Literárni historici považujú Whitmana za otca voľného verša, hoci tento dovtedy nevídaný spôsob vyjadrenia nevymyslel. Rozhodne však bol prvým, kto básnický verš priblížil kadencii hovorovej reči, čím o niekoľko desaťročí predstihol avantgardnú rozpínavosť lyrického pásma, ktorú do dokonalosti priviedli Apollinaire, Majakovskij či neskôr beatnici.
Túlavý civilista
Whitmana nazvali Waltom, aby ho odlíšili od otca Waltera. Narodil sa na Long Islande do rodiny s bohatou farmárskou tradíciou, ktorá sa krátko po jeho narodení presťahovala do Brooklynu. Ako nonkonformný mladík pendloval od jedného zamestnania k druhému a vyskúšal si prácu poslíčka, sadzača, učiteľa, tesára i úradníka, čo neskôr využil nekonečnými motívmi civilného života aj pri tvorivom písaní.
Práve písanie mu bolo koníčkom. Cibril si ho hltaním Homéra, Shakespeara, Huga, ale aj študovaním filozofických a historických spisov. Už ako 17-ročný zakúsil redakčnú prácu a neskôr sa prepracoval aj na jednotku brooklynského denníka Daily Eagle. Pre radikálne názory bol prepustený.
Steblá trávy
Počas občianskej vojny pracoval ako dobrovoľný ošetrovateľ a po tom, čo ho ako zamestnanca ministerstva vnútra opäť vyhodili pre radikalizmus, stiahol sa do ústrania. Vtedy už požíval úctu veľkého básnika.
Oná prvotina vyšla na Deň nezávislosti v roku 1855 a pod názvom Steblá trávy obsahovala tucet básní. Nikdy by však neprišli na svet, keby ich vydanie horlivý autor sám nesponzoroval, nevysádzal, ba dokonca aj nevytlačil.
Whitman sa vo svojom kľúčovom diele stavia proti konvenciám mestského prostredia. Silu jeho výpovede možno hľadať v revolučných a neošúchaných myšlienkach, ktoré sa menia na zložité otázky síl človeka a ľudského citu.
Amerika si však svoju básnickú ozdobu dlho nevšímala a veľkosť jej talentu odhalili až britskí poeti a následné európske preklady. Domáceho čitateľa si tak Whitman musel získavať hodinárskou prácou na ďalších zbierkach, ale aj kritickými esejami o americkej demokracii.
Na sklonku života bol vážne chorý a po mŕtvici bol s čiastočným ochrnutím až do smrti v roku 1892 takmer na dvadsať rokov odkázaný na lôžko. Spustol, prestal si pestovať svoj zovňajšok. Whitmanov súkromný život je zahalený mnohými tajomstvami a dodnes sa diskutuje o jeho homosexualite. Tá však nebola dokázaná.
