TV OKO

Herec Jaroslav Ďuríček: Veď je to komik!

Keď ste v sedemdesiatych rokoch zapli televízor, „hrozilo", že sa objaví na obrazovke. Najmä ak dávali Vtipnejší vyhráva alebo opakovali niektorú z invenčných socialistických reklám. Navždy sme si ho zafixovali s humorom, no JARO ĎURÍČEK hrával aj v Schil

lerových či v Tajovského hrách a v televíznych filmoch napríklad tých, čo zradili partizánov. Dnes ho môžete vidieť na Novej scéne vo Fontáne pre Zuzanu, a keď sa zasmeje, je to akoby ste si zapli televízor v sedemdesiatych rokoch.

Pamätáme si vás ako komika alebo ako populárneho zabávača. Stotožňujete sa s týmto označením alebo sa považujete skôr za herca?

Herec musí mať aj komediálny prvok, ale mal by vyskúšať všetky polohy. Je dobre, keď sa vie orientovať v každej oblasti.

Začínali ste v Dedinskom divadle. Tam ste hrali aj v klasike?

Jaroslav_Duricek_01.jpgHral som Tylove postavy, Tajovského a vôbec slovenskú aj svetovú klasiku - Goldoniho, Moliéra, Schillera. Boli sme zájazdové divadlo a v autobuse som vždy robil šašoviny, zabával som hercov počas nudnej cesty.

Potom ma ktosi obsadil v Goldoniho hre Klamár do úlohy harlekýna, no a niekto v hľadisku zakričal: „Veď to je komik!" Ťažko sa mi už vracalo do vážnych úloh. Vždy ma tešilo, keď som mohol ľudí rozosmievať, ale v komédiách som sa celkom nerealizoval. No bol som už zaškatuľkovaný.

Mladá generácia už nevie, čo bolo Dedinské divadlo. Môžete ho trošku priblížiť?

Jaroslav_Duricek_06.jpg

Dedinským divadlom prešli najlepší herci, napríklad Ivan Mistrík, Edo Bindas. Po vojne nebola televízia, takže keď prišlo Dedinské divadlo na vidiek rozosievať kultúru, ľudia nás čakali vonku s oslavnými transparentmi a kvetmi. Zakladali sa práve jednotné roľnícke družstvá a nás využívali na ich propagáciu.

Neviem, či to celé malo pod palcom ministerstvo poľnohospodárstva, ale nám to bolo jedno. Nehrali sme len kolchozné, družstevné témy, ale aj klasiku. Spočiatku v našom divadle riaditeľoval Drahoš Želenský, významný český divadelník, a ten si chránil svoje umelecké teritórium. To, čo bolo treba dať kráľovi, dal kráľovi, čo Bohu, dal Bohu.

Chodilo na vaše predstavenia veľa ľudí?

Jaroslav_Duricek_05.jpgTo boli veľké nátresky. Hrávali sme aj mládežnícke hry, rozprávky, aj bábkové divadlo - všetci sme museli hrať všetko, keď bolo treba.

Vy si pamätáte ešte časy, keď televízia vysielala naživo. Aké to bolo?

Len naživo sa vysielalo, iné som ani nepoznal. Potom prišiel telerecording a iné technológie .To boli veľké trapasy, lebo zvlášť sa nahrával zvuk, zvlášť obraz, a keď si asistent réžie nestihol prevziať zvuk, medzitým sa už vyrábalo niečo iné a stratilo sa to. Nakrútil som napríklad film o Jankovi Blahovi, ale len s obrazom, zvuk sa dorábal dodatočne.

Neboli to stresy? Nemali ste trému v živom vysielaní?Jaroslav_Duricek_07.jpg

Zodpovednosť tam bola, mnohokrát sa aj ostrieľaní kozáci rozsypali.Niektoré pravidelné relácie sme vysielali ešte zo synagógy. Tento chrám židovskej viery sa prerobil na televízne štúdio a vysielali sme odtiaľ priame prenosy. Alebo sa vysielalo z priestorov na Zochovej ulici, pod rozhlasom, alebo z kultúrneho domu na Českej ulici.

Potom už prišla novšia technika, zvuk sa nahrával aj s obrazom, alebo sa robili dokrútky a tie sa spájali so živým vysielaním. Bolo síce menej zodpovednosti alebo napätia, ale keď sa niečo nakrútilo, mali nervy asistent réžie s režisérom, aby sa to nestratilo. Stávalo sa to totiž dosť bežne. Kus práce sa stratil a nikto nevedel, kde to je.

Nebáli ste sa, že vám v živom vysielaní vypadne text?

Na to nemôže myslieť žiaden herec, musí byť vždy dobre pripravený. Hrozilo to najmä pri záskokoch. Bol som taký odvážny alebo nezodpovedný, že som bral aj záskoky, zo dňa na deň. Dodnes, keď nehrám rolu, učím sa text - poviedky, monológy.

Len tak, aby som si brúsil pamäť. To, čo netrénujete, zakrpatie. Mali sme v Dedinskom divadle takého epizódkara, volal sa Jozef Šikuta. Bol to najstarší člen nášho súboru a zároveň bol aj účtovník, vyplácal nám diéty a podobne.

Raz ochorel a ja som sa jeho rolu naučil cez noc. Vypil som asi desať káv, nohy vyložené hore na stole a večer som hral. Keď niekto ochorel, zahral som všetko, okrem ženských postáv. Ale v kabaretoch som hral aj baby. Keď potreboval režisér škaredú ženu, vybral si mňa.

Ženy ste vraj hrávali veľmi dobre. Tvrdí to o vás aj váš priateľ, Leopold Haverl, ktorého ste vraj práve vy priviedli do televízie. Spomedzi hereckých kolegov si práve vás pozval do televíznej relácie Takí sme boli, ktorá mu bola venovaná.

Jaroslav_Duricek_08.jpg

Keď skončil, prišiel do súboru, v ktorom som bol už niekoľko mesiacov. Hral jednu scénku, a keď som uvidel prvý raz toho chlapca s modrými očami - mal vtedy pekné vlasy, bol fešák - povedal som si: „Toto bude veľký herec, toto je perfektný hráč."

Potom sme sa skamarátili a navštevovali sme sa. Býval som na Kollárovom námestí, rodičia mi už zomreli a on na Novej dobe. Chodili sme k sebe a túlali sme sa po nociach, po baroch - lebo vtedy nebolo také nebezpečné chodiť po Bratislave ako dnes. Cez noc sme prešli všetky kaviarne, čo boli otvorené. V pondelky sa v divadle neskúšalo, tak z nedele na pondelok sme flámovali.

Svojho času ste pôsobili aj v Tatrarevue. Ako ste sa tam dostali?

Ešte ako študent VŠMU som hral v Ceste okolo sveta za 80 dní od Julesa Verna - bolo to modernejšie spracovanie od Pavla Kohouta. Potom som hral na Malej scéne v Nebezpečnom veku, v absolventskom predstavení, ktoré robil režijne náš konškolák Anton Ulický a ako pedagóg ho mal pod palcom profesor Budský.

Budský ma mal rád a vždy mi dal ako študentovi nejakú epizódku v Národnom divadle. Keď sme hrali Nebezpečný vek, Budský povedal Rellovi, riaditeľovi Tatrakabaretu, aby sa išiel na mňa pozrieť. Ten za mnou prišiel na Malú scénu a pýta sa ma: „Pán kolega, koľko tu máte plat?" Hovorím, ja som ešte študent, nemám plat, len štipko a za každé predstavenie dostanem nejaké peniažky.

Povedal mi: „Viete čo, nech vám sľúbia koľkokoľvek, dám vám o tisíc korún viac a poďte ku mne." Lákalo ma to, lebo kabaret som chcel robiť. Aj všelijakých významných hercov, ktorí tam robili konkurz, nezobrali. Ani Polda Haverla, ako nedávno prezradil v Takí sme boli. Povedal som si: „Dobre, vyskúšam jednu hru." Najprv som zobral záskok v nejakom vaudeville, volalo sa to V siedmom nebi.

Niekoho totiž seklo v krížoch. Bolo treba zahrať nie jednu, ale tri postavy. Rýchlo som sa tie úlohy naučil a potom som zobral ďalšie a ďalšie, až som sa tam zamestnal natrvalo. Hrali sme napríklad kabaret Drak je drak - vyslovene protištátny, na ktorý sa prišiel pozrieť Husák. Bolo to na Suchom mýte, tam, kde ešte pred pár rokmi sídlila Astorka.

Husák nám po jednej redaktorke odkázal, že takto by sme to mali robiť, že to je fantastické. Ale on bol vtedy iba skladník, ešte nevedel, čo s ním bude, vrátil sa z basy. A potom, keď sa dostal k moci, prvé čo urobil, dal vraj príkaz Válkovi, aby nás zrušil.

Július Satinský o vás pred pár rokmi napísal: „Jaroslav Ďuríček bol a je mojím osobným komikom." Vaše monológy ho vraj privádzali do absolútneho vyčerpania od smiechu.

Jaroslav_Duricek_10.jpg

(Smiech.) Neviem, či až do absolútneho vyčerpania... Nakrúcali sme spolu v Maďarsku film Výlet po Dunaji a večer bola nuda, nakrúcalo sa totiž niekoľko týždňov na lodi. Snažil som sa hercov zabaviť - buď mi to vyšlo, alebo nevyšlo, to bol vždy risk. Dali sme si vínko a každý niečo predviedol.

Buď vtipy - Mišo Dočolomanský, ja tiež, Julo, Milan Lasica, Zita Furková urobila nejaké opičky, skrátka, aby bolo veselo. Robil som také ‚hovadiny' a Julo ma stále otravoval, chcel odo mňa ten istý monológ. Hovorím: „Julo, mňa to už nebaví, veď to už vôbec nie je smiešne, budú ma považovať za totálneho debila."

Nakoniec som to aj nahral na platňu. Hral som akože harmonikára bez harmoniky a rozprával som medzitým, čo mi preletelo hlavou. A to sa im páčilo. Inak, Julo chodil často do Tatrakabaretu, takže videl všetky moje programy. Aj tam s Milanom účinkovali v hre Fantóm opery.

Potom sme vystupovali na študentských dopoludniach. Jeden týždeň ich robil Julo s Milanom, ďalší týždeň som robil ja a ďalší Dančiak s Labudom. A tak sme sa striedali. Stále bolo plno. Hral tam aj džez, ktorý bol vtedy v nemilosti.

Spievala s vami napríklad Zuzka Lonská, ktorá neskôr emigrovala do Švédska.

Áno. Po produkcii kabaretu boli asi dve hodiny tanca a tam spievala. Niekedy aj priamo v programe alebo potom už len do tanca. Do Tatrakabaretu chodila celá Bratislava.

Ako ste brali sedemdesiate roky, keď Tatrakabaret zakázali a prišla normalizácia?

Keď už bolo veľmi ťažko, každý sa obzeral, ako uživí rodinu. Mali sme mladé rodiny, práve sa nám narodili deti, ako mne napríklad, a bolo treba niečo vymyslieť. Robil som konkurz na Novú scénu ako spevák. Prijali ma s tým, že nemajú sólistické miesto, takže ma zoberú do zboru.

Ale to už som ja, ako sólista, takúto všelijakú robotu nechcel. Prešiel som teda za asistenta réžie do televízie, na istý čas. Potom ma zavolal Peter Hrnčiar, šéf zábavy v rozhlase, že tam má jedno miesto a potreboval by ma. Vedel totiž, že aj píšem - poviedky, kabarety, estrády.

Hovorím mu: „Dobre. Skúsim to na rok." Nakoniec som tam bol osem rokov. Ale tam tiež záležalo na tom, aká bola politická klíma. Niekedy nám pustili všetko, vtedy som dostal aj diplom a cenu. Ale neskôr muselo všetko prejsť asi tromi komisiami, napríklad taký silvestrovský program. Každý, koho rukami to prešlo, chcel mať zásah. „Estéďák", čiže „štátny tlačový dozor", musel niečo škrtnúť.

Ten ma dokonca prosil - bol to celkom počlovečený estéďák - lebo mi vždy hovoril: „Pán Ďuríček, vyznačte mi tam, čo mám škrtnúť, ja nemám čas čítať toľko scenárov a musím mať zásah, inak nedostanem gážu." Naschvál som mu vyznačil také špeky, ktoré akože on našiel a podpísal to, že to on vyhodil. Ale aj ten ďalší, ku komu to prišlo, chcel mať zásah.

Aj komisia z Ústredného výboru KSČ, tam bol tiež dobre platený človek, ktorý musel vykázať, že niečo našiel. A potom sa to holé, tá chudoba, odvysielalo. A to ma prestalo baviť, a tak som si povedal: „Dám výpoveď a idem na voľnú nohu."

A dalo sa tak uživiť?

Mal som šťastie. Cez Slovkoncert som mal podpísanú zmluvu na desať predstavení mesačne, ale vždy mi prišlo viac objednávok. Niektorí mi aj závideli, aj podrazy sa robili. Pýtali sa: „Akože ja hrám vážnu muziku a mám len tri vystúpenia a Ďuríček má pätnásť?" Ale to boli také honoráre, za ktoré by dnes nešiel vystupovať nikto. Mal som šesťsto- a v amfiteátri deväťstokorunový honorár.

Účinkovali ste často aj v reklame.

Kto to má robiť, ak nie herci? Vždy robili reklamu herci, aj Werich s Voskovcom, aj americký prezident Reagan, aj Laurel a Hardy - a to boli nejakí páni. U nás sa to považovalo za čosi menejcenné. Dnes všetci účinkujú v reklame, pretože je to aj dobre platené. Vtedy to človek robil len preto, aby uživil rodinu. No za to, že moju reklamu namiesto sedem repríz dávali sedemdesiatkrát, už ja nemôžem. Bál som sa zapnúť televízor, že sa tam znovu uvidím.

Pozerať si dnes staré socialistické reklamy je celkom zábavné.

Boli presne také isté stupídne, ako sú tie dnešné. Len technika je dnes iná, vtedy sa to robilo na kolene.

Na čo ste robili reklamu?

Na všeličo možné, na ryby - že je zdravé jesť ryby. Alebo na Barbus, penu na holenie. Boli to všetko podvody, ako aj dnes. Zobrali spray, nastriekali ma poriadne a ja som mal v ruke Barbus a povedal som: „A takúto penu robí Barbus." Normálne ste takú penu nedosiahli. Všetko bol švindeľ na diváka. Zvykli ste často vystupovať v relácii Vtipnejší vyhráva. Robil som k nej aj scenáre.

Rád rozprávate vtipy?

Nie. To si na mňa vymyslel Oldo Hlaváček, môj spolužiak a dobrý kamarát. Bolo to v časoch, keď ste si už nemohli veľmi vyberať. A keď ste raz začali robiť zábavu, už vás neobsadzovali do vážnych úloh. Už mi nikto nedal zahrať Andrjušu, ako predtým - nejakého sovietskeho vojaka, ktorý padne za Československo.

Také úlohy som už nedostával. Bral som všetko, kde ma oslovili. Raz som dostal do rúk scenár, ktorý som nenapísal ja, a povedal som redaktorovi: „Toto je taký zlý vtip." Povedal mi: „Na to sa vykašli, je schválený." Dôležité bolo, aby to bolo vedením schválené.

Ľudia však mali Vtipnejší vyhráva radi, lebo tam videli svojich obľúbených hercov - vás, Krajíčka, Krížikovú, Dočolomanského...

Áno. A čo sme my dostávali v listoch vtipov! Dodnes mám celú kabelu vtipov, čo som od ľudí dostal.

Akoby ste zhodnotili dnešnú televíznu zábavu? Sledujete ju?

Je iná doba, iné sa smie. Buďme radi, že sa vôbec robí nejaká zábava. Je to otázka vkusu. A herci aj skúšajú, koľko národ vydrží. Napríklad Benny Hill v Anglicku rád šprtal do žien a ženské zväzy ho skoro ukameňovali. Niektorí diváci sú proti humoru štepení, mohli by ste im hocičo predvádzať.

Poznám ľudí, čo nemajú radi Chaplina alebo Laurela a Hardyho. Každému nevyhoviete. Kedysi bola tvorba tendenčná, musela mať nejakú myšlienku - zveľaďovanie hospodárstva, socializáciu dediny - museli ste chváliť družstvá. V lufte to tam niekde muselo byť cítiť. Keď tam bol len čistý humor, tak to nebolo dobré.

Takže nie ste kritický k dnešným seriálom a sitcomom?

Nie. Som rád, že sa vôbec niečo robí.

Hrávate ešte? Nedávno ste sa objavili v seriáli Mafstory.

Áno, občas dostávam takéto menšie úlohy. Naraz vás niekde vezmú a potom zase rok stojíte. Ale doteraz som robil vo všetkých seriáloch, až na Panelák. Objavím sa aj v ďalšej sérii seriálu Mesto tieňov. Herec musí hrať, kým môže chodiť, rozprávať. Kým nezgegne.

Nedávno zomrel Július Vašek. Stretávali ste sa?

S Julom som robil naposledy rozprávku od bratov Grimmovcov. Bol s ním problém, museli sme ho vyniesť z autobusu, mal ťažkosti s kolenami. Hovoril mi, že ešte niečo s ním chceli nakrútiť Nemci, mal mať veľmi dobrú úlohu. Ale už mu nedôverovali, už ho bolo treba odniesť, doniesť, narovnať, postaviť. Niekedy nevedel natiahnuť, vyrovnať nohu. Bol vášnivý rybár, určite niekde na tých kameňoch pri Dunaji musel dobre prechladnúť.

Zomrel zabudnutý. Je podľa vás táto doba spravodlivá k starým hercom?

S tým sa nedá nič robiť. Musíme to brať ako objektívnu vec. Aj ostatní ľudia pracovali a naraz ich odpíšu.

Ste pozitívne naladený. Niektorí ľudia nariekajú za starými časmi.

Ja som spokojný s tým, čo som dosiahol, úplne mi to stačí.

Zvyknete aj doma rodinu zabávať?

Nie, doma som vyslovene otravný. (Smiech.) Ale občas doma aj vyvádzame, asi ako každá iná rodina.

Zvyknú vás ešte dnes ľudia na ulici spoznať?

Áno, ale nemám to rád. Nemôžem si pomôcť, nikdy som si na to nezvykol a utekám. Lebo väčšinou sú to ľudia, ktorí vás chcú len využiť, chcú si skrátiť čas svojím táraním. „Nech sa páči," poviem vždy. „Príďte do divadla." Väčšinou vám takíto ľudia kladú samé nezáživné otázky.

Aké sú najbližšie plány Jaroslava Ďuríčka?

Chcel by som, aby konečne vyšla knižka, ktorú som napísal. Volá sa Úsmevné príhody smutného klauna. Vydavateľ ma presvedčil, aby som ju napísal, ale potom mi povedal, že si mám zohnať peniaze. Našťastie, už som si zohnal nového vydavateľa. Pôjdem možno vystupovať s Alanom Mikušekom a uvidím, či ma v ďalšej sezóne obsadia znovu do Fontány pre Zuzanu.

Stretávate sa občas s kolegami z vašej generácie?

Kedysi sme sa báli o svoj osud, a najmä o svoje rodiny, lebo vždy hrozilo, že vás nejaký papaláš napadne, budete stáť a nezarobíte. Vtedy sme boli súdržnejší. Chodili sme spolu s Oldom Hlaváčkom alebo s Julom Vaškom na ryby. Teraz sa už nemáme čoho báť.

Už sme aj dôchodcovia a čo nám kto môže? Prišli vnúčatá, tým sa človek venuje. Keď sa stretneme, tak pri vínku, napríklad s Vilom Polónyim. Ale zase ochorel a leží. Ešte pred dvoma-troma mesiacmi sme chodili na víno do Starej tržnice. Keď som krstil cédečko, prišli Majda Paveleková, Duco Bindas a pár známych. Už nie je dôvod sa spolu aktivizovať.

Jaroslav Ďuríček (1935)
Narodil sa v Bukovej pri Trnave. Štúdium herectva na VŠMU absolvoval v roku 1963, spolu s Emíliou Vášáryovou, Jánom Mistríkom, Dušanom Lencim, Elenou Galanovou, Jánom Valentíkom. Vystupoval na javiskách viacerých divadiel: Dedinské divadlo, Zvolenské divadlo J. G. Tajovského, bratislavská Reduta, Malá scéna SND, Tatrarevue. Účinkuje v predstavení Fontána pre Zuzanu na bratislavskej Novej scéne.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  6. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  9. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  10. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  1. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  3. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  4. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  5. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  6. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  7. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  8. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  9. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  10. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  1. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 338
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 199
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 125
  4. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 978
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 5 526
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 818
  7. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 4 519
  8. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 400
  9. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 386
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 345

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

U. S. Steel namieta sudcov: Hovorili skôr, než mali

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

KOMENTÁRE

Severokórejská červená línia je veľmi tenká

Kľúčovú rolu v krotení diktátora Kima hrá Čína.

EKONOMIKA

Štátni plynári majú nového riaditeľa, stal sa ním bývalý šéf tajných

Generálnym riaditeľom SPP ostáva Štefan Šabík.

Neprehliadnite tiež

Divadlo z Pasáže o láske: Neprebudený je tu ktosi iný ako Ondráš Machuľa

Herci s mentálnym hendikepom v novej hre najviac riešili partnerský trojuholník

Johnny Depp skrachoval. Nechajte ho, sám to tak chcel

Za mesiac minie dva milióny, víno ho stojí tridsaťtisíc. Náhradu žiada na súde.

Tej chvíle sa Tom Hanks bál. Pobozkal sa s Antoniom Banderasom

Zomrel režisér Jonathan Demme. Pozrite si jeho revolučné filmy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop