Slovenskú scénu na festivale Bez hranic zastupovalo SND s Havlovým Odchádzaním a Aréna s Klimáčkovým Komunizmom.
ČESKÝ TĚŠÍN, BRATISLAVA. Festival donedávna ešte nazývaný Na hranici vytváral akýsi kultúrny Schengen dávno predtým, ako stratili opodstatnenie ošarpané colnice pri hraničných mostoch. Odohráva sa totiž paralelne v Českom Těšíne i v Cieszyne, v mestách rozdelených ako v absurdnej dráme. Na kedysi nutné pozvania do Poľska sme už síce zabudli, hranice však zostali, nielen v hlavách taxikárov, ktorí vás do zahraničia - rozumejte na koniec ulice - neprevezú.
Dramaturgia jubilejného ročníka bola tematizovaná dvadsiatimi rokmi slobody, priestor dostali politické hry v tom najširšom zmysle. Podobný výber má v Sliezsku, ktorým sa veľmoci len tak prelievali, svoju historickú logiku, s diváckym zázemím je to o niečo horšie. Študenti, predovšetkým z poľskej strany, nádejne podporili silný off program alternatívnych divadiel, koncertov, výstav, dokonca aj site specific projektov.
Indiáni vyvedení z omylu
Havel - pôvodne očakávaný aj osobne - bol zastúpený dvomi verziami hry Odchádzanie vrátane produkcie SND. Predmetom divadelného spracovania sa však stal aj jeho list Husákovi z roku 1975. Účinnosť neverbálneho, takmer cirkusového sprievodu bola síce miestami sporná, ale Havlove predpovede o postupnom úteku ľudí do sféry privátna a o kastrácii kultúry nebolo vôbec nezaujímavé si pripomenúť.
Zábavná vedecká prednáška brnianskeho HaDivadla Indián v ohrození vyvádzala nielen Indiánov Cherokee z omylu, že sú stredom vesmíru. Ako sa ukázalo, bulvár pracoval s teóriou relativity dávno pred Einsteinom. Projekt Európania pražského zoskupenia Boca Loca Lab sa pohrával so slovnými klišé, z politického newspeaku vytvoril abstraktnú rytmickú, až takmer hudobnú štruktúru.
Temnú príťažlivosť terorizmu skúmala hra mladej autorky Malgorzaty Sikorskej-Miszcukovej Smrť človeka - veveričky. Formou divadla v divadle odohral mladý súbor z Jelenej Góry osudy skupiny RAF na čele s legendárnou teroristkou Ulrikou Meinhofovou. Nielen témou, ale najmä hereckými výkonmi Juraja Kukuru a Zdeny Studenkovej oslovil aj Komunizmus Viliama Klimáčka z divadla Aréna.
Ohlušujúca Ifigénia
Šľahačkou na koláči bola však dráma Ifigénia, nová tragédia, ktorú z Krakova doniesol Teatr Stary. Z festivalu si nakoniec práve táto produkcia odniesla symbolickú cenu Zlomenej závory. Režisér Michal Zadara zvolil maximálne riskantný, ale efektný prístup - väčšina hry sa odohráva pri dunení obrovských ventilátorov, ktoré hercom takmer znemožňujú hovoriť. Ich prejav musel byť teda štylizovaný, repliky sa objavujú napísané aj na stene.
Kým v origináli sa čaká na vietor, aby mohli lode konečne vyplávať na trójsku výpravu, v tejto aktualizácii Racinovho textu sa čaká na upokojenie víchra. Zadara vytvoril drsný vojenský svet, v ňom sa cítime nepríjemne ako na palube lietadlovej lode. Scénografia odhaľuje zákulisie, podobne ako celá dráma odkrýva pozadie obetí za vlasť na oltároch rôznych bohov. Ríšu, za ktorej mocenský úspech mala Ifigénia zaplatiť životom, Zadara pomenoval Európiou.
Aj táto produkcia teda paradoxne pôsobila ako zdravo provokatívny „kultúrny program" k európskym voľbám, ktoré paralelne prebiehali aj v miestnych divadlách.
