VŠMU: Kláštor umenia či pôrodnica celebrít

Vysoká škola múzických umení by si pod svoje nové logo mohla dať nápis Since 1949. Značku VŠMU ľudia poznajú, ale umelecká škola je pre mnohých možno dosť záhadou. Je to škola cirkusového drilu, kláštor pre veriacich v umenie, rýchlokurz pre budúce celebr

Eva Matejková s manželom Mariánom Slovákom na stretnutí VŠMU v SND.(Zdroj: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Vysoká škola múzických umení by si pod svoje nové logo mohla dať nápis Since 1949. Značku VŠMU ľudia poznajú, ale umelecká škola je pre mnohých možno dosť záhadou. Čo sa na nej vlastne učia? Je to ostrov neobmedzenej slobody či konzerva? Škola cirkusového drilu, kláštor pre veriacich v umenie, rýchlokurz pre budúce celebrity či len záchrana pre tých, ktorým nikdy nešla matematika?


Tento týždeň uplynulo 60. rokov od vydania zákona o založení VŠMU. Pri tejto príležitosti sa konalo v novej budove SND stretnutie bývalých študentov a pracovníkov školy. Prišlo ich dosť, ale do sály opery a baletu by sa ich popravde zmestilo aj viac. Za roky mala škola takmer 3800 absolventov.

Vysoká škola recesie

Z tých, čo prišli, viacerí tancovali do rána. Kto netancoval, možno spomínal. Príbehy - pravdivé i tie menej - tvoria neodmysliteľnú súčasť každého živého organizmu. Slávne školské krčmy U kohúta, Sonáta, Fajka, Šuflík, Depresso by vedeli rozprávať.

Ako Jožo Pročko sabotoval svojimi ustavičnými vtipmi hodiny francúzštiny, ako Zuzanu Fialovú lovili pohraničníci z Dunaja, keď chcela hosťom festivalu Istropolitana predviesť krásy kúpania sa v Dunaji pri Devíne. Ako sa pri ceste na festival do Skopje ocitli študenti v zlom vlaku a museli zaťahovať ručnú brzdu.

S nostalgiou sa spomína aj na noci strávené ilegálne v škole. „Vrátnici boli kedysi so študentmi jedna ruka,“ smeje sa Svetlana Waradzinová, dnešná prodekanka divadelnej fakulty.

Celé kapitoly kníh by mohli byť venované povestným výrokom Juraja Slezáčka. Neraz sa stávalo, že písal list sám sebe - Slezáček, dekan Divadelnej fakulty VŠMU, Slezáčkovi, šéfovi Činohry SND.

Ku každej škole patria aj legendy o večných študentoch. Medzi „najvýznamnejších“ patril alternatívny režisér Ján Šimko, no predovšetkým dramaturg Martin Kubran. Za dobu, ktorú on strávil na VŠMU, by poniektorí stihli aj docentúru.

„Škola je strata času,“ mal sa vraj vyjadriť divadelný režisér Vladimír Strnisko, keď po treťom ročníku odišiel robiť do televízie. Štúdium ukončil až po nežnej revolúcii. Dnes je sám profesorom.

Majstri a učeníci

Dá sa vôbec učiť a naučiť niečo iné ako teória, noty či technika? „Je to dobrý podvod,“ smial sa pri oslavách na konto učenia herectva Emil Horváth.

Isté je jediné - na máloktorej škole vzniká taký blízky vzťah medzi pedagógmi a ich študentmi. Vyplýva to z počtov študentov, ale aj z charakteru štúdia.

Porubjak si pri príležitosti výročia zaspomínal na precízneho teoretika a skúseného dramatika Petra Karvaša, na historicky a jazykovo neobyčajne vzdelaného Jána Boora, na divadelného mága Jozefa Budského, s ktorým „zasadali“ v kaviarni Luxor, či na všestranného estéta a modernistu Tomáša Strausa, ktorý prednášal na kurióznych miestach - napríklad na kúpalisku Lido na pravom brehu Dunaja či v krčme na zimnom štadióne po hokejovom zápase.

Súčasný šéf Činohry SND Štefan Bučko zas nezabudne, ako ich režisér Miloš Pietor zobral do Carltonu, zaplatil večeru a víno, a potom do tretej rána prednášal.

Študenti majú prirodzený sklon napodobňovať. Celé herecké ročníky kopírovali dikciu Emílie Vášáryovej či gestá Martina Hubu.

Budova na Zochovej. FOTO – Archív VŠMU

Porubjak oceňuje predovšetkým tých majstrov, ktorí ich ako študentov viedli k originalite, nie k napodobovaniu, aj za cenu rozchodu s ich vkusom či presvedčením. "Mohli sme sa vydať na cestu alternatívnej, osobitej tvorby. Pravdaže aj s nevyhnutným rizikom: uspieť alebo zhorieť,“ myslí si Porubjak.

„Z dlhoročnej praxe, či už autorskej, alebo učiteľskej, viem, a hovorievam to našim študentkám a študentom vždy na začiatku štúdia, že nikto nikoho, teda ani my ich, písať nenaučí. Ak sa to vôbec dá naučiť - a platí to pri každej fáze tejto práce, od námetu až po literárny scenár - je na to jediná metóda či spôsob: človek sa to musí naučiť sám. A to vlastnou prácou, ustavičným skúšaním, samotným písaním. Naša úloha pri týchto ich výkonoch je úloha nenápadného poradcu, možno iba šepkára, ktorý sa tu a tam dotkne študentského textu, pomôže nájsť usmernenie,” hovorí zasa spisovateľ, scenárista, pedagóg na VŠMU Dušan Dušek.

Pedagóg či tvorca

To, že na VŠMU vždy učili a učia špičkoví umelci, je výhodou, ale i problémom. „Kvalitní ľudia sú takí vyťažení v divadlách, že ich prínos pre študentov nie je systematický," pripúšťa aj Šulaj.

Pre študenta by bola vhodná kombinácia pedagóga na dennodenú prípravu a človeka, ktorý má čerstvé skúsenosti z divadla, z filmu či profesionálneho hudobného telesa.

Na filmovej fakulte vládol ostatné roky „ideálny" stav. Na Slovensku sa nenakrúcalo, mnohí „kolibskí" tvorcovia zostali bez zázemia, slovenská televízia prepustila desiatky kvalitných technikov, takže fakulta si mala z čoho vyberať. Tých najlepších sa podarilo dostať na školu. Dnes sa však už opäť rozbieha nakrúcanie filmov a televíznych seriálov. Veľa učiteľov musí vynakladať enormné úsilie pri zvládaní a koordinácií výučby s profesionálnymi výkonmi mimo školy.

Pre strednú a staršiu generáciu bola VŠMU oveľa väčším drilom ako dnes. „Neboli sme žiadne manekýnky, ale nenamaľované popolušky, robili sme 32 etúd za ročník,“ spomína herečka Eva Pavlíková.

Nielen študenti však čoraz častejšie podliehajú vidine rýchleho úspechu. „Naša generácia sa zbláznila, chceme odrazu všetko mať. Ukázali sme tú škaredú cestu generácii po nás,“ myslí si Eva Matejková. Ak sa elita nechá pohltiť sama sebou a svojím sebectvom, dopadne podľa nej ako panstvo z Čechovovej hry. „Naším predaným višňovým sadom je kultúra. My už nemáme umenie, len šoubiznis.“

Kedysi bola VŠMU vymedzená veľmi úzko pre tú najnáročnejšiu kultúru. „Začína sa to zlievať. Mladí ľudia často ani nemajú po skončení školy prístup k serióznejším veciam. Kým kultúra často čaká na to, ´kým budeme bohatší´, šoubiznis si sťahuje jednorazové hviezdičky, ale aj talentovanejších.“

Je pravda, že keby Martin Nikodým či Petra Polnišová zostali pri bábkovom divadle, ktoré študovali, asi by ich dodnes poznal len málokto.

Ostrovček slobody

Škola nemohla žiť mimo minulej doby, aj jej sa teda dotýkali rôzne obmedzenia a postihy. Eva Matejková patrila k pamätnému ročníku, ktorý študoval v rokoch 1968 - 72. „V januári 69 sme s jednou z košických škôl najdlhšie štrajkovali za Palacha. Spali sme na fakutle, vylepovali plagáty. Doplatili na to niektorí z našich spolužiakov. Z režisérov bol vylúčený napríklad Miro Košický.“

Ady Hajdu prežil na škole osemdesiate roky. „Vďaka škole sme socík ani nevnímali. Boli sme izolovaní od okolitého sveta a svet sme si spravili my, taký, aký sme chceli. Boli sme slobodní duchom. Škola nám to umožňovala,” spomína.

V roku 1989 zas na VŠMU sídlil prvý štrajkový výbor, študentského hnutia, ale aj koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu.

Ak dnešní pedagógovia spomínajú, že aj za totality robili autorov ako Alfred Jarry či Slawomir Mrožek, môžu od svojich študentov dostať aj nechápavú reakciu. Kontinuita sa trhá.

„Na prijímacie pohovory chodia ľudia, ktorí nesiahli po slovenskej knihe a nevideli jediný slovenský film,“ tvrdí Šulaj. „Dnešná mládež je extrémne informovaná, ale veľmi málo vzdelaná,“ myslí si aj Eva Matejková. Študenti dnes majú prístup k mnohým informáciám, hlavne cez internet. Technologický vývoj zaskočil hlavne filmárov.
"Školu vnímajú skôr ako konzervu a nie slobodný priestor na tvorbu. To ma núti zamýšľať sa na tým, ako im poskytnúť ten pocit tvorivej slobody, ale nie tej absolútne bezbrehej, aby si uvedomili, že k tvorbe im nestačí len schopnosť ovládať kameru v mobile," hovorí Šulaj.

Zvláštna doba

Okolo 130 z takmer tisícky študentov je zahraničných, najviac študujú na hudobných študijných programoch. Štúdium operného spevu má napríklad u nás stále vysokú medzinárodnú úroveň, absolventi tohto programu sú žiadaní na tých najlepších svetových operných scénach. V zahraničí sa presadzujú aj kameramani, filmoví režiséri, animátori a dokumentaristi, ceny z festivalov pravidelne prinášajú aj mladí divadelníci.

Veľké percento absolventov robí však celkom mimo sféry umenia. Na druhej strane celé generácie scenáristov nemali šancu na realizáciu svojho scenára do filmovej podoby.

„Nožnice sa otvárajú, treba ich dať k sebe. Filmári si stále viac uvedomujú aj komerčnú stánku filmov, veď filmy sa robia pre divákov a nie pre festivaly. Vo vyspelých kinematografiách majú aj televízne či reklamné žánre na úrovni, a robia ich profesionáli, ktorí tomu rozumejú. Je potrebné, aby sa aj naši študenti naučili, ako sa píšu či realizujú kvalitné seriály,“ hovorí Šulaj.

Podľa neho dnes zažívame zvláštnu dobu. „Buď sa to teraz zlomí do nekultúrneho trasoviska, alebo nastúpi generácia, ktorá nadviaže na tú umeleckú kvalitu, ktorá tu kedysi bola.“

História školy

Založenie VŠMU v júni 1949 sprevádzalo nadšenie. Prvých študentov bolo dvadsaťdva. Medzi zakladateľov a prvých pedagógov patrili špičkoví umelci - divadelníci Andrej Bagar, Janko Borodáč, Ján Jamnický, Ondrej Jariabek, Viliam Záborský, skladatelia Eugen Suchoň či Ján Cikker, Alexander Suchoň. Prvým rektorom sa stal Ján Strelec, pedagóg spevu.

Najprv otvorili hudobný spolu s tanečným a divadelný odbor. V roku 1953 z nich urobili samostatné fakulty. Filmové študijné programy vznikali v rámci divadelnej fakulty. V roku 1963 to bola katedra scenáristiky, neskôr v sedemdesiatych rokoch sa pridala aj réžia, kamera či dokumentárna tvorba. Samostatná filmová a televízna fakulta vznikla až v roku 1990, medzi poslednými sa sformovali katedry kamery či animácie. VŠMU poskytuje vzdelania aj v oblasti teórie, kritiky, produkcie či manažmentu.

Škola síce dostala univerzitný štatút od samého začiatku, avšak v tom čase mala iba hŕstka pedagógov primerané vzdelanie, o pedagogickej praxi ani nehovoriac.

„Celý aparát školy bol natlačený v päťizbovom byte na Rajskej ulici. Vyučovalo sa hádam na desiatich miestach v Bratislave, v jednotlivých triedach a priestoroch, ktoré pre školu z milosti či z úradného nátlaku poskytli iné školy a inštitúcie,” napísal pre zborník k 60. výročiu školy jej profesor, organista Ferdinand Klinda.

Neskôr sa podarilo získať väčšiu budovu na Štúrovej ulici, ani tá však nestačila. Plány na „palác pre umelecké vzdelanie” boli, raz mal stáť tam, kde je dnes Bernolákov internát, neskôr na mieste dnešnej pyramídy Slovenského rozhlasu.

V sedemdesiatych rokoch sa nakoniec VŠMU presťahovala do budovy na Ventúrskej ulici do historického sídla Academie Istropolitany. O desaťročia neskôr sa hudobná fakulta dostala do budovy bývalého rozhlasu na Zochovej.

Sídlo rektorátu je dodnes na Ventúrskej ulici, časť z tejto budovy sa však v rámci reštitúcie vrátila do súkromných rúk. Namiesto školského baru je dnes na bývalom školskom dvore predajňa šperkov.

Školské divadlo

Na rozdiel od pražskej DAMU, ktorá má svoj Disk, či brnianskej JAMU, ktorej študenti hrajú pre verejnosť v štúdiu Marta, VŠMU v Bratislave dodnes nemá svoje stále divadlo. Roky bola „miestom, kde sa žilo“ aula na Kapitulskej ulici, ktorá dnes už opäť patrí cirkvi. Pre generácie bola ich priestorom zas Malá sála v Redute či Kaplnka na Ventúrskej. Dnešní študenti si dočasne zútulňujú Malú scénu na Dostojevského rade. „Keď som videl tie priestory, povedal som si: ako tu mohlo fungovať Národné divadlo? Vyzerá to ako ošumelý bar z konca šesťdesiatych rokov,“ komentuje podmienky ich práce rektor Ondrej Šulaj.

Priestory a technológie síce nie sú všetko, ale bez nich sú isté veci celkom nemožné, prinajmenšom pri odboroch ako kamera či strih. Šulaj sa teší, že sa im nedávno podarilo pre školu získať filmovú technológiu, ktorá je dnes azda najlepšia v Bratislave.

Pred pár týždňami otvorila VŠMU koncertnú sieň s kapacitou 120 miest s vynikajúcou akustikou. Šulaj verí, že sa čoskoro podarí dobudovať aj nové priestory pre Divadelnú fakultu na Svoradovej. „Na malom priestore budú sústredené kvalitné priestory - ateliéry, baletná i koncertná sála, divadlo i kino. „Možno sa vrátime k niečomu, čo kedysi na škole fungovalo, hudobníci, divadelníci i filmári budú opäť hľadať cesty k spoločným projektom, že sa budú navzájom ovplyvňovať a drzo provokovať k novým tvorivým postupom.“ predstavuje si Šulaj.

Zuzana Uličianska
Tri kapitoly, tri spomienky

ZAČIATKY

Keď v roku 1981 nastúpil na VŠMU Martin Šulík, fakulta filmu ešte neexistovala. „Filmári boli stratení medzi divadelníkmi. Všetko bolo improvizované, ale nám sa to provizórium páčilo. Škola v stave zrodu bola vlastne dar. Nemali sme poriadne kamery, magnetofóny ani strihacie stoly. Minimálne technické zázemie nás nútilo vymýšľať netradičné riešenia. Animované filmy sme kreslili kriedou priamo na školskú tabuľu, experimentovali sme s vlastnoručne vyrobenými širokouhlými objektívmi, nočné scény sme svietili sviečkami. Všetko sme točili na jediné čiernobiele školské video, ktoré bolo veľké a nemotorné ako skriňa. S odstupom času by som chcel niektoré cvičenia vidieť, ale z prvých ročníkov sa skoro žiadne nezachovalo. Na škole bol totiž len jediný záznamový pás, a tak naše cvičenia boli premazané prácami ďalších študentov. Nechtiac sme sa teda naučili, že nie je dôležitý výsledok, ale hlavne proces, že nič nezmizne, že všetko ostáva pod povrchom. Aj spomienky na školu.“

ŠTÚDIUM

„VŠMU bol jeden veľký žúr,” hovorí Matej Landl, no jedným dychom dodáva, že si nemohli dovoliť ulievať sa. „Keby niekto po ťažkej noci neprišiel do školy, tak odpíše ďalších kolegov, pretože sme pracovali v tíme. Mali sme kľúče od školy a chodili sme skúšať aj v noci. Boli sme schopní do dvanástej v noci hrať v aule futbal a potom nás chytila ´šajba´ a do tretej-štvrtej sme makali, skúšali, nahadzovali dialógy v priestore. Náš hlavný stan bola kaviareň Sonáta na Zelenej ulici. Považovali sme ju za našu kanceláriu, nechávali sme si odkazy v bare - vtedy ešte neboli mobilné telefóny. Jeden čas sme mali dokonca prezenčku, asi desať ľudí, medzi nimi Tibor Frlajs, Vlado Fischer, Ady Hajdu, Roman Luknár či Igor Krempaský. Čašník Fero nám ju dával podpisovať a keď mal niekto povedzme tri dni absenciu, mal strašný problém, Fero chodil okolo neho urazený, nechcel ho obslúžiť.

My sme sa vlastne štyri roky smiali. A podotýkam, že vtedy ešte tráva vôbec nefičala.

FOTO SME - Vladimír Šimíček

V druhom a treťom ročníku náš ročník prevádzkoval vlastný vysokoškolský klub, raz sme tam stiahli Mariána Vargu. Mali sme tam syntetizér, tak nám urobil fantastický koncert, mal som zimomriavky na celom tele, a potom tam na dôvažok prišiel aj Janko Lehotský, ktorý tiež zahral, takže to bol zážitok na celý život.


PROMÓCIE

Herec Ady Hajdu spomína: „Chceli sme, aby sa na nás nezabudlo, tak sme vymysleli recesiu, že sa budeme tváriť, že sme havarovali autom a prídeme na promóciu obviazaní. Obväzoval nás Peter Šimun. Mne obe kolená a zobral som si barle, Romanovi Luknárovi zafačoval prst, Igorovi Krempaskému urobil ranu na tvári. Vôbec sme si neuvedomili, že to nie je slávnosť pre nás, ale pre našich rodičov, ktorí sa tešili, že sme skončili školu. Osud sa nám nakoniec vypomstil - mali sme problémy presne s tým, čo sme si obviazali. Mne operovali obidve kolená, Luknárovi rezali prst a Krempaskému tiež robili niečo.“

Nezaháľali ani recesisti Lukáš Latinák a spol., ktorí prišli na promóciu v divadelnom kostýme. Iní za prišli v tričku a bermudách. Ostatné roky chodia študenti VŠMU z príkazu rektora na svoju promóciu v talároch. Istota je istota.

Marián Jaslovský

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 7 666
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 7 378
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 563
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 388
  5. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 2 168
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 092
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 635
  8. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 1 598
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 171
  10. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa 807

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Pýcha „ja som baník, kto je viac“ sa minula. Ako sa žije v kraji, kde bane miznú

Tak ich tu vnímajú. Ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom baníckom kraji.

SVET

Článok 7: Nukleárna zbraň, ktorá prvýkrát hrozí Poľsku

Štáty sa nebudú hrnúť do používania tohto nástroja, hovorí analytička.

SVET

Poliaci masovo protestujú, krajina stráca slobodu

Vládna strana postupne ovládla súdnictvo či médiá.

Neprehliadnite tiež

Koncert Norah Jones v Ostrave mal jednu chybu. Znel príliš ticho

Na festivale Colours of Ostrava vo štvrtok zneli dva silné hlasy.

Šéf detskej televízie: Zdôrazňujeme kompletnú rodinu, ale neriešime politiku ani náboženstvo

V rozprávkach slovenskej Ducktv sa proti drakovi bojuje zubnou kefkou. Aj svet na nich fičí.

Nekrológ

Benningtonove trápenia nevyšli nazmar. Dôkazom je Hybrid Theory

Správe o smrti speváka Linkin Park sa nedá uveriť.

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.