Premáhanie chaosu
Romano Guardini: O podstatě uměleckého díla. Triáda.
Nemecký mysliteľ sa venoval kľúčovým otázkam umenia, ako aj „úžitkovej“ estetike reagujúcej na potreby dňa. Zdalo by sa, že texty z polovice minulého storočia sú dnes passé. Autor nie je zadychčane aktuálny, jeho aktuálnosť sa vyjavuje s odstupom času.
Centrálna stať tohto výberu je O podstate umeleckého diela, ale onú podstatu nachádzame aj v čiastkových výstupoch analytika, napríklad v posudku pre žalobu istého abstrakcionistu o odškodnenie proti štátu.
Bizarná zákazka poskytla filozofovi príležitosť uvažovať nad háklivými pojmami nepredmetné, úpadkové, národné, svetonázor. V iných článkoch sa dotýka iných „nebezpečných“ tém, náboženstvo, kult, prázdnota, chaos.
Súčasnosť je citlivá na spojenie náboženstvo-umenie, no pre autora je to nielen možné, ale aj vitálne a prirodzené spojenie. Umelec je niekto „jenom tím, že má spojení s chaosem“. V dnešnej virtuálnej i reálnej entropii je premáhanie chaosu a tvarovanie jednou z úloh umenia a kultúry. Znie to archaicky a konzervatívne, ale Guardini ukazuje, že to nemusí byť zastarané a prekonané.
Daniel Hevier
U holiča počas náletov
George Orwell: Válečný deník. KMa.
Pýtal som sa holiča, či strihá aj počas náletov. Samozrejme, odvetil. Predstavil som si, ako blízko padne bomba, on mykne rukou a britvou odreže komusi pol tváre. Historka, ktorú George Orwell opísal v denníku, keď Hitler útočil na Britániu, je dôkazom, že ani v obliehanom Londýne britského spisovateľa a novinára neopustil šibeničný humor.
Nuda v protileteckých krytoch, falošné poplachy, absurdné fámy a krčmové reči? To všetko, nielen adrenalínové bitky a masakre, patrí k vojne v 20. storočí - a presne to si všímal aj Orwell. Bol to muž činu ostrieľaný z občianskej vojny v Španielsku. Bezmocnosť, ktorú z jeho denníka cítime, je bezmocnosťou civilistu z donútenia. Viac ako nepriateľské lietadlá ho pritom hnevala neschopná vláda a médiá. Už predtým, v Španielsku, videl novinové titulky, ktoré s realitou nemali nič spoločné. Naučil sa čítať medzi riadkami, a to sa mu neskôr, v obliehanom Londýne, hodilo.
Závery, aké dokázal vyvodiť z protirečivých správ, bývali prekvapivo presné. Válečný deník ukazuje, odkiaľ sa vzala tá predvídavosť, s akou neskôr Orwell písal slávne romány o totalitných spoločnostiach 1984 a Zvieracia farma.
Miloš Krekovič
Ešte nevolám o pomoc
Jan Borna: Krajina nad parapetem. Dybbuk.
„Okno už mám otevřené / a stačí jen / vysadit mě na parapet / ale prdel mám těžkou / a vozík není odlehčený / tak jen vykukuji nad květináči / a pozoruji létající ženy.“ Je symbolické, že táto básnička ako jediná v knihe je bez názvu, hoci práve ona najviac odkazuje k titulu tretej zbierky Jana Bornu.
Keď sa v 90. rokoch u talentovaného divadelníka prejavila skleróza multiplex, zveril sa so svojím mottom: „Naučil som sa nedívať sa dozadu, ale od tejto chvíle dopredu. Ale zasa nie príliš ďaleko. Veľmi dôležité je radovať sa z toho, čo je teraz, a tešiť sa na ten kúsok, kam dohliadnem.“ Ten kúsok sa za tie dlhé roky obdivuhodne posúva ďalej a ďalej a Borna, pripútaný na vozík, vedie stále na DAMU ateliér alternatívneho divadla a permanentne zbiera režisérske úspechy v pražskom Divadle v Dlouhé.
A tiež píše básne. Pochopiteľne, sú poznačené krutým osudom („Až když si brutálně zesílím rádio, začne soused nalevo konečně bušit na zeď. A to jsem ještě nevolal o pomoc“), no hlavne existenčnou vyrovnanosťou, vnútornou silou, nadhľadom, humorom a iróniou. O tom je aj jeho Soukromé motto, záverečná báseň knihy: „Padám / a přitom vřeštím slastí!“
Alexander Balogh
Autor: kul
