Lukáša, ktorý sa tu so súborom zdržal iba deň, obletovali mnohí priaznivci tanca. Pricestovala za ním aj celá rodina z východu. Napriek tomu si našiel čas, aby nám porozprával, aký je šťastný, keď svoje povolanie môže spájať s tým, čo má veľmi rád. O tom hovorí aj jeho nová choreografia, v ktorej nemohol obísť radostnú udalosť - narodenie svojho dieťaťa. Pochádza zo Sniny. V rokoch 1989 až 1997 vyštudoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. Posledné dva roky študoval zároveň v Monte Carle na Academie de Danse Classique Princesse Grace, kde potom tancoval ďalšie tri roky v súbore Les Ballets de Monte Carlo. Od roku 2000 pôsobí v svetoznámom Nederlands Dans Theater v Haagu, z toho siedmy rok v hlavnej tanečnej skupine - NDT 1, kde mal možnosť spolupracovať s choreografickými menami ako Jiří Kylián, Wiliam Forsythe, Mats Ek, Paul Lightfoot/Sol Leon, Hans van Manen, Ohad Naharin, Crystal Pite a ďalší. Od roku 2001 pripravil v rámci workshopov niekoľko vlastných menších choreografií. Jeho prvá choreografia pre skupinu NDT 2 pod názvom Oneness vznikla pred dvoma rokmi. Druhá, najnovšia, sa volá Offspring a predstavil ju nedávno aj v Slovenskom národnom divadle. Pre Balet SND vytvoril vlani choreografiu Real Time, ktorá sa uvádza v rámci večera KY-Time. S manželkou, tanečníčkou Valentinou Scagliou, ktorá je talianskeho pôvodu, žijú v Haagu a majú trojmesačnú dcérku Zoe.Nederlands Dans Theater (NDT) vznikol v roku 1959 a hneď sa zaradil medzi popredné svetové tanečné súbory. Hoci všetci tanečníci majú klasické vzdelanie, NDT sa venuje skôr modernému tancu než klasickému baletu. Jeho umeleckým riaditeľom je Anders Hellström, ktorý zostavuje repertoár z tvorby domácich choreografov - Jiřího Kyliána a dvojice Lightfoot a Sol León a z novej tvorby renomovaných choreografov či výnimočne talentovaných začínajúcich autorov. NDT je obľúbeným hosťom všetkých veľkých svetových scén a často sprevádza kráľovnú Beatrix alebo holandského premiéra na štátnych návštevách.Nederlands Dans Theater sa momentálne skladá z dvoch súborov. Hlavnú skupinu - NDT 1 tvorí 30 tanečníkov vo veku od 23 do 42 rokov, NDT 2 má 16 tanečníkov do 23 rokov. NDT 3 - projektový súbor pre tanečníkov nad 40 rokov momentálne nepokračuje vo svojej forme z finančných dôvodov.
Pôsobíte v jednom z mála špičkových tanečných súborov na svete. Kadiaľ doň vedie cesta?
Cez konkurz. Odhodlal som sa na tento krok, keď som tretí rok pôsobil ako tanečník v Monte Carle. Súčasný tanec ma lákal stále viac. Na konkurze som uspel a už deväť rokov som v Holandsku.
Stále vás tanec rovnako baví?
Nie je dôvod, aby ma nebavil. Stále som hladný, stále mám naň chuť, stále si môžem povedať - ešte s tým alebo tamtým choreografom som nepracoval a chcem to skúsiť. Popritom cítim, že čas beží a niekam sa posúvam. Vďaka tomu si však aj môžem klásť otázku, čo chcem a môžem ďalej robiť.
Kto vás k tancu priviedol?
Pochádzam z malého mesta na východe a nič zvláštne sa tam v tanci nedeje. Chodil som aj so sestrou do základnej umeleckej školy na balet. Zároveň som trénoval tenis. Tréningy som mal na striedačku každý deň, s mojím záujmom o šport a umenie to teda bolo dosť vyrovnané. Na tanečné konzervatórium ma nakoniec odporučila moja učiteľka tanca Mária Jašková, ktorá kedysi pracovala so SĽUK-om.
Ako ste na to zareagovali?
Bol som nadšený, že by som mohol ísť do Bratislavy.
Na tanečnom konzervatóriu sa začína už v desiatich rokoch. Čo na to povedali rodičia?
Nehovorili nič. Prišli so mnou na prijímačky a ja som sa do školy dostal. S cestovaním domov to bolo náročné, päťsto kilometrov je dosť, ale istil to bratislavský strýko s rodinou, mamin brat. U nich som mohol tráviť víkendy. Dnes som im vďačný, že mi takto dôverovali. Aj ja som im dôveroval. Nebál som sa im povedať, ako sa veci majú, aj keď som mal problémy.
Boli sme si stále blízki, často sme si telefonovali, aj ma navštevovali. Mama mi potom raz povedala, že jej ľudia v okolí vyčítali, že ma v takom veku pustila z domu. Dnes je to naopak, prejavujú jej obdiv. Možno sme od seba boli fyzicky ďaleko, ale preberali sme spolu všetko. Ešte o čosi náročnejšie to bolo, keď som potom odišiel do Monte Carla. Mal som len šestnásť rokov.
Aká to bola skúsenosť?
Dostal som sa tam ešte počas štúdia na konzervatóriu. S pani profesorkou Danicou Pilzovou z konzervatória, ktorá učila aj Mária Radačovského, sme poslali videonahrávku cez UNESCO a podarilo sa nám získať štipendium pre mňa aj pre môjho spolužiaka Antona Beliša. Po štúdiu som tam ešte tri roky tancoval v súbore. Klasický a moderný tanec tam fungoval tak pol na pol. Takže som mal rovnocennú možnosť vyskúšať, čo ma viac baví. To, že príťažlivejší bol pre mňa súčasný tanec, sa naplno prejavilo až v Nederlands Dans Theater.
Prečo ste sa rozhodli, že sa nebudete venovať klasickému baletu?
Keď som bol malý, stále som túžil po úlohe princa. Trénoval som, lenže keď som niekedy nejaké technické veci nezvládal, frustrovalo ma to a bol som z toho nešťastný. Aj keď som daný pohyb dobre vycítil, technicky som s ním mohol mať problém. V klasickom tanci stačí poskok mimo a je to hneď veľmi viditeľné.
Keď si človek pohyb neužije a trápi sa tým, že mu niečo nevyšlo, nie je to dobré. Lámete si potom hlavu nad niečím, čo vás vyvádza z pocitu sviežosti, ktorý je pri tanci veľmi potrebný. Navyše, keď sa postavíte pred divákov, môže to byť ďalšia brzda. A tak som sa vybral cestou, ktorá umožňovala uvoľnenie.
Len tak zrazu?
To nie, nepovedal som si - teraz skončím s klasickým tancom a začnem so súčasným. I keď musím priznať, že problém som si v duchu vyhranil - tanec je buď taký, alebo onaký. V každom prípade som súčasný tanec sledoval, zaujal ma už na bratislavskom konzervatóriu, kde sme sa okrajovo oboznamovali aj s modernými postupmi.
Cítil som, že by som k nemu mohol mať blízko. Zároveň som sa začal aj sám seba pýtať, či som na také niečo vôbec pripravený. A potom som si povedal, že vlastne od klasického tanca nemusím úplne odísť, veď z neho môžem čerpať, koľko chcem.
Vnímate ho intenzívne v súčasných tanečných postupoch?
Je to záležitosť vnútornej dynamiky a toho, čo si kto pod pohybom predstavuje. Môžem však potvrdiť, že klasický tanec modernej báze veľmi pomáha. Je to veľké plus, síce nie nevyhnutnosť, ale určite máte o rozmer viac.
Ako za tie roky hodnotíte prácu v Nederlands Dans Theater?
Stále je lákadlom pre každého, kto v tanci hľadá tvorivosť. Vyrástlo v ňom veľa ľudí, ktorí potom svoje skúsenosti využili v iných súboroch. Umožňuje dôležité stretnutia názorov medzi tanečníkmi aj choreografmi. Keď sa tam dostanete, je na vás, ako to využijete. S ľuďmi, ktorých spoznáte, budete stotožnení. Súbor dbá o ľudí nielen po tanečnej, ale aj po ľudskej stránke. Človek sa v ňom môže nájsť aj vo vyššom veku, čo je pre tanečníka, ktorého kariéra nie je dlhá, veľmi povzbudzujúce.
Tanečníkov má rozdelených do troch skupín podľa veku. Bola to skvelá iniciatíva Jiřího Kyliána, ktorý chcel obohatiť súbor aj o tvorivý pohľad a skúsenosť staršej generácie, aby sme sa my, mladší, mohli zamyslieť nad tým, kedy sa vlastne kariéra tanečníka končí alebo pokračuje inou formou. V skupine najstarších tanečníkov ide viac o divadelnú a hereckú stránku.
Tá však údajne z finančných dôvodov už teraz nefunguje.
Verím, že je to len dočasné riešenie. Určite bude v nejakej forme pokračovať, len sa ešte nevie, ako presne.
Ste tanečník, no od istého času sa venujete aj choreografii. Je to vo vašom súbore bežné?
Vytvárajú sa na to vhodné podmienky, máte priestor a voľnosť. Jedna z možností, ktorú súbor stále ponúka, je workshop s názvom Switch, ktorý sa usporadúva vždy raz za rok. Je to choreografický večer. Celú akciu pripravujú iba tanečníci vo voľnom čase, mimo všetkých ostatných tréningov a vystúpení. Hľadajú si na to sami aj sponzorov.
Získané peniaze potom idú na dobročinné účely - každý rok sa vyberie iný charitatívny projekt. Je to vždy veľmi príjemné podujatie - a úplne vypredané. Ak chcete niečo vytvoriť, v rámci tohto večera môžete pripraviť krátku choreografiu podľa vlastnej predstavy.
Oceňujete tieto možnosti?
Výborné je, že máte k dispozícii veľkú, krásnu scénu, dobrú techniku, vynikajúcich tanečníkov. Jednoducho, keď máte aspoň trocha chuť choreografovať, treba to využiť a dá sa to skúsiť. Potom uvidíte, či je to niečo pre vás, alebo nie, či sa vám taká práca páči, čo pre vás znamená.
Práve spomínané workshopy vám dávajú určitú kontinuitu a skúsenosti, umožňujú získať kontakty. Keď majú o vás ľudia záujem, posunú vás ďalej. A to je už potom niečo iné, pracovať pre hlavnú tanečnú skupinu NDT. Zatiaľ v nej mám za sebou druhú choreografiu.
Je ťažké rozprávať o tom, ako sa rodí tanec?
Aj áno, aj nie. Chcete sa podeliť s tým, čo je vo vás, dať tomu život, a na druhej strane niektoré veci si možno chcete tak trochu nechať pre seba. Stále balansujete.
Čo znamená opisovať svoje predstavy tanečníkom?
Mám skúsenosť s veľmi otvoreným prístupom, tanečníci dobre komunikujú. Na začiatok im vysvetľujem inšpiráciu, myšlienku, z ktorej budem čerpať, a potom sa postupne dostávame do štádia, keď predvádzam aj svoju pohybovú predstavu. Páči sa mi na tom, že nie vždy sa zrealizuje to, čo si človek zaumieni. Ja sa pripravím, že povedzme dnes budeme robiť to a to, a keď prídu tanečníci, zistíme, že jedného bolí koleno, druhého ruka.
A často ostáva tajomstvom, či tanečník v danej chvíli funguje naplno a vloží sa do práce celý. Tento fakt dokáže obraz o výsledku veľmi ovplyvniť. Lenže vám to medzitým tiká a musíte skúšať. Ľudí mám pred sebou a v každom prípade z nich mám dostať maximum. Takže okrem svojej predstavy musím rozmýšľať aj nad tým, akým iným smerom by sa malo ísť.
A práve keď sa musíte v situácii vynájsť, vydolovať z nej niečo, hocičo, vtedy sa môže objaviť hodnotná vec. Najkrajšie na celom procese sú tieto spontánne momenty. Ako choreograf však musím byť bez ohľadu na to perfektne pripravený na skúšku.
Aké to bolo, postaviť sa pred kolegov prvý raz ako choreograf?
Stále ma to ťahalo k vymýšľaniu pohybov. Tak som nabral odvahu. Povedal som si, že to stojí za to. Vo chvíli, keď sa pred spolutanečníkov postavíte v inej pozícii, ukazuje sa, akú máte prirodzenú autoritu. Je to osobité o to viac, že v súbore necítiť hierarchiu. Myslím, že aj tento rozmer ľudskosti sem vo svojich tvorivých postupoch vniesol Jiří Kylián. Ak raz odtiaľto odídem, bude mi to určite chýbať.
Je v tanečnom predstavení dôležité držať sa nejakého príbehu?
Záleží na vás. Niekedy máte danú úlohu, do ktorej sa musíte vžiť, ale sú chvíle, keď sa môžete stotožniť s vlastnými emóciami a divák ani nemusí vedieť, čo sa vo vás deje. Vy to však dostávate zo seba von a chcete, aby sa to diváka dotklo. To je tiež veľmi ťažko opísateľné a nie vždy sa to deje podľa vašich predstáv. Moment, keď nastane nadšenie naraz na oboch stranách, je veľmi vzácny.
Ako pôsobí telesná blízkosť pri tanci?
Vnímate ju celkom inak, lebo sa stávate súčasťou priestoru, v ktorom sa nachádzate. Ste v úlohe. Mnohí tanečníci sú pred sebou v súkromí veľmi hanbliví. Potom vyjdú na javisko a sú úplne iní.
Nedávno sa vám narodila dcérka a vy ste to využili v tanci. Bolo to inšpiratívne?
Keď som sa dozvedel, že čakáme dieťa, už sa mi ťažko odbočovalo k inej téme, hoci možností je vždy veľa. Myšlienkou na dieťa som intenzívne žil, nedalo sa to ignorovať. Medzičasom prišla aj ponuka pripraviť pre Nederlands Dans Theatre novú choreografiu.
Išlo to, ako ste si predstavovali?
Pocítil som nezvyčajne veľké napätie medzi tým, ako vyjadriť svoje emócie, a tým, ako im dať umeleckú formu. Inšpirovalo ma všetko dokopy vrátane môjho priateľa, grafického dizajnéra Petra Biľaka, ktorý so mnou spolupracoval už na viacerých choreografiách. Tiež žije v Haagu a zhodou okolností sa práve pred pol rokom stal aj on otcom.
Prežívali sme novú skutočnosť spolu a bolo to veľmi príjemné. Spoločne sme vytvárali predstavu o tom, ako by sa dali naše pocity vyjadriť aj priestorovo. Vedel som, čo nechcem - predostrieť tému narodenia dieťaťa ako nejakú encyklopédiu. Skôr som mal na mysli voľnejší koncept, v ktorom sa moje predstavy nemusia striktne zhodovať s tými divákovými, a pritom sa môžeme pochopiť.
Čo vás presvedčilo, že to bude dobrá téma?
To je vždy nevyspytateľné. Ale veľmi som sa chcel podeliť o pocity šťastia, ktoré som prežíval. Opäť som si vtedy uvedomil, ako ťažko spoznáva človek telo cez svoje emócie. Na jednej strane ste ten najšťastnejší človek, na druhej prežívate strach z toho, čo bude. Ako dať tieto dve roviny dokopy? Nad niektorými vecami máte kontrolu, nad inými nie.
Tak prichádzali na svet aj dve kreácie - jedna pocitová a druhá racionálna. Prvá kladie veľké otázky, vzbudzuje očakávanie a nevedno, kam vás vedie, druhú môžete meniť a prispôsobovať. S tým sa musím ako choreograf vysporiadať.
Navštevuje vás rodina zo Slovenska v Holandsku?
Samozrejme, mama nás prišla pozrieť nedávno, keď nám pribudol nový člen rodiny. Inak chodievajú obaja rodičia na všetky moje nové predstavenia. Buď prídu na premiéru do Haagu alebo do mesta, v ktorom práve hosťujeme. Inak, je zaujímavé, že v Holandsku majú všetky väčšie mestá divadlá s perfektným vybavením, nemáme problém vystúpiť kdekoľvek.
Cestujete veľa?
Niekoľkokrát do týždňa, po Holandsku aj v zahraničí. Cestujeme napríklad aj tri hodiny autobusom na juh, odohráme predstavenie, vrátime sa, na druhý deň hráme zase doma v Haagu a na ďalší letíme niekde do zahraničia. Ale mávame aj pokojnejšie obdobia. Moja manželka tancuje tiež v hlavnom súbore NDT.
Teraz má už tretí mesiac pauzu, keďže má materskú dovolenku, ale pomaly sa začína dávať do formy. Na javisko sa chce vrátiť budúcu sezónu. Mňa ešte dovtedy čaká turné, pár tanečných predstavení v Haagu a Amsterdame. Potom cestujeme ešte do Chicaga a Toronta. A potom voľno.
Takže sa budete môcť naplno venovať rodine?
Konečne, ale snažím sa o to aj priebežne. Keď som v Haagu, využívam každú pauzu, sadnem na bicykel a o desať minút som doma. A o pár mesiacov si bude môcť aj malá sadnúť do sedačky. Veľmi sa mi v Holandsku páči tá bicyklová kultúra.
Viete si predstaviť, že by ste sa aj s rodinou vrátili na Slovensko?
Uvidíme, čo bude ďalej. Určite je príjemné, keď môžete tvoriť s pocitom, že máte všetko, čo si predstavíte. Lenže to potom tvorba ani nemusí byť. Keď som svojho času odchádzal z Monte Carla, bolo to aj preto, že toho na mňa zrazu bolo trochu veľa. Mal som všetko, bol som mladý, tancoval som, každý deň slnko, more, pláž.
A vy si zrazu začnete hovoriť - to predsa nemôže byť stále takto. Zrazu som sa dostal do štádia, že som si mohol hocičo dovoliť, ale nevedel som, čo má akú hodnotu. Žil som tak trochu umelý život. Vravel som si - je správne, čo robím a kde som? A práve preto som potreboval zmenu. Až keď som z Monte Carla odišiel, označil som ho ako dobrú skúsenosť.
Čo znamená pohyb pre niekoho, kto sa ním živí?
Je to až neopísateľné. Uvoľnenie, sebavyjadrenie, či už pre seba, alebo pre ľudí okolo vás. Učíte sa vážiť si svoje telo, kontrolovať ho a stotožňovať sa so svojím vnútrom. Niekedy to vážne nejde inak ako cez bolesti, psychické aj fyzické. Ako v každej inej práci prechádzate všetkými možnými prekážkami. A nejde len o pohyb.
Čím som starší, tým mi je jasnejšie, že bez zapojenia rozumu by som ho nezvládol. Spájam svoju profesiu s niečím, čo mám veľmi rád. Keď som smutný, tak si môžem povedať, že to vytancujem. Niežeby bol tanec vyslovene terapiou, ale je cestou, na ktorej sa dostávate do iného sveta. Ten je tiež iba dočasný, ale stále iný. Tak si ho užívate. Na každom predstavení.
Lukáš Timulák (1979)
Nederlands Dans Theater
