TV OKO

Ateliér - miesto v duši

Ateliér je fenomén. Priestor, v ktorom sa vnútro človeka rovná hodnote vecí, ktoré ho obklopujú. Zďaleka ho nemožno vymedziť len fyzickými rozmermi. Má neopakovateľné čaro, lebo sa v ňom tvorí. Poskytuje strechu osobným zážitkom.

Atelier_08.jpg

Vpustiť cudzieho človeka do svojho ateliéru, to nejde bez vzájomnej dôvery. Hovoríme o výtvarníkoch, ktorí ich majú. Každý z nich, nech je akokoľvek introvertný, by však svoje diela rád ukázal svetu. Osobné hranice sa niekedy prekračujú ťažko. A tak mnohé čarovné miesta, v ktorých sa rodí umenie, ostávajú pre ľudí zvonka nedobytnou pevnosťou.

Len s pohovkou a modelkou

Atelier_13.jpgSlovo ateliér znie tak trochu exoticky. Dnes preň často používame i názov štúdio. Vo francúzštine ateliér znamená doslova pracovňu, dielňu, výrobňu. Ako priestor na umeleckú tvorbu patril sprvu maliarom a sochárom.

Časom si ho prisvojili fotografi, filmári, architekti či dizajnéri, dokonca aj spisovatelia. Svoj ateliér mal vo Francúzsku napríklad básnik Paul Éluard. Naopak, majster pop-artu Andy Warhol jeho význam zámerne dehonestoval a svoj ateliér nazýval factory, teda fabrikou.Atelier_11.jpg

Ateliér ostáva stále pracovňou, akurát môže mať rôzne podoby. O tom, ako vyzeral kedysi, si môžeme urobiť predstavu podľa dobových fotografií a malieb. Interiér klasického maliarskeho ateliéru tvorilo niekoľko stojanov, maliarske potreby, palety, štetce, farby, rámy, plátna.

Sochárske ateliéry boli plné sadry a iných rozmerných materiálov. Určite doň patrila krásna pohovka, na ktorú si líhala polonahá alebo celkom nahá modelka. Súčasťou zariadenia bývali hrubé závesy a paraván, za ktorým sa modelka vyzliekala. Priestor to býval často podkrovný, s oknom, kde sa pôvodne ubytúvalo služobníctvo. Mimochodom, dnes patrí podkrovie medzi najobľúbenejšie architektonické prvky a výrazne zvyšuje ceny nehnuteľností.

Vnútri alebo vonkuAtelier_14.jpg

Pohoda v ateliéri nezávisí len od vybavenia. Nie všetci výtvarníci mávajú honosné ateliéry, hoci si to aj môžu dovoliť. Nie je neobvyklé, že umelci, ktorým by sme pokojne prisúdili exkluzívny priestor, pracujú v malom ateliéri, občas doslova na kolene.

Josef Šíma, jeden z najpozoruhodnejších českých maliarov 20. storočia, ktorý prežil takmer celé svoje produktívne obdobie v Paríži, nemal špeciálny ateliér. Chcel mať okolo seba predovšetkým svoju knižnicu. Podobne to rieši aj súčasný slovenský maliar Rudolf Fila. Alebo brniansky výtvarník Jiří Kocman - keďže jeho umelecký koncept súvisel so šrotovaním kníh, ateliér mal ako knihársku dielňu.Atelier_17.jpg

Sú aj extrémne typy ateliérov, kde imidž hraničí s pózou. Tam na koberec nesmie padnúť ani kvapka farby a všetko musí byť v absolútnom poriadku. A naopak, niekde sa v ateliéri maľuje priamo na veľké plátno na zemi a rozlievanie farby je súčasťou umeleckého aktu, ako to robil americký expresionista, priekopník „akčnej maľby" Jackson Pollock.

V období krajinomaľby maliari bežne pracovali vonku, v exteriéri. Tento prístup zaviedli naplno impresionisti . Programovo chodili do prírody, v ateliéri veci len dorábali. Veľa času v prírode strávil napríklad van Gogh, ktorý svoj vlastný ateliér nemal. Neskôr sa ukázalo, že maľovanie vonku prospieva aj maliarom, ktorí nemusia byť krajinári.

Chceli mať kontakt s exteriérom naplno, cítiť slnko a vietor na vlastnej koži. Napríklad učiteľ Martina Benku Alois Kalvoda mal voz s koňmi, v ktorom si vozil farby, stojany a štetce do prírody. Nórsky maliar Edvard Munch zase nebol typický krajinár, ale na istej fotografii je zvečnený, ako maľuje vonku po kolená v snehu niečo celkom iné ako sneh.

Ide o azylAtelier_06.jpg

Typ ateliéru určuje nielen povaha umelca, ale aj povaha jeho práce. Zdržuje sa v ňom tak, ako si to zariadi a vtedy, keď cíti takú potrebu, teda v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Do akej miery vlastne môže ovplyvniť podoba ateliéru umelcovo myslenie?

Výtvarník a pedagóg Milan Bočkay o tom uvažuje opačne: zdrvujúce je, keď umelec svoj ateliér nemá, hoci by to mala byť len obyčajná detská izba v paneláku. „Ide o kútik, kde sa môže umelec zatvoriť, nájsť svoj azyl. Súvisí to stále s povahou. Niekto sa potrebuje ukryť pred svetom, iný nie.

Vezmite si môjho kolegu Vlada Kordoša - ten potrebuje mať okolo seba ruch a pracovať ako na križovatke," hovorí Milan Bočkay, ktorému osud dohodil v mladosti povalu a pri nej zostal až dodnes. „Hoci sme sa presťahovali, stále mám ateliér na streche. A môj kolega Marián Meško si za tie roky zase zvykol v pivnici."

Paríž v oblakoch

Atelier_12.jpgMekkou výtvarníckych ateliérov je nepochybne Paríž. Tu sa z nich postupne začali stávať spoločenské salóny v závislosti od okruhu ľudí, s ktorými sa maliar kontaktoval. Zároveň mohli slúžiť aj ako meditačné svätyne, samozrejme, tak trochu aj ako krčmičky, dokonca hriešne hniezda. Nech v ateliéri umelec robil čokoľvek, mohol sa doň jednoducho uchýliť a nájsť svoje dielo ráno tak, ako ho večer opustil.

„Kedysi, za čias mamutov, ešte v roku 1967, sme boli ako študenti vo Francúzsku na oberačke hrozna. Urobili sme si aj výlet do Paríža, ktorý sa vtedy vynovoval. Ministrom kultúry bol spisovateľ André Malraux, ktorý dal vyčistiť celý Paríž - jeho pamiatky pohltili oblaky pary. Čo je však podstatné, dal postaviť šesťtisíc ateliérov.

Atelier_15.jpgSamozrejme, keď to dnes poviete nejakému politikovi, ten si povie, prečo také privilégiá. Ale prečo nie," hovorí Bočkay. Stačí si vraj spomenúť na Picassa - tiež začínal v sociálnom byte, vlastný ateliér si zaobstaral až neskôr. Potom, keď zbohatol, svoje ateliéry opúšťal, keď sa mu zdali príliš preplnené, kúpil si nový a začal tak svoje ďalšie obdobie.

„Napríklad v Nemecku podobný problém riešili tak, že výtvarníkom štát prispieval na nájomné, aby si mohli ateliéry prenajímať. Alebo v Česku - keď sme skončili školu a išli do Prahy navštíviť svojich konškolákov, bolo pre nás veľkým prekvapením, že každý z nich mal svoj ateliér. Aký-taký, ale mal a za prijateľný poplatok. U nás takáto tradícia nebola. Naposledy si na pozemkoch slovenského fondu výtvarných umení postavili ateliéry Galandovci," spomína.

Kultúra nie je ostrov blaženýchAtelier_09.jpg

O priestorové problémy umelcov na Slovensku sa stará málokto. Nosí sa demokratický názor, nech si ich každý rieši, ako vie. Bočkay však tvrdí, že štát by mal tento problém riešiť. Do hry by podľa neho mohli vstupovať aj podnikatelia a firmy, ale nie s prvoradým cieľom vlastnej propagácie, ako to často býva pri udeľovaní rôznych cien.

Kedysi v päťdesiatych rokoch dal štát vo väčších mestách Slovenska postaviť posledné ateliéry ako súčasť architektúry sídliskových obytných domov. Odvtedy sa nič podobné neudialo. „Spomínam si, že ateliéry ako súčasť panelákov sa postavili v Bratislave na dnešnej Pionierskej ulici alebo na Miletičovej a jej okolí.

Atelier_07.jpgVoľakedy to boli priestranné a pomerne luxusné priestory. Tvorili v nich napríklad manželia Klimovci či Marián Čunderlík a Anastázia Miertušová," hovorí Milan Bočkay. Dnes šesťdesiattriročný maliar, pochádzajúci z Krušoviec, sám riešil problém, kde sa po škole usadiť.

Jednou z možností bolo získať od mesta nebytový priestor. „Jeden kamarát mi dal echo o povale v Starom Meste. Bola zaprataná svinstvom a bolo ju potrebné aspoň trochu zadaptovať. Ako-tak sa mi ju podarilo dať do užívateľného stavu. Veľa to nebolo, ale mňa a manželku to v tom čase zachránilo."

Pre mimobratislavského výtvarníka bol vraj v tom čase odchod z Bratislavy po štúdiu väčšinou cestou do zabudnutia. „Človek vymykajúci sa z priemeru mohol na vidieku už len z dôvodu svojho povolania akurát tak ťahať s funkcionármi, alebo byť vnímaný ako vydedenec."Atelier_16.jpg

Ak je to podobne aj dnes, tak azda už len zo zotrvačnosti. Možnosti sú slobodné, ľudia sa denne presúvajú, cestujú, komunikujú virtuálne. „Mnohí z Bratislavy odchádzajú a vie sa o nich nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí," vraví Milan Bočkay, dnes pôsobiaci v ateliéri v Stupave, zariadenom v rodinnom dome, spolu s manželkou Klárou.

„Sveťo Ilavský má v Cíferi prenajatú kinosálu, v ktorej sa môže bicyklovať, Rasťo Podoba učí v Bystrici, hlavné sídlo má v budove starej školy v mojej rodnej obci Krušovce, a darí sa mu. Kde by si také niečo mohol dovoliť v Bratislave?"

Nech žije industria
Areál bývalej bratislavskej Cvernovky nie je veľmi prívetivý, už dlhšie však nie je verejnosti neznámy. Za posledných päť rokov sa do útrob jej nevyužitých priestorov nasťahovali umelci. Developeri, ktorí majú s nehnuteľnosťou svoje zámery, sa rozhodli to s nimi skúsiť.

Vo svete je bežné vytvárať si ateliérové prostredie vo vyslúžilých továrenských priestoroch. U nás sa nemilosrdne búrajú. Jedným z posledných takýchto ostrovov v Bratislave je práve Cvernovka. V súčasnosti v nej pôsobí vyše sto umelcov - svoje priestory tu má divadlo Stoka, ateliéry si tu zariadili výtvarníci, tanečníci, architekti či fotografi a rozbiehajú i podujatia spojením týchto umeleckých druhov. Od mája čerstvo otvorila brány aj Galéria Cvernovka.

„V zime je tu zima, v lete teplo," hovorí Miro Gábriš, ktorý tu spolu s deviatimi ďalšími kolegami obýva jednu zo slnečných priestranných hál. Zariadiť v nej desať ateliérov nebol žiaden problém nielen z hľadiska priestoru, ale aj dobrej vôle developerov, ktorí sa rozhodli to s umelcami za prijateľných podmienok vyskúšať. „Sme tu ako v úli, plníme svoje plásty a spolu si tu bzučíme," hovorí výtvarníčka Zuzana Benková. I keď v zime je problém s kúrením, vynašli sa. Stavajú si tu takzvané bubliny z mikroténových vriec, v ktorých sa udržuje teplý vzduch a dá sa v nich pracovať i zabávať.

Ateliéry vnímajú ako priestory, v ktorých môžu naozaj slobodne tvoriť. Nefungujú komunitným systémom, každý je tu sám za seba a udržuje s okolím dobré vzťahy. „Výhodou tohto priestoru je práve jeho industriálna atmosféra. Je vzdušný, veľký a mám odstup od svojich obrazov," hovorí Michal Černušák, ktorý obýva desatinu haly. Priestor sa vraj vymeriava vždy od stĺpu po stĺp. Do Cvernovky sa mu podarilo nasťahovať hneď po škole, takže vo formátoch svojich obrazov sa nemusel obmedzovať. „Či ma tento priestor ovplyvňuje aj v tvorbe? No áno," hovorí. „Veď ide o celú Cvernovku. Takmer storočná budova má svoj genius loci. Cítim v nej dôležitý odkaz."
Na bratislavskom Montmartri
Za nenápadnou drevenou bránou na Koceľovej ulici v Bratislave sa rozprestiera malý dvor. Vysoká škola výtvarných umení tu má svoje tretie pracovisko - Ateliér maľby a technologickú dielňu. Svetlom prestúpené priestory s vysokými stropmi a strešnými oknami už dávno nepocítili renováciu.

„Je dobré mať kúsok svojho priestoru, v ktorom sa človek môže rozložiť a nemusí po sebe zakaždým skladať veci. Prospieva to kontinuite tvorby," hovorí výtvarníčka Klaudia Kosziba. Do Bratislavy sa z Banskej Bystrice presídlila len nedávno. Prvý rok tu vedie maliarsky ateliér, ktorý prevzala po svojom pedagógovi Jánovi Bergerovi. Vďaka tejto možnosti sa jej podarilo získať kúsok ateliérového priestoru aj pre seba.

Priestor znamená aj odstup

Stále vraj platí, že počas štúdia je možnosť využívať „luxus" ateliérov pre niektorých študentov poslednou príležitosťou, ako sa dívať na svoje veci z dostatočného priestorového odstupu. „Kto však veľmi chce, určite si podmienky na prácu nájde aj po skončení štúdia. Parametre ateliéru prispôsobí svojim zámerom a ekonomickým možnostiam," hovorí.

Študent piateho ročníka grafiky Adrián Hnát vníma prostredie, v ktorom pracuje, ako podstatné. V ateliéri Klaudie Kosziba je na semestrálnej stáži. „Predtým som robil v ateliéri na Drotárskej ceste. Tu je to zahustenejšie, ale aj silnejšie." Zatiaľ nemá predstavu, ako a kde svoje štúdium zužitkovať. Uvažuje o zariadení ateliéru u starej mamy v Brodskom, odkiaľ pochádza. „Občasná izolácia mi možno aj prospeje. Ale ktovie, či dnes vlastne človek môže byť izolovaný."

S olejmi len do garáže

Na vysunutom pracovisku VŠVU boli kedysi sochárske ateliéry. Okrem ateliéru maľby teraz zapĺňa priestory aj technologická dielňa vedená Deziderom Tóthom a ateliér pre prvákov v prípravnom kurze pod vedením Michaely Rázusovej-Nociarovej. „Pre človeka, ktorý robí s fyzickým materiálom, je takéto prostredie veľmi dôležité," vraví Michaela, najmladšia z pedagógov. Upozorňuje, aké je výnimočné, keď svoje ateliéry navštívia aj výtvarníci navzájom. „Žiaľ, u nás sa ateliérový život veľmi nerozvíja." Sama má malú školskú miestnosť, ktorá jej slúži ako ateliér. „Keď maľujem veľké formáty, presúvam sa k študentom, do samoty sa môžem uzatvárať len s malými obrazmi. Keby som to tu nemala, asi by som sa musela vrátiť do Banskej Bystrice a vypratať rodičom garáž. S dcérkou v dvojizbovom bratislavskom byte by som olejové farby nemohla ani otvoriť."
Každý ateliér je jedinečný
Výtvarník Daniel Brunovský fotografuje od pätnástich rokov. Za posledné obdobie sa mu sporadicky nazbierali fotografie kolegov-výtvarníkov v ich ateliéroch, preto sa rozhodol rozbehnúť v tomto duchu celý projekt. Podporil ho v tom zberateľ umenia a publicista Ivan Melicherčík. Pochodili spolu zhruba sedemdesiat ateliérov výtvarníkov. Ich dvojročné úsilie vyústilo do kolekcie fotografií. Vlani boli vystavené v Bratislave, v týchto dňoch ich možno vidieť v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne pod názvom Zabudnuté okamihy.

„Inšpirovala ma stará kniha Pražské ateliéry, ktorá vyšla ešte začiatkom šesťdesiatych rokov. Sú v nej čiernobiele fotografie ateliérov vtedy žijúcich autorov," hovorí Brunovský. „Mená niektorých dnes veľa nepovedia, ale sú v nej naopak autori, ktorí patria do zlatého fondu českej umeleckej scény." Keďže publikácia takéhoto typu podľa Brunovského na Slovensku vždy chýbala, rozhodol sa fotografie vydať aj knižne. Kniha by mala vyjsť do konca roka.

Myšlienku navštevovať ateliéry výtvarníkov na Slovensku dnes Daniel Brunovský označuje za dosť sebavedomý pokus o mapovanie výtvarného terénu. Projekt sa široko rozvetvuje a je ťažké ho uzavrieť. „Snažil som sa svoj pohľad objektivizovať. Ku všeobecnému konsenzu na základe výberu autorov a ich generačného vrstvenia sa však dospieť nedá," hovorí. Dôležitým zámerom bolo zachytiť ešte žijúcich, najstarších výtvarníkov vo svojom prostredí, cesty však postupne viedli aj do ateliérov mladších i najmladších výtvarníkov. Samozrejme, ambíciou bolo urobiť aj pohľad do regiónov Slovenska.

Práca si občas žiadala prekračovať i hranice osobných sympatií. „Nefotil som iba svojich kamarátov. Niektorí výtvarníci fotografovanie odmietli, s niektorými som strávil celé hodiny, a našli sa aj takí, ktorí síce súhlasili, ale chceli to mať rýchlo za sebou."

Predstaviť cez ateliéry výtvarnú scénu je možnosťou pozrieť sa na umenie inak. „Mnohí z výtvarníkov, ktorí sa v knihe ocitli, nie sú medializovaní ani mediálne protežovaní, a ani po tom netúžia, napriek tomu sú to tvorivé osobnosti s kvalitným dielom. Preto boli pre nás zaujímaví," hovorí Brunovský. Milým a prekvapujúcim zistením bol fakt, že každý ateliér je skutočne jedinečný. Nie je iba priestorom v dome, ale aj v mysli. Je miestom v duši, kde sa realizujú sny a predstavy.

Výstavu Daniela Brunovského Slovenské ateliéry môžete navštíviť v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne do 14. júna 2009.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  2. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  3. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  6. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 11 735
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 489
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 333
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 6 509
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 6 194
  6. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 709
  7. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 627
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 198
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 414
  10. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 2 831

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Zelenina z Lidla pohorela v amatérskom teste. Dá sa veriť domácim meračom?

Internetom sa šíri video, v ktorom niekto meria dusičnany v zelenine a ovocí.

SVET

Minúta po minúte: Polícia má meno podozrivého

Útočníkom mal byť len dvadsaťdva ročný Brit s líbyjským pôvodom.

KULTÚRA

Dominik Dán o knižnom trhu: S mafiánskymi praktikami som sa nestretol

Spisovateľ má s podnikateľmi zlú skúsenosť.

KULTÚRA

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie.

Neprehliadnite tiež

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie, no zmysel života našiel až v charite.

Preletel okolo neho Usain Bolt. A on pochopil, že na ceste k dokonalému sci-fi zaostal

Dvadsiate výročie Piateho elementu oslávi Luc Besson najdrahším európskym filmom.

Zomrel predstaviteľ Jamesa Bonda Roger Moore

Herec zomrel na rakovinu vo veku 89 rokov.

Proti stereotypu treba bojovať. Archívny chlapec preto zahodil hotový album

Slovenský folker namiesto toho vydal výbornú nahrávku Tranzit.