BRATISLAVA. Hommage á Dominik, spomienka na Dominika. Od fotografie k fotografii sa ide ľahšie, lebo spomínať na Tatarku sa vďaka nim dá aj vtedy, ak osobné stretnutie s ním nikdy nepoznačilo váš život.
V jednom momente ho treba vyhľadávať na maličkých snímkach ešte mladého, zvláštne cudzieho (toho, ktorý napísal nádherne bezbrannú erotickú poviedku Jeho príbeh je ďakovaním). Potom sa zrazu uhrančivo díva z veľkých portrétnych fotografií taký, akého ho poznáme všetci. Typické gestá rúk s horiacou cigaretou, irónia a humor v kútikoch úst, smútok a múdrosť v prižmúrených očiach. Stále je v nich panna zázračnica aj démon (ne)súhlasu.
Vzácna jednoduchosť
Desať autorov fotografií zachytáva Dominika Tatarku vždy osobitým spôsobom, mnohé z nich sú krásne svojou nevypočítavou jednoduchosťou. Dominik na snímkach Martina Marenčina pri nevoňavom, ale vzácnom dare k šesťdesiatke - kope hnoja. Dominik s Milanom Kunderom - nafotila Věra Kunderová - ktorý sa pred odchodom do emigrácie prišiel do Bratislavy s Tatarkom rozlúčiť. Ján Budaj zachytil zoznámenie spisovateľa s tajným biskupom J. Ch. Korcom - odovzdáva mu žiadosť a prijatie do katolíckej cirkvi, z ktorej pred polstoročím vystúpil. „Bože môj, čo som to urobil? Vidím, že som sprostý somár. To som nemal robiť."
A potom megaportréty Tatarku od Ladislava Bielika z redakcie denníka Smena - 24. apríl 1968 a od Viktora Stoilova z Tatarkovho bytu - rok 1988. Dvadsať rokov vpísaných do tváre. Akoby bola prerastená koreňmi stromov, ktoré vraj po okupácii zakopal vo svojej záhrade korunami do zeme.
„Nemôžem dýchať," hovorí sústavne sledovaný a vypočúvaný. No ako tak nedýcha, súčasne píše Erike Podlipnej: „Miláčik môj, mučíme sa... ale neprestaň ma na sebe opatrovať."
Tatarkovské svetlo
Stoilov je s Tatarkom a svojím fotoaparátom aj 15. mája 1989 na Martinskom cintoríne. To je prvý pohreb. Druhý sa koná v Prahe. Ludvík Vaculík hádže do Vltavy kamienok, podľa Tatarkovho želania vzatý z Vyšehradu, symbolického miesta „českého" pohrebu. Autorka fotografie Lenka Procházková spomína: „Po této udalosti sme šli do našeho bytu na nábřeží, kde byl smuteční kar a odkud sme telefonovali 'pohřební reportáž' do Svobodné Evropy."
Najväčšou fotografiou zo Stoilovovej série, a možno i z celej výstavy, je portrét v Tatarkovom byte (1988). Nie je najväčšia rozmerom. Ale tým, ako chytá za srdce. Sedemdesiatpäťročný Dominik Tatarka stojí pred skriňou v dlhej košeli a papučiach. To je on. A okolo - tatarkovské svetlo. Spôsobuje, že aj v šere blízkej smrti akoby bolo zreteľne počuť jeho hlas z Navrávačiek Eve Štolbovej: „Už som otočený k večnosti." A predsa ešte chce „nežne niečo cítiť".
