Na deväťdesiat percent nemajú problém stvárniť čokoľvek. Nevery sa už pomaly ani nepovažujú za niečo mimoriadne. Skôr sa pýtam, či sú ochotní zahrať sexuálneho devianta, zlodeja, vraha, mafiána. Naopak, negatívna úloha je pre ľudí zaujímavejšia, a herecky vždy bola aj pre hercov.

Je na kastingoch viac žien alebo mužov?Ivan_Predmersky_02.jpg

Žien je vždy viac. Z mužov sa určité typy obsadzujú ťažšie. Keď sme začínali, prišli takí dvaja - poviem to po česky, lebo mám českú školu - „hezouni". Povedal som asistentke, ktorá ich dodala, že tých asi nevyužijeme, že príliš dobre vyzerajú.

Ale potom, keď sa začalo nakrúcať, potrebovali sme všelijaké podnikateľské typy, tridsať-, štyridsaťročných, dobre vyzerajúcich mužov, a odrazu mi chýbali. Potrebujeme všetky typy - pekných, zaujímavých, starých, mladých, niekedy aj deti, tínedžerov. Občas ich musíme upravovať, lebo príde na nakrúcanie - akože vrahyňa - celá vyondulovaná. Zamastíme jej potom vlasy, urobíme jej kruhy pod očami, prezlečieme jej celú garderóbu.

Aj súdničky v novinách bývali kedysi veľmi populárne. Interview ako žáner je vraj obľúbený z toho istého dôvodu, pre ktorý ľudia obľubujú divadelné a televízne inscenácie z prostredia súdnych siení. Ide o to, že otázka strieda odpoveď, čím sa udržiava napätie. Vás prečo zaujal tento projekt?

Mám rád nové výzvy a po druhé, mám veľmi rád rôznorodosť. Všetky réžie, čo robím, sú rozdielne. Či už pre televíziu Joj, alebo pre Slovenskú televíziu, každá má niečo do seba. Každý program, ktorý režírujem, robím rád. Nerobím ho len preto, lebo musím, aby som sa uživil, teda len ako takú „chlebovku" - ako sa v našom fachu zvykne hovoriť.

Čo robíte pre Slovenskú televíziu?

Ivan_Predmersky_03.jpgRobím hlavne pre detskú a mládežnícku tvorbu, teda pre to torzo, čo z nej zostalo. Režírujem diskusný, živý program, s anketami - volá sa 5 minút po dvanástej, je to bývalé Lúskanie. Teraz bol nominovaný na novinársku cenu. Robím s úžasnými ľuďmi, mám šťastie na štáby, na ľudí, s ktorými som na jednej vlnovej dĺžke - či už v komerčnej televízii, alebo vo verejnoprávnej.

V tejto relácii sa vždy zaoberáme jednou témou a tá sa prediskutuje. Vidíme, že takáto relácia je potrebná , lebo mladí sa pýtajú, zaujímajú sa o veci okolo seba. Mnohí si myslia, že dnes sú len hlúpi mladí ľudia, ale nie je to pravda. Ja som si to tiež trošku myslel, ale zrazu som šiel na gymnáziá a zistil som, že študenti sú schopní diskutovať o akejkoľvek ťažkej téme a že majú záujem problémy riešiť.

Takéto relácie chápem aj trošku ako poslanie verejnoprávnej televízie. Iná situácia je možno v Bratislave, ale iné je to, keď si takúto reláciu zapnú v menšom meste alebo na dedine. Vidia, že o probléme, ktorý majú, sa verejne hovorí, napríklad o šikanovaní. Na dedine je všetko malé - v Bratislave môže žiak zmeniť v prípade potreby školu, ale čo urobia tam, kde je len jedna škola?

Je to veľmi zaujímavá robota, nie je to talkshow, snažíme sa ísť do hĺbky. A druhý program, pri ktorom sa ako režisér striedam, je Hádaj, kto nás pozval. Mám ho mimoriadne rád, no bohužiaľ, televízia ho ruší. Je to ranný program, vysiela sa v sobotu.

Moderátorka s tromi deťmi ide vždy do zahraničnej rodiny, ktorá tu žije. A pri jedle alebo na obľúbenom mieste hovoria cudzinci o svojej krajine. Je to vždy o búraní predsudkov. Na začiatku deti hovoria s moderátorkou o tom, akí sú povedzme Japonci alebo Maďari. Deti napríklad tvrdia, že sú dobyvační, drzí, odmeraní a tak ďalej a potom prídu do rodiny, pýtajú sa a na konci si to zhodnotia, či mali pravdu. Podľa mňa je to veľmi zaujímavý program.

Nie je škoda, že verejnoprávna televízia ruší vydarené, často aj dosť sledované relácie?

Nehovorím, aby verejnoprávnu televíziu nikto nepozeral. Ale to neznamená, že sa treba za každú cenu pozerať na peoplemetre. Možno niekto sa kedysi za verejnoprávnosť schovával, na neúspešných reláciách sa nabaľovali určité firmy.

Ale myslím, že sa dá rozlíšiť kvalita. Vyprofilovala sa STV dvojka, je tu napríklad relácia Família, dobré zahraničné klubové filmy, zaujímavé slovenské dokumenty. Našla si diváka. Treba tomu dať čas a nechať to dýchať. Platí to najmä pri detskej televíznej tvorbe. Neponúkať deťom len to, čo by chceli.

Nerobíme to ani v bežnom živote. Pretože deti by chceli, aby nechodili do školy, aby mali len sladkosti, mohli si robiť, čo chcú. Verejnoprávna televízia by mala ponúkať deťom to, čo na iných staniciach nevidia, čiže aby bol v programoch čo najväčší dôraz na citovú a vzdelávaciu stránku.

Zrejme nemôžete byť celkom kritický k vedeniu Slovenskej televízie...

Nejde mi o vedenie televízie. Ako tvorcovi mi je ľúto, keď si myslím, že niečo patrí na obrazovku, má to opodstatnenie, dlhý čas sa to budovalo a niekto príde a šmahom ruky to zlikviduje. Detské relácie napríklad nemajú žiadne upútavky, žiadne PR.

Vy ste študovali réžiu alebo bábkarinu?

Študoval som réžiu a dramaturgiu, na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Bola tam aj špeciálna katedra, „loutkarská", jediná v Československu. Praha sama osebe aj za totality bola úžasná, stretol som sa tam s vecami, ktoré som dovtedy nepoznal, aj so zahraničnou kultúrou, študovalo tam veľa zahraničných študentov. Bábkoherectvo študovali v tom istom ročníku Martin Vanek a Igor Adamec, na réžii ako Slovák som bol len ja.

Tá škola mala, a aj doteraz má, obrovské renomé. Okrem hlavných predmetov, réžie a dramaturgie, sme mali aj rozhlasovú réžiu, animovaný film, výrazové a významové herectvo, prácu s materiálom, dejiny umenia, psychológiu, hudobnú výchovu. Bol to obrovský záber, veľmi inšpirujúci. Mne sa tam zmenil celý svet. Som z divadelnej a televíznej rodiny, ale tam sa zmenil môj pohľad na všetko.

V čom?

Umelecky. Otvorili sa mi iné dvere. Praha sa mi za socializmu zdala viac kafkovská ako teraz, keď na to tak tlačia. Bola nesmierne inšpirujúca. Prešiel som vždy do centra z Ledebouru, z Malej strany, kde sme mali katedru, cez Karlov most a nemal som problém ako teraz.

Bolo tam len zopár ľudí, teraz sa musíte pretlačiť davom turistov. A všetko sa na človeka lepilo - historické budovy, divadlá, filmy, ktoré som dovtedy nevidel, noví ľudia, odlišné názory. Spoznal som iné poetiky, množstvo divadielok, napríklad Divadlo Drak z Hradca Králové. To je absolútne špičkové divadlo, ktoré aj doteraz chodí po celom svete.

V ktorých rokoch ste študovali?

1984 až 1988.

Takže revolúcia vás už nezastihla na škole?

Bol som práve vo Vojenskom umeleckom súbore. Prisahal som, že ubránim vlasť a socializmus, ale neubránil som, nesplnil som si vojenskú prísahu.

Dostali ste sa na školu na prvýkrát?

Áno. Mal som dosť veľa prác na prijímacích skúškach, množstvo poviedok. To bola prvá časť, ktorá zaujala. Potom sme robili rozbory hier, v čom som sa vedel orientovať, pretože od detstva som písal a nútil som to všetkých svojich spolužiakov hrať, aj tých, čo sa venovali športu.

Otec bol televízny dramaturg, neustále čítal nejaké scenáre, vtedy bola televízna, najmä detská tvorba, v rozkvete. Mama bola bábkoherečka. Starší brat už bol potom na škole, skončil herectvo. Mal som teda z domu dobrý základ.

Vás nelákalo hrať?
Ani veľmi nie. Brata často ako dieťa obsadzovali. Neskôr už chodil otec s fľaškou poprosiť režiséra: „Prosím vás, neobsadzujte nášho Juraja, lebo má v škole problém." Chcel, aby školu zvládol. A režisér hovorí: „Preboha svätého, za mnou chodia rodičia s fľašami, aby sa deti do filmu dostali."

Ja som nemal taký záber ako brat, ale predsa len ma Štefan Uher obsadil do vojnového filmu Zlaté časy. Keď teraz chodím režírovať do televízie Joj na Kolibu, presne si pamätám ten pocit, ako som bol na konkurze. Robili sme to na schodoch, po ktorých stále chodievam a vždy si na to spomeniem.

V tú chvíľu , na konkurze, som už ako dieťa cítil, že sa viem do pocitu postavy veľmi dobre dostať. Ale keď sme tú scénu točili naostro, v zime, na Orave, cítil som - možno už bol vo mne nejaký malý režisér - že to neviem pretaviť tak, ako na konkurze. Už v tom nebola tá herecká hĺbka.

A prečo to tak bolo?
Neviem, nemám na herectvo až také nadanie, aj keď si niekto myslí, že áno. Minule ma v Jojke zavolali šéfdramaturg so šéfkou výroby, že sa pripravuje internetový sitcom a že by tam pre mňa mali úlohu. Vysvetlil som im, že hoci občas na pľaci zažartujem a niečo predvediem, nevedel by som hrať. Cudzí text už vonkoncom nie. Tak, ako som to cítil pri nakrúcaní v detstve, je to doteraz.

Aký ste typ režiséra? Vravíte, že sa snažíte o uvoľnenú atmosféru.

Všetko, čo robím, robím rád. Každú reláciu. Znamená to, že idem rád do roboty. Moja práca, to nie je len práca na pľaci, ale aj príprava, sedenie s autorom, dramaturgom, produkčnou, so všetkými zložkami, s kameramanom. Potom nasleduje nakrúcanie, postprodukčné práce, čo znamená strihanie, zvukovýroba.

Usilujem sa, aby stretnutie, keď režírujem, bolo aj „spoločenskou udalosťou". Aby to nebolo tak, že príde nejaký nervózny režisér a nakričí na všetkých. Keď už ja zakričím, ide to zo mňa. To vyhadzujem polovičku štábu a počuť to na celú Kolibu alebo Markízu alebo STV.

To už je potom veľmi nepríjemné. Ale môj pracovný prostriedok nie je režisérsky exhbicionizmus, mám rád poriadok a disciplínu. Vážim si každú zložku štábu. Dávam veľa energie na to, aby som robil so štábom, s ktorým si porozumiem. Pri nakrúcaní Súdnej siene ľudí vždy najprv uvoľním bežnými rozhovormi. Chcem, aby mali príjemný pocit.

S kolegom Braňom Mišíkom sme úplne rozdielne typy. On je striktnejší, prísnejší, ale veľmi dobre sa dopĺňame. Ja mám rád aj humor, s nadhľadom komentujem niektoré veci, no nie som benevolentný. Niekedy sa stane, že aj profesionálnym hercom v hereckom nápore v zábavnom programe vypadne text, alebo ho zmenia.

Ja tie texty pripravujem s dramaturgom, prepisujem aj slovíčka, a keď mi to niekto pozmení, vyskočím a musia to opakovať desať-pätnásťkrát, kým to nepovedia. Niekedy herci zúria, že už nie, ale keď to potom vidia na obrazovke, povedia: „Dobre, že si vyžadoval, čo si chcel."

Ak na niekoho zakričím, ale pritom si ho vážim, nemám problém komunikovať s ním po chvíli znovu normálne. Nie som ani vzťahovačný. Človek sa musí aj veľa vecí praxou naučiť. Keď som bol mladý, mal som osobnostný problém, lebo zo školy som nastúpil veľmi mladý do Slovenského rozhlasu. Ako dvadsaťdvaročný režisér som si len budoval pozíciu. Iné to bolo na škole, kde sme boli bojovne, avantgardne naladení. Ale prax je predsa len iná.

Ako spomínate na prácu v rozhlase?

To boli nádherné časy. Rozhlas mi dal rozmanitosť žánrov. Málokto mal takú možnosť. Náš útvar, slovenská umelecká realizácia, robil všetko. Živé vysielanie, poéziu, čítanie na pokračovanie, vysielanie pre školy, kabarety, rozhlasové hry pre mládež, rozprávky, verejné humoristické nahrávky, dokumentárne pásma. Bolo tam veľmi tvorivé prostredie. Keď už v televízii upadla tvorivosť, v rozhlase to ešte stále sršalo. Hoci, bola len otázka času, kedy padne na dnešné minimum.

Ako dlho ste pôsobili ako režisér v bábkovom divadle v Nitre?

Asi len pol roka. To sa už nedalo skĺbiť, v Bratislave som mal byt, ženu, dieťa. Do Nitry som dochádzal, chodil som tam na týždňovky. Urobil som jednu inscenáciu a prešiel som do rozhlasu.

Vaša mama bola bábkoherečka. Vás to nelákalo?

Myslíte divadlo?

Áno, váš otec je predsa divadelný teoretik.

A veľmi aktívny, aj vo svojich 75 rokoch, teraz sa chystá asi na sedem festivalov.

Neprekáža vám, že robíte, na rozdiel od rodičov, niečo komerčné?

Preto režírujem aj v Slovenskej televízii, aby som nebol až taký komerčný. Dúfam, že sa nestane komerčnou. Umelecký rozmer mi dal rozhlas. Keby som sa bol uchytil v divadle, asi sa venujem divadlu. Ale mňa to vždy ťahalo k elektronickým médiám.

Chodievali ste s mamou do bábkového divadla?

Stále. Videl som každé predstavenie päťdesiatkrát. Tým, že som bol ušatý, chudý, pehavý, fotili ma, ako pozerám rozprávky - vycapili ma aj na Bienále ilustrácií Bratislava na veľké panely. Bol som taký typový chalan. V divadle som všetko nasával a potom to pokračovalo v televízii.

Niekto išiel na tréning, ale pre mňa - keď som sa dobre učil - najväčším zážitkom alebo odmenou bolo, že som mohol ísť v nedeľu na nakrúcanie. Aj osem hodín som tam vydržal sedieť. Otec robil v televízii a televízne prostredie bolo pre mňa úžasné. Veľa dnešných kolegýň poznám z detstva. Sedával som pri nich ako dieťa a teraz sú to moje spolupracovníčky.

Hrávali ste doma bábkové divadlo?

Hrávali, s bratom, stále. To bolo vždy - varecha, handra, napichli sme na varechu lievik a z toho sme si urobili čempuritu - to je odborný bábkársky výraz pre drôtik, ktorým sa vodí bábka. Natiahli sme deku a hrali sme.

Hrávali ste divadlo aj svojim deťom?

Ale už skôr s plyšovými hračkami. Viem ich animovať, rozhýbať, a keď som sa schoval za dvere a s nejakým mackom som začal chodiť, moje deti „čurali" od vzrušenia.

Už ako dieťa ste sa pohybovali v televíznom prostredí. Nie je vám ľúto, že upadla televízna tvorba?

Je, samozrejme. Veď som zažil všetky nakrúcania, ako pätnásťročný som robil asistenta, bol by som to robil aj zadarmo. Bol to absolútne môj svet. Ako hovorí jedna dramaturgička, na objem vysielania, to bol taký malý Hollywood.

Niečo bolo dobré, niečo menej, ale výroba frčala, vznikali seriály, inscenácie. Keď som bol u otca v redakcii, pamätám sa, že raz otvoril brožúru Teleexportu - to bolo oddelenie, ktoré ponúkalo programy do zahraničia - a už mal odpočet programov, ktoré sa predali.

Slovenská televízia naozaj robila kvalitnú tvorbu, hrané seriály, večerníčky, rozprávky - hlavne polovička detskej tvorby sa predala do zahraničia, ale nielen do východného bloku, aj do vtedajších kapitalistických štátov, hlavne severských. Teraz už niet čo predávať, teraz skôr len kupujeme, v čom sme kedysi boli silní.

V seriáli Mafstory, ktorý režírujete, hrajú vaši spolužiaci Igor Vanek a Martin Adamec.

Tam sme bábkarská klika. Bábkar som ja, Igor Vanek, Martin Adamec aj Peter Sklár. Všetci máme pražskú katedru.

Ako sa vám tento seriál nakrúca? Baví vás to?

To je tá základná otázka. Áno, baví ma to.

Predtým ste s Martinom Vanekom a Igorom Adamcom robili Kakao, teraz ste sa presunuli k úplne inému typu relácie.

Škola a rozhlas ma naučili rozmanitosti. Pre mňa nie je problém behať zo žánru do žánru, nikdy som nechcel byť zaškatuľkovaný.

Zažijete pri nakrúcaní Mafstory veľa zábavy?

Áno, veľmi veľa. Už od scenára. Veľmi rád sa smejem a moji kolegovia vedia, že keď sa ja začnem smiať už na scenári alebo na storyline, je dobre. S dramaturgom alebo s autorom ešte niekoľkokrát dotvárame text.

Keď sa Stano Guštafík ako dramaturg, Ivan Huljak ako autor a ja smejeme, vie celá Jojka, že - aha oni pracujú na Mafstory a vymysleli dobrý fór. To sú hurónske rehoty. Všetko to „humorno" sa potom prenáša nielen na hercov, ale na celý štáb.

Ľudia bývajú k televíznej zábave veľmi kritickí a existuje predstava, že je to niečo, čo sa ľahko robí a vymýšľa. Je to tak?

Čítate mi myšlienky, presne na toto vždy myslím. Mafstory robím s radosťou a myslím, že dosť poctivo. Mám rozkreslené zábery, postavičky, a keďže neviem kresliť, tak mám nakreslenú len takú postavičku - gulička, palička a to stačí. Martin Vanek, ktorý je výtvarne veľmi zdatný, mi vraví: „Ukáž, ako si ma nakreslil?"

Minule to už nevydržal a dokreslil sa tak hodnoverne, priamo do môjho scenára, že toto je on. Ale takto by som ho ja musel kresliť dva týždne. Nakrúcanie Mafstory je mimoriadne náročná a ťažká záležitosť pre všetkých a pre režiséra zvlášť. Robíte strašne veľa úkonov a všetci sa vás ako režiséra na všetko pýtajú.

Kostymérka sa pýta: „Mám ho prezliecť, nemám ho prezliecť?" Maskérka: „Na ktorú stranu mám dať ten krvavý fľak?" Herci sú ako deti, prídu za mnou: „Kostymérka mi kázala, že sa mám prezliecť. Musím sa?" Pripomínate im, že na začiatku tohto obrazu nemôže byť veselý, lebo v predošlom bol smutný.

O chvíľku príde produkčný a klope, že už je čas, že herec musí odísť na predstavenie do divadla. Prehadzujeme plán nakrúcania a tak ďalej. Neustále som v časovom strese. Keď skončím poslednú klapku, musím mať deň voľna. Snažím sa nebrať si žiadnu robotu. Je to veľký nápor a Mafstory zvlášť, lebo s Mafstory dosť žijem. Dávam do toho obrovskú energiu, aby to vyšlo.

Na Kolibe sa kedysi nakrúcali hodnotné filmy, a teraz sa tam nakrúcajú už len reality show a zábavné programy. Práve tu sídli televízia Joj, pre ktorú pracujete. S akým pocitom chodíte do práce, keď si spomeniete na slávu Koliby?

Človek si to nesmie pripúšťať. Robil som kedysi na Kolibe ako asistent, skôr televízne filmy, a spomínam si na to aj ako bývalý detský herec. Ležalo to tu ladom. V tom marazme alebo v tom mínuse je aspoň jediné plus, že to neprebral veľkosklad s čínskymi odevmi alebo že tu nie je opravovňa áut.

Že sa tu urobí aspoň nejaký sitcom alebo niečo pre ľudí. Nehovorím, že je to ideálne, oveľa radšej by som bol, keby pokračoval film a televízia, tak ako v Čechách. Ale beriem to v tomto prípade ako menšie zlo.

Má režisér vášho typu nejaké nesplnené ambície? Máte sen, čo by ste chceli režírovať?

Áno, chcel by som v Budapešti robiť dobrú maďarskú operetu, v klasickom divadle. V Maďarsku a v maďarčine, hoci neviem po maďarsky. To je taký môj sen. Urobiť výpravnú operetu, s orchestrom a s takým tým operetným šmé. Ale som spokojný s tým, čo je, a zatiaľ som mal šťastie, vždy som robil, čo ma bavilo.

Ako profesionála ma, samozrejme, zaujímajú triky, efekty, masky, nové herecké hviezdy. Ale viac-menej ma vždy zaujímali záležitosti, ktoré sú nejako inak vymyslené. Nechcem vystupovať proti Amerike, ale viac ma oslovujú Bergman a Fellini ako klasický, hoc aj dobre napísaný, americký film, pri ktorom si viem podľa jednej minútovej upútavky vytvoriť obraz, nemusím naň ani ísť.

Keď uvidím kúsok Bergmanovho filmu, tak si ho pustím celý, lebo je neočakávaný, aj keď je starý, natočený starosvetským spôsobom. Vždy ma dokáže osloviť. Nám Európanom to ani veľmi nevychádza, keď sme veľmi trikoví, na to je špičková Amerika. Ak je niečo psychologické, niečo ľudské, tak k tomu inklinujem. Skôr ku komorným veciam.

Ivan Predmerský (1965)
Narodil sa v Bratislave, vyštudoval Bábkovú katedru DAMU v Prahe. Po skončení školy bol režisérom v Slovenskom rozhlase a spolupracoval aj s STV (rozprávka Zázračné gajdičky, detské súťažné relácie, televízne magazíny).

Od roku 1996 je režisérom na voľnej nohe, pre Markízu režíroval a autorsky sa spolupodieľal na detskej relácii Kakao, pre STV pripravoval reláciu Bábovka, Piknik, Ela Hop. Ako úspešný dabingový režisér pracoval pre STV, Markízu, Joj a aj pre kiná - filmy Walta Disneyho.

V súčasnosti pre TV JOJ režíruje sitcom Mafstory a reláciu Súdna sieň, v STV relácie 5 minút po dvanástej, Hádaj, kto nás pozval a VAT.

Získal ocenenia: Hlavná cena na Piešťanskom rozhlasovom festivale za réžiu rozhlasovej hry Rádio Labyrint (1993), Hlavná cena na MTF Prix Danube Bratislava za reláciu TV Markíza Kakao (1997), Zlatá slučka - cena za réžiu - dabingu seriál Alf (1998), cena Litfondu za réžiu dabingu seriálu Zákon a poriadok (2005), hlavná cena Zázračný oriešok za réžiu rozhlasovej rozprávky Neobyčajný týždeň (2008), nominácia na novinársku cenu za reláciu 5 minút po dvanástej (2009). Ivan Predmerský je ženatý, má dve deti, Ninu (23), Tatianu (18).

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  2. Ako na refinancovanie hypotéky
  3. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  4. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  5. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  6. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  9. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  10. Splnený sen
  1. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  2. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  3. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  4. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  5. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  6. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  9. Vysoká hra o súdne trovy
  10. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 14 113
  2. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 9 419
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 751
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 2 810
  5. Splnený sen 1 919
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 1 787
  7. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 1 501
  8. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 1 288
  9. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 986
  10. Ako na refinancovanie hypotéky 963

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.

SVET

Španielsko pozastaví Katalánsku autonómiu

Puigdemont pohrozil Madridu vyhlásením nezávislosti.

KOMENTÁRE

Kotleba. Chlap, ktorý postavil Slovensko do pozoru

Zaprášený a vyblednutý strašiak v poli nás zmobilizoval.

Neprehliadnite tiež

Vec a Midi: Neonacisti na nás čakali pred klubom. A polícia nás neochránila

Kultový album Trosky oslavuje dvadsať rokov. Vtedy to mal rap ťažké, vravia jeho tvorcovia.

Aké je počúvať Trosky po dvadsiatich rokoch

Debut Trosiek z roku 1997 je jedným z najzásadnejších albumov slovenskej modernej hudby.

Hrobári mali súťaž, rozhodcom bola smrtka. Česi oceňujú reportáž fotografa zo SME

Jozef Jakubčo nechcel znevažovať súťaž hrobárov, ale musel sa smiať.