Siahnuť po Jaroslavovi Seifertovi sa vždy oddá, ale (a to platí rovnako pre množstvo ďalších obľúbených spisovateľov), pokiaľ ho človek nemá priamo na aktuálnej kôpke rozčítaných kníh, zriedkavo k tomu príde bez nejakého impulzu. Takým bol pred pár dňami oznam, že v londýnskom metre, ktoré už vyše dvadsať rokov zdobia básne svetových autorov, si budú celé leto cestujúci čítať Seifertov text A sbohem.
„Poezie jde s námi od počátků. Jako milování, jako hlad, jako mor, jako válka. Někdy byly mé verše pošetilé až hanba. Ale za to se neomlouvám. Věřím, že hledat krásná slova je lepší než zabíjet a vraždit," pripomenul som si vďaka projektu londýnskej podzemnej dráhy báseň, ktorú si budú môcť teraz čítať aj milióny tamojších pasažierov.
A možno sa nájde medzi nimi aj niekto, komu bude povedomá, veď v Anglicku už kedysi vyšla. Je z knihy Morový sloup, v ktorej slávny spisovateľ opustil svet metafor a rýmov a jeho uvoľnený verš sa blíži až k rytmickej próze. Seifert, národom milovaný a režimom preklínaný básnik, napísal túto zbierku už na prahu osemdesiatky. „To nejhorší mám za sebou, říkám si, jsem už stár. To nejhorší mám před sebou, ještě žiji," píše v jednej z básní. O päť rokov neskôr mu udelili Nobelovu cenu.
