Pripomenutím neoficiálnych bratislavských pouličných podujatí akčného umenia zo 70. rokov sa začal dlhodobý internetový projekt Pracovná pamäť.
BRATISLAVA. Bolo to v prvú tohtoročnú májovú nedeľu na bratislavskom Františkánskom námestí, keď si zopár ľudí rozložilo na dlažbe stôl, taniere a príbory a pustilo sa do sviatočného obeda. Sotvakto z okoloidúcich tušil, že ide o rekonštrukciu akcie spred tridsiatich rokov, ktorú na tomto mieste uskutočnil Ján Budaj a jeho Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania.
Vyvzdorovaná sloboda
Tá pôsobila na prelome 70. a 80. rokov a boli v nej napríklad Igor Kalný, Tomáš Petřivý či Vladimír Rachel Archleb. „Nešlo nám primárne o vytváranie umeleckých diel ani o ovplyvňovanie verejnosti, len o vlastný prežitok hraničnej situácie akejsi kŕčovitej slobody, ktorú sme si vyvzdorúvali, o priestor pre identitu, na prežitie v tomto podivnom orwellovskom svete,“ hovorí Budaj.
Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania bola novým prvkom vtedajšieho slovenského akčného umenia, ktoré kládlo dôraz na živé predvádzanie deja v konkrétnom prostredí a čase za možnej aktívnej účasti diváka a vo svojich vrcholných prejavoch kriticky odrážalo sociálnu aj politickú realitu.
Tento transparent so štandardným jazykom a aranžmánom bol pre oficiálnu moc ťažko dešifrovateľný a dlho naň nereagovala.
Dylan a ABBA v Bratislave
Medzi jej aktivity patrilo napríklad vyvesenie kontroverzného transparentu Letecká doprava je najlacnejšia na bývalom Centrálnom trhovisku, ironizujúca akcia Týždeň fiktívnej kultúry, keď sa rozvešiavali po meste plagáty na neexistujúce podujatia (Salvador Dalí in memoriam v SNG, koncert Dylana a skupiny ABBA), až k politickej akcii, kde ľudia ležali na ulici alebo sa nechali priviazať k budove Knižnice marxizmu-leninizmu. Posledné pripravované podujatie Tri slnečné dni (3SD) pre Medickú záhradu bolo zakázané.
„Problémom tých čias bola okrem iného takmer úplná strata verejného priestoru,“ hovorí Ján Budaj. Dnes si z mladých málokto dokáže predstaviť, že vtedy stačilo, aby sa niekoľko ľudí zhromaždilo a hneď boli podozriví, legitimovaní a šikanovaní. „Prenesením súkromného priestoru, napríklad aj so psom či s tranzistorákom na ulicu a obedom uprostred vtedajšieho Námestia 4. apríla sme na chvíľu dobýjali pre seba verejný priestor. Robili sme to, čo sme považovali za nejaký druh reakcie na ten stav poštátnenia a spolitizovania všetkého, čo bolo za dverami bytov.“
V rámci Týždňa fiktívnej kultúry sa začiatkom roku 1979 objavili plagáty pozývajúce na vtedy nepredstaviteľné podujatia.
Rovnaká akcia sa uskutočnila už predtým aj na panelákovom sídlisku v Dúbravke. „Tam to malo trochu posunutý charakter, vnímali sme ten neuveriteľný socialistický štandard, z okien sa ozýval štrngot príborov, útržky rozhovorov a všadeprítomný zvuk pravidelnej nedeľnej relácie Roľnícka beseda. Mali sme na stole mikrofóny a zosilňovače, a tak ako z okien zaznieval skromný konzumný zvuk nedeľného obeda a optimistického vysielania jedinej rozhlasovej stanice, my sme im to posielali späť obohatené o naše rozhovory.“
Rekonštrukciu navrhla kurátorka Mira Keratová
S nápadom rekonštruovať nedeľný obed na ulici prišla mladá kunsthistorička Mira Keratová, ktorá sa problematike verejného priestoru venovala už aj vo svojich predošlých projektoch. „Neviem, kedy a ako ju oslovili s mojím menom spojené umelecké, či skôr hľadačské kroky, ktoré sa v jednom cieli, prežívať slobodu, vrchovatou mierou naplnili novembrom 1989,“ hovorí Budaj.
Mira Keratová má podľa neho schopnosť porozumieť vtedajším veciam aj v dnešnom kontexte. „Som prekvapený, že dáva mojím neumelým pokusom akúsi hodnotu."
Ján Budaj priznáva určité obavy pred rekonštruovaním akcie. „Prekvapilo ma, že som si potom uvedomoval celkom normálny pocit, akoby za tých tridsať rokov tu znovu bola aktuálna otázka verejného priestoru.“
Nie náhodou tam prišiel z rokovaní o búraní PKO a o podobných problémoch, ktoré zasahujú verejnosť a často aj priamo obmedzujú verejný priestor. „Ten, ktorý sme po novembri získali a o ktorý je znovu zápas, pravda, z úplne iných než ideologických dôvodov.“
Keratová si na svoju akciu prizvala aj štyroch kameramanov, ktorí nevšedné hodovanie snímali, a video z tejto akcie jej poslúžilo ako základ k výstave Pracovná pamäť, ktorá mala onedlho vernisáž v bratislavskom Tranzite.
Magický Tranzit
Ide vlastne o trojvýstavu, kde sú prezentované artefakty Milana Adamčiaka, ako aj intímnejšia expozícia, ktorou Lucia Tkáčová a Aneta Mona Chisa vzdávajú poctu Lýdii Clementisovej. Napriek rozdielnosti (aj generačnej) vystavujúcich umelcov pôsobí výstava ako kompaktný celok v kontexte hlavnej idey pracovnej pamäte.
Obed pri Rolandovej soche na dnešnom Hlavnom námestí v novembri 1978.
Nesporne k tomu prispieva aj atmosféra výstavného priestoru. „Tranzit je magický, živo som si vybavoval v pamäti ilegálne výstavy, aké sme neraz v podobných objektoch kedysi pripravovali,“ hovorí Budaj. „A pre mňa aj so všetkými tými nezmyslenými rúrkami či po povrchu ťahanými káblami dojímavo pripomínajúci prostredie kotolní, kde som vyše desaťročia pôsobil.“
Cieľom je dlhodobý interaktívny projekt
„Samotná výstava je len akýmsi úvodom rovnomenného dlhodobého projektu, ktorý zhromažďuje tvorcov z totality, zaoberajúcich sa vzťahmi medzi jednotlivcom a verejným priestorom, snahou o vyvolanie záujmu divákov, ktorí môžu sledovať vývoj témy,“ hovorí Mira Keratová.
Hoci sa chystá pripraviť aj ďalšie podobné výstavy, hlavným médiom projektu je webová stránka www.workingmemory.sk s textami a fotografiami. „Naším cieľom je čo najskôr pripraviť interaktívny web, kde budú môcť ľudia písať svoje názory, spomienky, umiestňovať naň vlastné dokumenty, navzájom sa spoznávať a komunikovať.“
Prekvapujúca skutočnosť, že dnešní mladí ľudia rozumejú tým starým poškriabaným fotkám potvrdzuje, že téma, ktorou sa zaoberala alternatívna umelecká scéna a ktorá sa zavŕšila nežnou revolúciou, je v istom zmysle znovu aktuálna.
„Aj oni stoja pred otázkou my a oni, aj keď to my aj oni obsahuje problémy a výzvy už na inej úrovni. Našťastie. Ale ukazuje sa, že otázka postavenia jednotlivca v spoločnosti, otázka odvahy k slobode môže byť výzvou aj v demokracii a trhovom svete, aký je dnes na Slovensku,“ dodáva Ján Budaj.
