Dnes si dá svet rande so Zemou. Prostredníctvom filmového dokumentu s názvom Domov, ktorý nakrútil Yann Arthus-Bertrand.
BRATISLAVA. „Pozrite sa poriadne na tu bodku. Túto, to je domov. Náš. Tam každý, koho milujete, každý, koho poznáte, každý, o kom ste kedy počuli, každá ľudská bytosť, ktorá kedy bola, žije svoj život," napísal pred pätnástimi rokmi Carl Sagan, keď uvidel slávny záber Zeme zhotovený sondou Voyager 1.
Bodka, jedna z nepredstaviteľného množstva rovnakých, v akejsi bezvýznamnej slnečnej sústave kdesi na periférii galaxie. Ale tiež bodka, na ktorej žije druh, čo si o sebe myslí, že je stredom celého vesmíru. Druh, ktorý zároveň nemyslí na svoju vlastnú budúcnosť.
Všade a narazNejako takto by sa dalo zhrnúť posolstvo nového filmu francúzskeho filmára a fotografa Yanna Arthusa-Bertrand Domov.
Pri dnešnej príležitosti Svetového dňa životného prostredia sa tento dokument dostane naraz do kín i televízií do DVD distribúcie či na internet, kde bude prístupný zdarma (dnes v noci ho napríklad uvedie aj televízia Markíza). Prvý raz by sa malo stať, že nejaký film sa stane po celom svete dostupným všade, zároveň a bez snahy zarobiť čo najviac.
Toto Bertrandovo dvojhodinové „rande s planétou" je však viac ako dokument. Skôr sa stalo burcujúcim postojom človeka, ktorému prekáža, že Medzinárodné moratórium na komerčný lov veľrýb je iba zdrapom papiera podobne ako Kjótsky protokol, ktorý nedodržiavajú predovšetkým tí najväčší znečisťovatelia planéty.
Preto sa rozhodol porozprávať príbeh o jednej fascinujúcej planéte, ktorá krúži okolo Slnka.
Fotograf filmáromYann Arthus-Bertrand je legendárny fotograf v oblasti leteckej fotografie, najmä ak fotí krajinu či zvieratá. Za sebou má však prácu aj na televíznych filmoch, ktoré nesú rukopis autora, čo rád využíva vrtuľníky a teplovzdušné balóny.
Aj preto je Domov silným vizuálnym posolstvom, ktoré zapĺňajú unikátne a spomalené zábery nasnímané po celej planéte: počnúc Arktídou a africkými púšťami končiac.
Film je zároveň krátkym výletom do histórie Zeme a snahou uchopiť jej aktuálny stav: globálne otepľovanie, ničenie prirodzených biotopov, výrub pralesov či priemysel postavený na rope.
Ku svojmu koncu však Bertrandovo dielo dáva aj istú - aj keď naivnú - nádej. Vieru v obnoviteľné zdroje energie, dobrovoľnú skromnosť ľudí a spravodlivejší prístup k prerozdeľovaniu svetových zdrojov bohatstva.
Ide to aj bez príbehu
Tajný život hmyzu, putovanie vtákov aj ľudské mravenisko, pestrosť exotických kultúr. Zábery a príbehy, aké ponúka planéta, sú fascinujúce a vystačia na celovečerné dokumenty.
O tom, ako sa to všetko začalo, môže rozprávať Američan Godfrey Reggio. Slávna a prelomová bola „qatsi“ trilógia, ktorú tento experimentálny filmár, kritik modernej civilizácie a bývalý rehoľník nakrútil v rokoch 1982 ať 2002. Nezaznel v nej pritom jediný dialóg. Stála na obrazoch a hudbe.
Prvý diel Koyaanisqatsi z roku 1982 si posvietil na západnú civilizáciu skla a betónu. K tretiemu svetu a kultúram, ktoré dodnes živí práca vlastných rúk, sa obrátilo pokračovanie Powaqqatsi. Zvláštne názvy si Reggio požičal z jazyka vymierajúceho kmeňa Indiánov Hopi, kde vo voľnom preklade znamenajú „život v nerovnováhe“ a „život na úkor niekoho iného“.
Filmárske zručnosti tu preukázal na výbornú – veď udržať pozornosť tak dlho bez slov a príbehu znamená dokonale ovládať reč obrazov.
Zásluhu na tom majú aj tí, ktorých si Reggio vybral k spolupráci. Hudbu, rovnocennú s obrazom, zložil slávny minimalistický skladateľ Philip Glass. Málokto zase vie, že jeden z troch ľudí, ktorí dokumenty strihali, bol Čech Miroslav Janek – ten, ktorý minulý rok dokončil dokument Občan Havel.
Ďalšou kapitolou sú hviezdni producenti, bez ktorých pomoci by nekomerčné diela, ako tieto, nevznikli. Za všetko hovoria mená Francis Ford Coppola, George Lucas a Steven Soderbegh.
Napriek tomu, kým Reggio trilógiu uzavrel, trvalo to štrnásť rokov. V Naqoyqatsi, ako sa volal posledný film, si na paškál zobral digitálne technológie. Sú zhubné, tvrdil o nich režisér, no kritici si všimli aj to, ako ich sám pri pri nakrúcaní používal. On v tom rozpor nevidel a vysvetľoval, že proti nepriateľovi treba bojovať jeho vlastnými zbraňami.
Godfrey Reggio bol vizionár, ten kto kráča proti prúdu. Menej to už platí o jeho nasledovníkoch. Príkladom je film Baraka – Odysea Zeme jeho kolegu, kameramana Rona Fricka. Nie je to už znepokojujúce posolstvo, čo divákom ponúka – skôr ide o lacné očarenie farebnou exotikou.
Miloš Krekovič
