„Mohli by to ocenenie dať všetkým finalistom a peniaze pekne rozdeliť medzi nich," žartoval tesne pred vyhlásením tohtoročnej medzinárodnej Man Bookerovej ceny český spisovateľ ARNOŠT LUSTIG, ktorý bol jedným z jej horúcich kandidátov. Aspoň podľa britskej stávkovej kancelárie William Hill, kde bol s kurzom 7:1 hneď za Austrálčanom Peterom Careym. „Napriek tomu s cenou nerátam, je to ako lotéria, na ktorej sa aj tak trochu zabávam." O hodinu sa jeho slová potvrdili, keď porota ohlásila meno víťaznej Kanaďanky Alice Munroovej, ktorá sa podľa spomínanej stávkovej kancelárie pohybovala v druhej polovici finalistov.
Aj pred pol rokom, keď ste patrili k adeptom Nobelovej ceny, vás vaša nominácia akoby príliš nevzrušovala. Je to vôbec možné?
„Ale isteže ma tieto nominácie tešia, veď už len ocitnúť sa v spoločnosti skutočne špičkových spisovateľov je pocta sama osebe. Keby to bolo pred päťdesiatimi rokmi, chodil by som pyšný ako kohút po dvore, ale ako osemdesiatnik už si uvedomujem platnosť tej zdanlivej frázy, že každá sláva je poľná tráva. Takže to beriem ľahko, naozaj."
Naozaj sa získaním niektorej významnej ceny nič nezmení?
„Samozrejme, že človek je rád, tak ako som to pociťoval pri vlaňajšom udelení medzinárodnej Ceny Franza Kafku, ktorú zaraďujem k najdôležitejším svetovým literárnym oceneniam. Aj tie peniaze potešia. Ale moje písanie žiadna cena nezlepší ani nezhorší."
Myslíte, že téma vašich kníh, ktorou je holokaust, zohráva nejakú zásadnú rolu pri nomináciách na literárne ocenenia, v ktorých sa tak často objavujete?
„Nie, to si nemyslím. Hoci poctivo musím povedať, že vlastne neviem, pretože nie som informovaný o rokovaniach porôt a ani neviem, kto ma vybral a nominoval. Ale som presvedčený, že rozhoduje kvalita písania. A potom spôsob, ako sa dielo číta, čo však autor nedokáže posúdiť, lebo nie je objektívny. Niekto by si dal štyri ceny a niekomu na tom nezáleží."
Väznenie v koncentračných táboroch predurčilo vašu večnú spisovateľskú tému. Čo vás najviac zaujíma prí písaní o živote v lágroch?
„Predovšetkým chcem zdôrazniť, že nepíšem len o koncentrákoch, ale o ľuďoch v situáciách medzi životom a smrťou. Všetko písanie je o človeku. Objavuje ho, jeho túžby a schopnosti, aký je a aký je pod tlakom. My dodnes nechápeme a nevieme si predstaviť, čo môže urobiť človek človeku. To je strašne zaujímavé. Pre všetkých, tam nejde o národnosť."
Medzinárodnú Man Bookerovu cenu môže dostať autor píšuci po anglicky alebo ktorého knihy sú prekladané do angličtiny. Vy sa v anglofónnom prostredí pohybujete, od roku 1970 ste žili v USA, prednášate na univerzite vo Washingtone, no píšete po česky. Nemyslíte, že by vaše šance zvýšilo, keby ste písali v angličtine?
„Nie, je jedno, v akom jazyku píšete. V anglickom preklade mi vyšlo desať kníh, niektoré vo viacerých vydaniach. Som rád, že som sa naučil po anglicky tak, aby som mohol vyučovať, prednášať. Články do novín tiež píšem v angličtine, ale vždy si to nechám pozrieť svojmu najtalentovanejšiemu študentovi, aby to bola naozaj angličtina. Nemám taký talent ako napríklad Milan Kundera, ktorý si po emigrácii osvojil francúzštinu aj ako literárny jazyk."
Keď sme pri Kunderovi, čo si myslíte o jeho udavačskej kauze?
„Ja verím viac Kunderovi než akémukoľvek policajtovi socialistickej krajiny. Poznám ho, boli sme v jednej autorskej partii. Existuje židovské príslovie, že to najhoršie, o čo môže človek toho druhého obrať, nie je majetok, ale česť."
Čo vyučujete budúcich spisovateľov?
„V kurze tvorivého písania prednášam o tom, ako sa píše poviedka, potom mám predmet literatúra a film druhej svetovej vojny, a do tretice je to šoa v literatúre. Šoa je hebrejský výraz pre skazu. Existuje asi 40-tisíc kníh o šoa. Ja vyberiem dvanásť a tie musia čítať. Zaujímavé je, že na tento kurz chodia deti bývalých väzňov, ktorí o tom doma vôbec nehovorili."
Ponúkate študentom nejaký recept na úspech?
„Vychádzam z toho, že úspech nie je kvalita. Úspech môže dosiahnuť aj to, čo kvalitu nemá, a naopak, niečo, čo je veľmi kvalitné, je často neúspešné. Deje sa to nielen v literatúre, ale zvlášť v maliarstve. Potom im hovorím, že písať ich nenaučím, to sa nedá, ale môžeme sa o tom rozprávať. Je to taká lepšia kaviareň, kde návštevník nedostane kávu, ale môže sa rozprávať o literatúre. Pomôžu vám všetci dobrí autori, Tolstoj, Fitzgerald, Turgenev, Čapek, Mňačko, napríklad. Veľmi dobrými pomocníkmi sú aj Aristoteles, ktorý prísne rozoznáva, čo je dobré a čo nie, a Platón, ktorý hovorí o dobre a kráse. To je dôležité, lebo písanie je o dobre a zle."
Vy ste sa v mladosti nechystali na spisovateľské povolanie. Čo rozhodlo o tom, že ste začali písať?
„Keď som sa po vojne vrátil z tých koncentrákov, tak mi nikto neveril, to je totiž naozaj neuveriteľné, že je možné, čo sa tam dialo. Zistil som, že jediná cesta, ako to zdeliť, je napísať to."
Spája sa s pobytom v lágroch aj nejaká konkrétna skúsenosť s literatúrou, bola tam chuť a sila sa o nej rozprávať?
„Nie. V Terezíne sa ešte dalo písať, tam boli veľmi nadané deti, ktorí si vydávali časopis, ale v Buchenwalde a Osvienčime sa písať nedalo. A každý, či chcel, alebo nechcel, si to, čo prežíval on a tí druhí, zapísal do pamäti. Až potom prišla druhá fáza, keď človek tú pamäť vyslovil. Pamäť je predizba literatúry, ale nielen to, pretože existuje literatúra pamäti a tiež literatúra fantázie. To sú dvaja rovnocenní členovia rodiny. Samotná skutočnosť nestačí, musí sa domyslieť, doplniť o to, čo človek nevie. Skutočnosť je len to, čo sa skutočne stalo, alebo to, čo vidíme z toho, čo sa skutočne stalo. Ale literatúra je to, čo sa stalo úplne kompletne."
Ako by ste z tohto hľadiska charakterizovali vaše písanie?
„Nie sú to spomienky ani faktografické záznamy, ale pokus o portrét, o panorámu určitej doby a ľudí, ktorí v nej žili. Ale musí to byť zároveň zaujímavé a mať formu príbehu."
Nepôsobí neustále písanie o holokauste na vás depresívne, nevyvoláva to vo vás znovu a znovu tie hrôzy?
„Keď niečo napíšem, tak sa mi ťažko spí. Pretože viem, že je to pravda, aj keď je to len pravda v literatúre."
Vraví sa o vás, že rád dopisujete do svojich kníh pri ich ďalšom vydaní nové pasáže. Čo vás k tomu vedie?
„Zodpovednosť. Neprepisujem, to by nebolo poctivé, ale doplňujem alebo vyškrtnem, keď cítim tú potrebu. Tie rozdiely nie sú také veľké, sú knihy, kde nemením ani slovo, lebo viem, že už by som to nedokázal lepšie. Niekedy je to iba veta, drobnosť, ako keď na obraze chýba len bodka. Myslím, že pri nových vydaniach to robia aj iní, ale mňa si kritici všimli. Lenže kritikov treba brať s rezervou. Ako povedal Voltaire, sú ako blcha v zadku pretekárskeho koňa. Štípe, ale kôň beží."
Ale sú to práve literárni kritici, ktorí vás navrhujú na najrôznejšie literárne ocenenia, nie?
„Veď hej."
