Spoznávanie cudzojazyčných literatúr je dobré. Najmä, ak je ich taký deficit a sú natoľko exotické, ako tá čínska. Do istej miery je potom jedno, či to je literatúra aktuálna, alebo viac ako osemdesiat rokov stará.
Lenže. Sprítomňovanie minulosti je určite záslužná vec, otázne však potom zostáva, či naozaj nie je zaujímavejšie dozvedieť sa, čo trápi Čínu a jej spisovateľov dnes. Rikšiar má totiž značne „čítankový" charakter, teda je knihou, o ktorej síce nikto nebude hovoriť v zlom, no ktorú zároveň nik nečítal.
Rikšiar je príbehom pekinského človeka milión. Siang prišiel do hlavného mesta po smrti svojich rodičov a osud zviazal s dopravným prostriedkom. „Rikšiar musí ťahať rikšu, na iné nesmie ani pomyslieť."
Román sa tak stáva sizyfovským hľadaním miesta vo svete čínskej biedy a nespravodlivosti, kde sa ľudia zatrpknutím bránia vonkajším podmienkam. Aj keď spočiatku má Siang nejaké ideály, nakoniec ich vymení za (banálne) každodenné sústo. „Kam sa doplazí, tam ostane. Nechcelo sa mu vstať a postaviť proti osudu."
Sianga vždy, keď sa ako-tak vyhrabáva zo sivej každodennej biedy, zrazí naspäť do kolien čínska sociálno-spoločenská nespravodlivosť. Raz jeho úsilie skazia vojaci, inokedy skorumpovaný člen tajnej polície alebo rozmaznaná žena.
Pritom kým „páni" majú svoje slúžky a rikšiarov, rikšiari majú len nekvalitný čaj, pálenku a hladné deti. A dokonca aj medzi týmito chudákmi platí akési kastovníctvo, keď tí v panskej službe pohŕdajú nájomnými rikšiarmi, všetci spoločne pohŕdajú tými, čo nevedia štýlovo bežať.
Mladí sa smejú zo starcov a starci sa smejú mladým, ako neefektívne nakladajú so silami. Každý rovnako sa však hrabe za víziou lepšieho života. „Nevedomosť a barbarstvo sú sprievodnými javmi života týchto ľudí. No príčiny nie sú v nich."
Siang je vlastne čínsky Maco Mlieč, trochu jednoduchý prostáčik, trochu prihlúply hrmotĺk. V princípe je archetypálnou postavou, ktorú má asi každá literatúra. Vždy sa menia iba kulisy, niekto sa stará o kone, niekto o rikše. Otázne však je, či má v 21. storočí ešte zmysel takéto knihy čítať.
Knihy, ktoré sú nepochybne silné v kontexte, v ktorom vznikli, no ktorých skúsenosť je prenositeľná iba v rovine akýchsi „všeľudských" hodnôt. Cynickú knihu Rikšiar však robí zaujímavou exotické prostredie, v ktorom sa odohráva. Otázne je, do akej miery. Kniha to je na dnešné časy až príliš „pomalá".
Skutočným problémom inak zaujímavého Rikšiara je však nezvládnutá redakcia knihy. Naozaj pričasto v nej nájdete gramatickú chybu. Niekedy chýbajú písmená či interpunkčné znamienka, niekedy sú prehodené, občas chýba veľké „s" na začiatku riadku. Dá sa nad to povzniesť, ale pri čítaní to ruší.
Recenzia / kniha
Lao Še: Rikšiar
Marenčin PT, Bratislava 2009
Preložil Marián Gálik
