SME
Nedeľa, 5. február, 2023 | Meniny má Agáta

Po kom to pomenovali Gatsby Lane?

Vyšla kniha Alabama Song. Je o Zelde Fitzgeraldovej, Gilles Leroy za ňu získal Goncourtovu cenu

Gilles Leroy (50), francúzsky spisovateľ a fanúšik americkej literatúry. Napísal  romány Ruská milenka, Vyrásť a v roku 2007 dostal Goncourtovu cenu za Alabama Song.Gilles Leroy (50), francúzsky spisovateľ a fanúšik americkej literatúry. Napísal romány Ruská milenka, Vyrásť a v roku 2007 dostal Goncourtovu cenu za Alabama Song. (Zdroj: PETER ŽÁKOVIČ)

O prestížnej Goncourtovej cene vraj naposledy sníval, keď mal desať rokov, dnes si myslí, že sa dá získať rovnako náhodne, ako možno vyhrať jackpot. Spisovateľ GILLES LEROY ju napokon dostal - za knihu Alabama Song. Píše v nej o Zelde Fitzgeraldovej, jej ilúziách a dezilúziách v manželstve s Francisom Scottom Fitzgeraldom. Tá kniha je spočiatku spurná ako ľudské emócie, potom zasa rovnako opantávajúca ako niekdajšie americké ideály. Doma vo Francúzsku sa z nej okamžite po vydaní robila dotlač. Dnes už sa dá prečítať aj v slovenskom preklade, Leroy si ho sám pozrel na návšteve v Bratislave.

Z Fitzgeraldových kníh sa dá vytušiť, že jeho generácia mala vtedy odvážne sny i ambície. Nemala náhodou pocit, že svet sa iba začína?
„Hm! Asi áno. Príbeh Fitzgeralda a jeho ženy Zeldy sa začína na ruinách prvej svetovej vojny a to bolo obdobie, keď sa ľudia začali vydávať na veľké cesty po svete, aj cez oceán, a rozhodli sa, že budú hýbať svetom, politikou i mravmi. Prišla emancipácia žien i odpor proti rasizmu."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Po čom tak vtedy mohli túžiť umelci?
„Celý svet sa dal objaviť! Muselo to byť fascinujúce, keď prišli kubisti, surrealisti, nové kreácie v ruskom balete. Najmä New York musel byť skvelý. Tam bolo centrum filmu, Hollywood bol iba dedinou. V manhattanských baroch sa stretávali všetci režiséri, herci, spisovatelia - škoda, že tie pionierske časy sú už fuč. Niečo také už neexistuje ani v Paríži."

Ako sa v tom centre sveta cítila Zelda Fitzgeraldová? Predsa len, pochádzala z juhu.
„Áno, Alabama bola ozaj puritánske prostredie, segregácia bola ešte výrazná. Zelda sa narodila do aristokratickej rodiny, boli to bývalí plantážnici, čo zarobili a stali sa senátormi. Mohla by mať celkom pohodlný život, keby sa vydala za podobného, lenže, to sa jej málilo. Vybrala si chudobného bohéma, ktorému nevyšla ešte žiadna kniha. Uverila rozprávke, žiaľ, nenaplnila sa jej."

SkryťVypnúť reklamu

Nezdá sa vám, že verila najmä v slávu?
„Mala intuíciu, to je pravda. Ľudí vedela odhadnúť a dobre odhadla aj sedemnásťročného Scotta Fitzgeralda. Tušila, že bude slávny. A keď nazriete do jej denníkov, zistíte, že okrem toho mala aj iné schopnosti. Napríklad, odvážila sa porovnávať s mužmi. Dovolila si hovoriť ako oni, mala rovnako vulgárny slovník. To sa považovalo za škandalózne."

Medzi ženami či medzi mužmi?
„V celej spoločnosti. Lenže aj vďaka tomu bol Scott taký slávny. Keby sa Zelda neobliekala nekonvenčne, keby nemala netradičný účes, noviny by o ňom toľko nepísali. Jeho talent pre ne nebol až taký zaujímavý. Takže, Zelda a Scott sa potrebovali navzájom. Vedeli, ako sa medializovať, boli prvými, čo si nechali platiť za fotky. Oni vlastne vedeli, čo je marketing."

SkryťVypnúť reklamu

Napriek tomu sa zdá, že ich životy sa rozplynuli ako ľahký parfum.
„Aj ja ich vidím ako kométy, len tak prefrčali okolo... Žili veľmi rýchlo, všetko rýchlo dosiahli, a potom aj rýchlo zmizli. Ich sláva netrvala ani desať rokov. Keď mal Scott tridsať, už o ňom nikto nevedel."

Z vašej knižky plynie zvláštny smútok z nenaplnených životov. To vlastne cítiť aj u Fitzgeralda. Boli to smutní ľudia?
„Smutná bola celá generácia. Veď ju aj voláme stratená. Americká literatúra bývala vlastenecká, spisovatelia ospevovali národ, veľké princípy a kolektívne úspechy. No a zrazu sa zjavil individualizmus, egoizmus. Už nebolo čomu veriť."

O Fitzgeraldovom živote nepíšete príliš konkrétne. Takže dá sa len špekulovať o tom, či za Zeldine psychické problémy môže najmä ich nevydarený vzťah.
„Prvé biografie o Fitzgeraldovi sú poriadne mizogýnne, až som bol šokovaný. Píše sa v nich, že Zelda bola démonom, čarodejnicou, čo donútila Scotta piť a znemožňovala mu písať. To považujem za nezmysel. Aj Scott mal svojich démonov a je úplne prirodzené, že keď sa v nich prebudili a ozvali naraz, bola z toho manželská vojna. Jeho chybou možno bolo, že nevytušil jej vlastné umelecké ambície. Páčilo sa mu, aká je pekná, inteligentná, rešpektoval aj jej názory, napokon názov Veľký Gatsby vymyslela ona - taký jednoduchý a výstižný. Ale ona chcela aj písať, maľovať, tancovať a to už nepochopil. Pochopiteľne. Bol mladý. V takom veku sa mýlime."

SkryťVypnúť reklamu

Je ťažké byť spisovateľom?
„Áno, je to vysiľujúce. Písanie vám zaberie celý život a ovládne ho. Uznávam, že je to trochu romantická predstava, ale Scott je presne taký príklad. Písal o tom, čo zažil, a teda nemohol sa vyhnúť ani utrpeniu."

A čo tí, čo so spisovateľom žijú?
„Sú dva typy manželiek a manželov. Jedni sa obetujú, upratujú v byte, vychovávajú deti a vravia im: pssst, za dverami sa pracuje. A tí druhí sú ako Zelda. Chcú mať svoj vlastný život - ale ten život je potom bojom."

Chodíte do Ameriky?
„Chodím."

Zostalo tam niečo z Fitzgeraldových ideálov a snov?
„Raz som šiel do Alabamy v roku 2006, bola to ešte tvrdá Bushova éra. Mal som pocit, že som v zatemnenej krajine. Alabama je najchudobnejší štát, ešte stále tam cítiť apartheid. Čierni a bieli žijú vedľa seba, ale nie spolu. Nerozprávajú sa. Keď som nejakého Afroameričana oslovil, zbadal som, že má v očiach prekvapenie: Čo odo mňa môže tento chcieť? No lenže, o dva roky si Amerika zvolila Obamu a znovu ukázala, aká vie byť slobodná, vynachádzavá..."

SkryťVypnúť reklamu

Avantgardná?
„Avantgardná, to je to slovo. Spojené štáty ešte stále vedia prekvapiť."

Sú tam spisovatelia stále rovnako slávni?
„Sú, ale Američania na nich zabúdajú hneď, ako zomrú. Z toho mi bolo trochu smutno. Pocítil som to pri hľadaní jednej knihy Tennesseeho Williamsa. Šiel som do siete Barnes&Noble, veľkého obchodu na okraji Montgomery. Všade bolo plno noviniek v ružových, zlatých, zelených obálkach, až sa mi zdalo, že som v cukrárni. Oslovil som predavača, že hľadám Williamsa, nechápavo na mňa pozeral. Nakoniec som ho našiel sám, v zadnej časti predajne. Faulkner, Williams, Fitzgerald - na celú klasiku 20. storočia vyhradili len jednu malú stenu. A zo všetkého mali len jeden kus. Mnohí Američania nemajú príliš veľký vzťah k svojej histórii a dedičstvu, aj Zeldin dom zbúrali. Okolo Fitzgeraldovho múzea sú síce ulice s názvom Zelda Street alebo Gatsby Lane, nikto už však nevie, na koho odkazujú."

SkryťVypnúť reklamu

Vo Francúzsku je postavenie spisovateľov lepšie?
„V istom zmysle áno, status spisovateľa sa u nás dokonca mierne glorifikuje. Všetci chcú písať a keď nejakú párstránkovú knihu napíše politik, v najbližšej televíznej relácii mu pod meno napíšu: minister-spisovateľ. Keď svoje pamäti napíše nejaký spevák, už je z neho spevák-spisovateľ. Slovo spisovateľ je doslova magické. Na druhej strane mám pocit, že sme len vitrínou, v skutočnosti s nami veľmi pekne nezaobchádzajú. Pred dvadsiatimi rokmi som dostal na písanie štipendium, dnes už veľa šancí nemám, pretože rozdeľované peniaze poriadne obmedzili."

Vyhlasovanie literárnych cien sprevádza veľký mediálny ruch. To by minimálne naznačovalo, že sa u vás dosť číta. Číta sa?
„Nie. Nikdy sa nečíta dosť."

SkryťVypnúť reklamu

Ale polovica Paríža chodí s igelitkami z kníhkupectva Fnac a televízie vysielajú niekoľko literárnych relácií. Nie je to prejav kultivovanej krajiny?
„Relácií je síce dosť, ale nemajú veľkú sledovanosť. A bojím sa, že čítajú len staršie generácie. Mám jedného synovca - v živote som nevidel, že by čítal knihu. Ešte aj noviny sa zmenili. Kedysi sa v nich o literatúre písalo na celej strane, dnes sa ten priestor zmenšuje. Počet strán o literatúre klesá a tých, čo sú o športe, stúpa."

Čo sa dá robiť, keď máte toľko dobrých futbalistov?
„Asi hej. Ja som vedel, že za všetko môže futbal!"

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vyšlo februárové Doma v záhrade
  2. Turisti ešte v Egypte neobjavili veľa miest, hovorí delegátka
  3. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu
  4. Wüstenrot aktívne čelí výzvam trhu a mení svoj obchodný model
  5. Vica Kerekes: Som väčší introvert, ako sa zdá
  6. Dodajte vašej pokožke šťavu
  7. McDonald's opäť medzi lídrami v ankete Najzamestnávateľ roka
  8. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  1. Vyšlo februárové Doma v záhrade
  2. Tím súťažného kvízu Riskuj! vyráža za fanúšikmi do Košíc
  3. Viete, kto je Najzamestnávateľ vo finančných službách?
  4. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu
  5. Turisti ešte v Egypte neobjavili veľa miest, hovorí delegátka
  6. Wüstenrot aktívne čelí výzvam trhu a mení svoj obchodný model
  7. McDonald's opäť medzi lídrami v ankete Najzamestnávateľ roka
  8. Vica Kerekes: Som väčší introvert, ako sa zdá
  1. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť? 13 026
  2. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi 3 637
  3. Dodajte vašej pokožke šťavu 3 071
  4. Zdravie bez liekov. Lekár namiesto nich predpisuje studenú vodu 2 212
  5. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu 1 827
  6. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to 1 799
  7. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu 1 469
  8. Ako skĺbiť remeslo a moderné technológie? Inšpirujte sa Bajkery 1 099
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Hana Lasicová

Neurobili sme film o LGBT+, ale o láske.


3. feb
Z výstavy Miro Žbirka: Roky a dni.

V Bratislave sa začína výstava Miro Žbirka: Roky a dni.


2. feb
Expertka na upratovanie Marie Kondo.

Marketing jej novej knihy nie je ohrozený.


2. feb
Herec Juraj Ďurdiak.

Postava z Princa a Večernice ho nesie celý život.


2. feb

Blogy SME

  1. Roman Kebísek: Ostrolúcka písala o Štúrovi ako orlovi a o sebe ako lastovičke
  2. Katarína Chudá: Floriografia: tajné symboly a odkazy v maľbách
  3. Ľuboš Vodička: Kam v Budapešti, keď prší? Koller Art Gallery
  4. Ľuboš Vodička: O Ivančiciach na Morave a (nielen) o ich slávnych rodákoch
  5. Milan Buno: Ktorú z týchto TOP 15 kníh roku 2022 máte doma alebo ste čítali?
  6. Milan Buno: 7 knižných tipov: 33 skutočných príbehov, ktoré vás nabijú energiou a nádejou
  7. Katarína Chudá: Vrah so schizofréniou kresliaci víly: Viktoriánske maľby víl
  8. Katarína Chudá: Niko Pirosmani: ťažký osud geniálneho umelca
  1. Peter Sarkocy: 4 dôvody prečo by som si už nekúpil Škodu Enyaq 7 467
  2. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť Vb - bludy a klamstvá) 7 298
  3. Rastislav Puchala: Starosta je ruský troll 4 054
  4. Věra Tepličková: Výlet v Bratislave (z denníka žiaka 3. ročníka ZŠ z Piešťan) 3 892
  5. Rastislav Jusko: Krvavá minulosť komunistickej prokuratúry. Je nám súdené prežiť ju znova? 3 460
  6. Ján Šeďo: "Ja nechcem byť ako moji rodičia", vypadlo z rómskeho chlapca. 3 129
  7. Jana Melišová: Vdýchava drevu nový život a dušu 2 638
  8. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 2 626
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 56. - Arktída - Edmund Hillary a Neil Armstrong na výlete na severný pól
  2. Jiří Ščobák: Bude rok 2023 na Slovensku ekonomicky príjemný? Aká bude inflácia na konci roka?
  3. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  4. Martina Hilbertová: Keď prišla na Slovensko, nechcela žiť. Pomohlo jej divadlo
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  6. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  7. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
SkryťZatvoriť reklamu