Opustený ostrov je jednou z početných opier, ktoré Haydn napísal v rokoch 1761--1783, v čase svojho pôsobenia vo funkcii kapelníka (dnešným slovníkom: hudobného riaditeľa) orchestra a operného súboru v službách kniežaťa Esterházyho. Medzi nimi jediná má žánrové označenie „azione teatrale" - L´Isola disabitata. Čo to znamená?
Je to, samozrejme, opera s predohrou, jasným dejom a scénami, ale v konečnom dôsledku sa stáva hudobnou slávnosťou, čím pripomína vokálnu serenatu. Je to zároveň aj prehliadka hudobných nástrojov, na ktorých v Eszterháze hrali vynikajúci hudobníci: za pultom koncertného majstra sedel slávny huslista Alois Luigi Tomassini, ktorého hudobné majstrovstvo Haydn poznal rovnako dobre ako kvality ďalších vedúcich hráčov orchestra. Neraz im dával príležitosť na sólovú hru, napríklad aj v opere Opustený ostrov, kde miestami vzniká dojem priam sólového koncertu.
Napríklad?
Na konci opery, v spoločných scénach všetkých štyroch postáv je dlhšia pasáž s veľkými a sčasti extrémne náročnými sólami huslí, violončela, flauty a fagotu. Tie akoby boli zrkadlovým obrazom protagonistov, resp. ich charakterov v hudbe.
Tento skladateľský postup vzbudzuje dojem nevšednosti, experimentu, duchaplnosti. Pritom sa o Haydnových operách traduje, že sú nezaujímavé, nereprezentujú to najlepšie zo skladateľovej rozsiahlej tvorby a že sa preto neobjavujú veľmi časti v repertoári operných divadiel.
Nikto nepochybuje o veľkosti Josepha Haydna. No pokiaľ ide o opery, vraj písal výbornú hudbu na hlúpe príbehy. V konkrétnom prípade Opusteného ostrova ide o vynikajúco zhudobnený text Pietra Metastasia, slávneho operného libretistu 18. storočia. Niet v ňom veľa dramatických akcií, no zároveň Haydn nikdy nie je rozvláčny, ale prechádza dejom takým tempom, aké uvádza libreto. Libreto je naozaj dobré a Haydnovo spracovanie je mu v plnej miere primerané, ba hudba znásobuje kvality textu. Je známe, že Haydn bol na toto dielo hrdý, mal ho rád.
Asi vedel prečo. A vrátil sa k nemu vo vysokom veku, keď už dávno nepísal opery a vlastne už ani nekomponoval, ba svoje posledné sláčikové kvarteto zanechal nedokončené. No zaoberal sa úpravami tejto opery z roku 1779. Čo je teda také špecifické pre operu Opustený ostrov?
Spomínal som úlohu hudobných nástrojov v štruktúre diela, t. j. že orchester nielen sprevádza spevákov, ale na mnohých miestach je aktívnym účastníkom akcie. Tomu slúži aj ďalšia zvláštnosť diela - orchestrom sprevádzané recitatívy, tzv. recitativo accompagnato. V opere 18. storočia stále platí, že priebeh deja sa odohráva v recitatívoch zvyčajne sprevádzaných len čembalom (recitativo secco) a orchester sa zúčastňuje na stvárnení árií a ansámblov. Základným princípom priebehu opery Opustený ostrov je však od začiatku do konca recitativo accompagnato, prerušované nie príliš rozľahlými prekrásnymi áriami.
Čo asi nezľahčuje štúdium diela keď zvážime, že spievaná reč - recitatív - sa neriadi rovnomerným tempom a rytmom hudby, ale naopak, hudobný sprievod sa musí prispôsobiť spádu reči.
Na jednej strane tým akcia získava potrebnú flexibilnosť, spád, na druhej strane si to však vyžaduje mimoriadnu koncentráciu a kreativitu všetkých zúčastnených interpretov - vrátane dirigenta. Milujem accompagnato. Pomerne často sa stretávam pri svojej práci s tendenciou interpretovať recitatívy príliš rozvláčne, až strojene. Pritom ich prirodzenej ľahkosti hrozí, že ju ťažkopádne vstupy orchestra prekryjú, ba zahlušia. Preto je na sprevádzanie recitatívov potrebný malý orchester s jemnými reakciami a rýchlymi reflexami, čo umožňuje jeho dialóg s javiskom.
Na tom osobitne záležalo aj samému Haydnovi, súdiac podľa zachovaných pokynov v súvislosti s premiérovým uvedením jeho kantáty Applausus roku 1768, ktorú nemohol sám naštudovať.
Je to unikátny dokument, ktorý jednoznačne usmerňuje interpretáciu Haydnových kompozícií, i keď sa týka jedného konkrétneho diela. V desiatich bodoch sa skladateľ zaoberá s radom interpretačných otázok. Napríklad v accompagnate podľa Haydna treba dbať na to, aby orchester nenastúpil so svojím akordom predtým ako spevák dokončil svoju frázu, aby bol text recitatívov zrozumiteľný. Ďalej Haydn žiada, aby sa dôsledne dbalo na rozdiel medzi pianom a pianissimom, fortem a fortissimom, aby boli aspoň tri alebo štyri skúšky a pod.; v závere prosí hudobníkov, aby sa v záujme vlastnej cti venovali dielu s maximálnou usilovnosťou...
V súvislosti s Haydnovou opernou tvorbou je zaujímavý aj ďalší dokument - list, v ktorom Haydn roku 1787 odmietol prijať ponuku na napísanie opery pre Prahu, ktorá vtedy žila mozartovským operným ošialom. Prečo?
Ponuku neprijal preto, lebo by bolo podľa neho priveľmi odvážne súťažiť s Mozartom práve v Prahe. Haydn si jeho jedinečnosť plne uvedomil, ale aj to, že sám nemal možnosť vyvíjať sa v tejto oblasti. Preto v Haydnových operách a konkrétne ani v Opustenom ostrove neočakávajme psychologický thriller na spôsob Dona Giovanniho. Taký druh hudby tu nie je ani žiaduci. Neviem, či Haydn bol schopný vytvoriť to, čo tak briliantne robil Mozart. To však nevadí. Bol géniom iného druhu, v iných sférach hudby.
Ponuku hudobne naštudovať a dirigovať operu Opustený ostrov na javisku SND za spoluúčinkovania súboru pre starú hudbu Musica aeterna, ste prijali napriek tomu, že nejde o repertoárový ťahák.
Mal som dôvod veriť, že to bude dobrá práca. Svet Haydnovej opery je pôvabný, skrýva v sebe viac ako len veľké majstrovstvo. Možno je ťažšie nájsť si k nej vzťah, ťažšie aj ako k ľahko pochopiteľným a večne aktuálnym námetom Mozartových opier. No ja nevidím dôvod nepokúsiť sa preniesť do myšlienkového sveta 18. storočia a zároveň zažiť skvelú hudbu.
Nedávno som sa zúčastnil na sympóziu, ktoré sa zaoberalo problémom tzv. autentickosti v hudobnej interpretácii (aké to strašné slovo v tejto súvislosti!), kde istá mladá dáma položila otázku: čo máme urobiť, aby nám hudba vyšla v ústrety. Čo je to za otázku? Ak z pohodlnosti očakávame, aby hudba prišla za nami a sami neurobíme krok v jej ústrety, potom takú hudbu radšej prenechajme niekomu inému a zaoberajme sa s inou hudbou, či napíšme si vlastnú hudbu. No môžeme urobiť aj niečo so sebou, aby sme si našli cestu my k hudbe. Môžeme chcieť lepšie pochopiť minulosť. Keď sa pozeráme na obraz zo 16. alebo 17. storočia v Národnej galérii, nehovoríme si: tento obraz nič neurobil v záujme toho, aby ma oslovil. Ale keď ho chceme lepšie pochopiť, musíme sa otvoriť konvenciám doby, oboznámiť sa so špecifickými okolnosťami vzniku diela, objednávky, zistiť kde bol obraz umiestnený - v súkromnom dome, v katedrále a pod. O čo viac pochopíme dobové konvencie, dobové techniky, o to viac obraz ožíva. Vraví sa, že máme právo na vkus - ale aj to je pohodlné. Ja som napríklad pohodlný voči mnohým náboženským problémom obdobia baroka, a nemám dosť energie na to, aby som zisťoval záležitosti približujúce mi rôznych svätých. No zato netvrdím, že dotyčný obraz je preto zlý, alebo že by sme ho mali zničiť, či naveky uložiť do pivnice. Podobné to je s Haydnovými operami. Musíme si ich vypočuť naživo.
Otázka znie: v akej interpretácii?
Keď uvažujeme o otázkach štýlu, osobitne napríklad o recitatívoch, potom máme na výber hudbu, ktorú možno interpretovať tisícorakým spôsobom a stále to bude fungovať. Inde takýto prístup nie je vhodný. A nezávisí to od kvality kompozície. Ako príklad uvediem niektoré Händelove oratóriá, ktoré sa hrávajú s obrovským zborovým a orchestrálnym aparátom, vo veľmi pomalom tempe, a v tejto podobe majú určitú kvalitu, ktorá im umožnila žiť ako časť istej tradície. Bachova kantáta takto nefunguje. Inými slovami: domnievam sa, že keď oddelíme štýl predvedenia od obsahu a od podstaty, môžeme sa ocitnúť na nesprávnej ceste. To znamená, že keď predvedieme jemnú Haydnovu operu ťažkopádne, na spôsob neskorého 19. storočia, nebude to ono. Na druhej strane, ak našou snahou bude porozumieť jazyku doby, môže hudba vykročiť k nám krížom cez stáročia, aj keď vznikla v 18. storočí. V aktuálnej bratislavskej inscenácii zohľadnenie dobových interpretačných princípov podčiarkujeme aj hosťujúcim súborom Musica aeterna, hrajúcim na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách. Staré nástroje hovoria inak, aj artikulácia je iná ako sme na to zvyknutí na moderných nástrojoch. Dôsledkom toho a aj iný výsledný zvuk. Tento prístup považujem za správny pre interpretáciu určitej hudby. Aj keď hudba iných Haydnových diel môže byť interpretovaná v duchu neskorších čias, napríklad oratórium Stvorenie. No stáva sa, že ak realizátorom dielo „nemá čo povedať", tak sa s ním teda „niečo urobí". To je povýšenecké a nepotrebné. Ak nám dielo nič nehovorí, nemusíme sa s ním zaoberať.
Možno je uvažovanie nad týmto problémom nielen úlohou hudobníkov ale aj pre spevákov a režisérov.
Áno. Produkcia opery Opustený ostrov nerešpektuje do slova a do písmena inscenačné požiadavky diela. Ale Andrea Hlinková je veľmi inteligentná a mimoriadne zaujímavá režisérka a našla kľúč k príbehu, ktorým sa jej darí vniesť do predstavenia humor, čo trošku uľahčuje náš prístup k nemu. Má niekoľko vynikajúcich nápadov, ktoré však ešte neprezradím, aby som nepokazil prekvapenie a zábavu na premiére.
Autor: Alžbeta Rajterová
