Čo má spoločné revolucionár Che Guevara s banditom Jacquesom Mesrinom a ľavicovými teroristami z Frakcie Červenej armády? Jedni aj druhí prekračovali Zákon, poháňal ich Ideál a ich nepriateľom bol Systém. Prinajmenšom to o sebe sami tvrdili. Všetci sú aj hrdinami filmových drám, ktoré sa objavili minulý rok. Náhoda?
BRATISLAVA. Snímky o teroristoch majú jeden háčik. Tragický hrdina je postavou, do akej sa vcítiť musíme, nech už je ňou vzorný skaut či vrah. V podstate nemáme na výber. A aj preto sa o príbehoch teroristov neustále debatuje. Či sú korektné, komu režisér straní a či nezachádza priďaleko.
Pripútať diváka k postave, čo nie je celkom kóšer, vyžaduje aj čas. Potom sa stáva, že výsledok je siahodlhý alebo do kín prídu rovno snímky dve.
Zločin a politická akciaDokudráma Baader Meinhof Komplex je prvý prípad, trvá stopäťdesiat minút. Filmár Uli Edel v nich chce jedno: porozumieť, čo sa deje v hlave Ulriky Meinhofovej. Ako sa stane, že matka dvoch detí, úspešná novinárka prejde do ilegality, lúpi so zbraňou v ruke a pripravuje bombové atentáty?
Aby to zistil, vracia sa do roku 1968. Do Západného Berlína prichádza iránsky diktátor, občania demonštrujú a jedného z nich polícia zastrelí.
Ulrike Meinhofová je v dave tiež. Šok, aký cíti, sa mení na hnev, ktorý obratom vtesná do poučiek: ak hodí kameň jednotlivec, je to trestný čin. Ak ho hodí tisíc ľudí, je to politická akcia.
Pre ľavicových radikálov RAF, ku ktorým si Meinhoforá našla cestu, bolo politickou akciou kadečo. Prepad banky aj únos tých, čo stelesňujú kapitalizmus, teda systém, ktorý títo mestskí partizáni z duše nenávideli. Viac ich hnevala len vojna vo Vietname a nacistická minulosť ľudí na vysokých postoch.
Autentické sú aj poznávacie značky áutVystrájanie RAF trvalo až do roku 1998, keď organizácia oznámila, že sa rozpúšťa, vyčerpaná a z vlastnej vôle. Dodnes je však strašiakom, s ktorým sa Nemecko vyrovnáva. Čísla sú jasné: 67 mŕtvych a viac ako 200 zranených na oboch stranách. Kto nosí uniformu, je nepriateľ, tvrdili teroristi v červenom, ale ťažšie sa im už vysvetľovalo, čím sa previnili civilisti. Filmový dvojník teroristu Andreasa Baadera odbije výčitky štýlovo: „Čo je to za blbú buržoáznu otázku?"
Dokudráma, ktorá siahala na Oscara, je epická, popisná - a najmä pedantská. Poznávacie značky áut, aké vo filme jazdia, nie sú iné ako tie zo 70. rokov.
Oči, ktorými príbeh sledujeme, patria Ulrike Meinhofovej. Ona jediná z teroristov váha, ona sa rozhoduje a obnažuje tak spôsob, akým sa fanatizmus rodí. Horšie vo filme dopadli jej kumpáni. Cholerik, ktorého k teroru zvábila deformovaná povaha, tak je vykreslený vodca Andreas Baader.
Ako sa reťazí násilieJe to film korektný, možno až priveľmi. Po akcii čakajte reakciu, násilie plodí násilie, také je v skratke jeho posolstvo. Vysvetľuje aj to, prečo v kine sedíme dlho potom, ako polícia pôvodnú RAF rozloží. Režisér Edel chce totiž ukázať, ako sa fanatizmus reťazí. Onedlho sa v Nemecku vyrojili teroristi druhej a tretej generácie. Boli ešte brutálnejší a bez zábran.
Taká bola realita. Iná otázka je, koľko jej znesie filmová fikcia. Hrdinov maznať a trpieť s nimi iba nato, aby ich potom v poslednej tretine snímky vystriedali iní, znamená jedno. Ku koncu pozornosť diváka klesá.
Keď sa skončí film, otvárajte knihu
Politické udalosti sú asi príliš komplexné na to, aby sa zmestili do jedného filmového príbehu. Márne sa o to pokúšal Spielberg i Soderbergh.
BRATISLAVA. Zúfalo sa nemecká vláda cítila pri olympijských hrách v roku 1972. To naznačuje aj Baader–Meinhof Komplex. Ale že po atentáte na izraelských športovcov prišla veľmi rýchlo aj odpoveď, to ukazuje len Spielbergov film Mníchov z roku 2005. Na tajnej akcii pracovalo päť bývalých agentov Mossadu a celkom pekne vidno, ako ich pri tom premáhali pochybnosti a strach z toho, ako asi bude ich život vyzerať neskôr. Naozaj je pomsta práve to, čo treba urobiť?
„Môj film je modlitbou za mier,“ uisťoval pred premiérou Spielberg. Lenže Mníchov sa nakoniec nepáčil ani v Izraeli, ani v Palestíne, pravdepodobne preto, že takmer vôbec nevysvetlľoval geopolitický kontext.
Možno by pomohlo, keby mal Mníchov dve časti. Tak sa rozhodli minulý rok Francúzi, keď nakrútili dvojdielny film Verejný nepriateľ č. 1. Je o Jacquovi Mesrinovi, slávnom gangstrovi, ktorý sa tváril, že je politickým rebelom. „Ty nebojuješ proti kapitalizmu ani proti peniazom,“ vravel mu kamarát z extrémnej ľavice, „ty peniazom sám dvoríš!“
Aj tak však Mesrine nie je bezobsažnou postavou, nie je taký ani jeho filmový príbeh. Vyjadruje všetko, čo bolo v sedemdesiatych rokoch vo francúzskej spoločnosti prítomné. Zmätok i rozčarovanie. Frustráciu z alžírskej vojny, z generácie, ktorá cez druhú svetovú vojnu koloborovala s fašistami, aj z extrémnej pravice, ktorej sa ešte stále finančne darilo.
Menší problém je, že žiadny z týchto náznakov nie je taký výrazný a prepracovaný ako hlavná postava. Niečo podobné sme videli aj nedávno, keď sa do kín dostal dvojdielny Che Guevara. Steven Soderbergh chystal oba filmy sedem rokov a zdá sa, že pri nich skoro vôbec neašpiroval na divácky úspech. Len veľmi stroho skúšal vystihnúť, prečo vedel Che strhnúť svoje okolie, a skúsil aj opísať, ako asi pri svojej revolúcii rozmýšľal.
Spravil to výborne - predsa však sa ukázalo, dokonca hneď po premiére, že z celého toho úsilia vyniká Bencio del Toro v hlavnej úlohe. Podobne strhujúco zahral izraelského atentátnika vo filme Mníchov Eric Bana a Mesrina vo Verejnom nepriateľovi Vincent Cassel.
Je samozrejmé, že si pritom vynucujú sympatie. Akurát, že tým trpia všetci tí, čo ich boje nezdieľali. A filmy, ktorým sa nezmestili do scenára, akoby samy kapitulačne odkazovali: Je nám ľúto, ale keď sa skončíme, skúste sa ešte obzrieť po nejakej knihe.
Kristína Kúdelová
