nom detektívka. Na pomoc im prišli aj českí kolegovia. Spoločne odhaľovali jej tajomstvo v našich končinách.
Je to vyše sto rokov, čo vo svete vychádzajú slávne detektívne romány ešte slávnejších spisovateľov s ešte slávnejšími hrdinami ich príbehov. Kedysi za socialistických čias vychádzali u nás ich preklady v stotisícových nákladoch a pred kníhkupectvami na ne stáli nekonečné šory vzrušeniachtivých čitateľov.
Zelenou knižnicou nepohrdne ten, kto si rád oddýchne a miluje záhadu, napätie a tajomstvo. Ešte väčšej popularite sa detektívka teší, odkedy dostala svoje filmové či divadelné stvárnenie. Jej klasická podoba sa stala nevyhnutným základom aj pre modernejšie žánre, ako sú kriminálka, triler, gangsterka, dokonca horor či sci-fi.
Vence pre Sherlocka
Ale poďme po poriadku. V roku 1849 zomrel v Baltimore tvorca postavy súkromného detektíva Augusta Dupina a zakladateľ detektívneho žánru Edgar Allan Poe. O necelých štyridsať rokov neskôr sa v myšlienkach spisovateľa, vyštudovaného lekára sira Arthura Conana Doyla, objavila postava detektíva menom Sherrirford Holmes a jeho spolupracovníka Ormonda Sackera.
Autor ich vzápätí premenoval a napísal svoju prvú poviedku o Sherlockovi Holmesovi a jeho priateľovi, doktorovi Watsonovi. Vydavateľ mu vtedy zaplatil 24 libier a poviedku uverejnil v časopise o rok neskôr, v roku 1887. Keď vyšli jeho prvé poviedky aj knižne, zaznamenali prvý úspech. Následne sa spustila detektívna vlna, ktorej výsledkom je vyše päťdesiat príbehov o sympatickom detektívovi s poľovníckou čiapkou.
Masový záujem spôsobil, že Doylovi sa po niekoľkých rokoch jeho postava tak znechutila, že Holmesa v jednej z poviedok nechal zomrieť. Vyvolalo to obrovskú vlnu nepokoja. Ľudia vraj chodili v čiernom a nosili pred vydavateľstvo vence. Syn kráľovnej Viktórie osobne intervenoval u autora a vyjadril nespokojnosť. Nezostávalo nič iné, než detektíva oživiť. Stalo sa tak v roku 1902, keď Doyle napísal poviedku Pes baskervillský a po nej Prázdny dom.
Za zlatý vek detektívky sa však pokladá desaťročie medzi dvoma svetovými vojnami. Vtedy začínali Richard Austin Freeman, Freeman Wills Crofts, Gilbert Keith Chesterton, neskôr slávna Agatha Christie, Dorothy Sayers, Anthony Berkeley a mnohí ďalší. Koncom tohto obdobia sa objavila v Amerike aj takzvaná drsná škola - Dashiell Hammett či Raymond Chandler. Tá sa od klasickej detektívky anglickej školy začala mierne odchyľovať.
Zábava je vážna vec
„Detektívka je vďačný žáner aj zaujímavý objekt vedy, vnáša do nej istý radostný rozmer," hovorí literárna vedkyňa Ivana Taranenková. Jej kolega Tomáš Horváth, ktorý sa detektívkou zaoberá už niekoľko rokov, tvrdí, že kultúrny objekt odsudzovaný ako populárny si zaslúži seriózny výskum, aby sa odhalil mechanizmus jeho fungovania.
Zábava je jednoducho vážna vec. Hoci sa klasické ponímanie detektívky v novších žánroch porušuje v mene akčnosti, stále tu spoľahlivo funguje čitateľ, ktorý inú než klasickú detektívku neuznáva. A čo sa necení vôbec, sú lacné podvody - napríklad, keď detektív narazí dve strany pred koncom knihy na indíciu, ktorá mu napovie, alebo keď autor indíciu pred čitateľom zatajuje, prípadne, keď sa vrah ukáže sám a rozumová dedukcia detektíva je zrazu nepotrebná.
„Vtedy čitateľ stráca šance riešiť záhadu s detektívom a nie je to fair-play," hovorí Tomáš Horváth. „Keď som ako gymnazista prečítal prvú detektívku, prekvapilo ma, že postava, o ktorej by som si to ani v najmenšom nebol pomyslel, bola zákerným vrahom. A bola to ona, úprimná, čistá mladá dievčina.
Potom som už bol poučený, že to tak má byť," vraví s úsmevom. V tom čase mal vraj aj úžasný nápad, že napíše detektívku, kde vrahom bude rozprávač, ktorý to zamlčí. Potom sa, samozrejme, dozvedel, že s týmto nápadom nie je prvý. Najlepšie detektívky podľa neho boli už napísané, ale napodiv, literatúra žánrové schémy detektívky neúnavne využíva.
Autori klasických detektívok sa riadia desatorom pravidiel pátra Knoxa. Ich tvorca, Monsignore Ronald Arbuthnott Knox (1880 - 1957) bol anglický katolícky kňaz, jazykovedec a spisovateľ, autor jedného z prekladov latinskej Biblie. Práve jeho postavou sa pri písaní detektívnych poviedok inšpiroval napríklad český spisovateľ Josef Škvorecký.
Začiatkom deväťdesiatych rokov potom podľa Škvoreckého predlohy nakrútil český režisér Dušan Klein aj televízny seriál Hříchy pro pátra Knoxe. Slávny český spisovateľ si detektívky vraj zamiloval počas niekoľkomesačného pobytu v motolskej nemocnici v Prahe, kde sa svojho času liečil zo žltačky. Sem mu ich kamaráti nosili, aby si ich čítaním krátil dlhý čas na lôžku.
Vrahom nemôže byť záhradník
Mnohí literárni vedci detektívku nemajú radi. Vnímajú ju iba ako drogu, lebo čitateľ v nej chce počuť stále rovnaký príbeh o tom, že sa stane zločin a dobro zvíťazí nad zlom. Je pravda, že základná štruktúra detektívky ostáva vždy nemenná, ale gríf spočíva práve v možnostiach variácie jej pravidiel, v nájdení nečakaného riešenia. Preto sa mohlo stať, že sa tento žáner našil aj na literatúru vychádzajúcu u nás v socialistických časoch. Nebolo to však ono, o čom svedčí história detektívky na Slovensku.
Kým v Česku už v dvadsiatych rokoch minulého storočia vychádzali edície prekladového detektívneho čítania, napríklad známy Rodokaps, u nás funkciu dobrodružnej literatúry plnili často rôzne kalendáre, napríklad ročenka Domová pokladnica. Jej súčasťou bývala takzvaná dobrodružná poviedka, v lepšom prípade úryvok z dobrodružnej knihy.
Na Slovensku sa nevydávali ani preklady zahraničnej detektívnej tvorby, dlhé roky boli známe len z českých či maďarských prekladov. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine dokonca v roku 1909, v čase veľkého boomu Sherlocka, odmietol jeho preklad s tým, že naši čitatelia by oň určite nemali záujem. Navyše, slovenčina by v tom čase na preklady anglických detektívok zrejme ani nestačila.
Detektívka sa u nás nepísala i preto, lebo nefungovalo mestské prostredie. Práve tam sa totiž rodí podsvetie, organizované zlo. Zločin patrí jednoducho do majetných, vyšších kruhov, kde je o čo bojovať. Vrahom nemôže byť záhradník, alebo iba v prípade, že je povedzme nemanželským synom miestneho grófa, ktorý ho vydedil.
Analýza nám nesedí
Voľakedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia napísal literárny vedec Vladimír Petrík článok o prvých slovenských detektívkach. Narazil na ne celkom náhodou, hrabúc sa v generálnom katalógu univerzitnej knižnice. Do oka mu padol autor s menom Bielohorský. Zistil, že ide o vydavateľa Gustáva Adolfa Beža, ktorý vlastnil tlačiareň v Trnave a jedného dňa si zmyslel, že bude písať detektívky.
Po prvej svetovej vojne tak uzreli u nás svetlo sveta jeho zošity s tajuplnými názvami ako Žltý gombík, V driapach smrti, Vražda v dome bankárovom či Stolár a kravata. „Prečítal som si ich a zistil som, že boli dosť primitívne. Na začiatok to však nebolo na zahodenie," hovorí Vladimír Petrík.
No po Bežovi sa detektívke sústredenejšie začala venovať až Katarína Lazarová v prvej polovici šesťdesiatych rokov. „Zamyslel som sa nad tým, prečo sa tento žáner tak oneskorene dostal do kontextu slovenskej literatúry," hovorí Petrík.
Na pestovanie detektívneho žánru u nás neboli objektívne podmienky. Do roku 1918 mala slovenská literatúra oveľa cnostnejšie ciele. V devätnástom storočí, a najmä začiatkom dvadsiateho, sa čítala a písala mravoučná literatúra, nie zábavné literárne žánre. Okrem toho tu bol ďalší dôvod: Slováci vždy inklinovali skôr k emocionálnym než racionálnym prejavom.
„Tomu, aby sa žáner ako detektívka u nás vo väčšej miere uplatnil, bránilo v našich končinách čosi lyrické. Nie je to, myslím, náhoda, veď naša takzvaná lyrizovaná próza mala dosť veľké čitateľské úspechy," uvažuje. A pokiaľ vraj ide o ľudové žánre, ujímal sa skôr dobrodružný historický román, napríklad v tvorbe Joža Nižnánskeho, no a potom jánošíkovská tradícia.
„To zaberalo u čitateľov. Ale analýzy alebo špekulácie o tom, kto aký zločin spáchal a ako sa niekto dostal k jadru veci, to Slovákov akosi nebavilo, nebolo to veľmi typické. Striktne racionálny, analytický typ uvažovania akoby nám nesedel. A mám pocit, že táto situácia trvá dodnes," uvažuje literárny vedec, ktorý, ako hovorí, dlhé roky čítal detektívky pre oddych a zábavu, ale vyznával skôr drsniakov americkej školy.
Druhý konflikt
Detektívny žáner má hovoriť o ľudských vlastnostiach. O človeku, o jeho sklone k zlu alebo k zločinu, ale aj o jeho schopnosti racionálne sa vžiť do situácie a odhaliť páchateľa. Tento žáner teda predpokladá istú intelektuálnu hru a vyžaduje aj istý stupeň spoločnosti.
Podľa filmového teoretika Martina Ciela majú ľudia detektívku radi, lebo sa vedia emocionálne stotožniť s jej postavami a zároveň ich zaujíma riešenie rébusu. Treba ju však odlíšiť od diela o zločine ako základného žánru.
Od roku 1959, keď u nás vznikol prvý detektívny film Muž, ktorý sa nevrátil v réžii Petra Solana, až do roku 1989, bol nakrútený len zhruba tucet pôvodných slovenských filmových diel s detektívnou zápletkou. Dnes sa však na viacerých z nich skôr smejeme. Detektívny žáner sme v našich podmienkach považovali skôr za trápny a nepodarený.
„V plnokrvnej detektívke by mal fungovať takzvaný druhý konflikt. Prvý konflikt vzniká medzi pátračom a páchateľom a druhý napríklad medzi pátračom a políciou, alebo policajtom a inštitúciou, aparátom, v ktorom funguje," hovorí Martin Ciel. Keďže aparát bol v ideologizovanom umení neomylný, druhý konflikt za čias socializmu v umení často chýbal.
Hoci k istému posunu postupne dochádzalo, súdobé politické vzorce nepustili. „Zoberme si notoricky známy seriál Tridsať prípadov majora Zemana. Počas jeho nakrúcania sedeli priamo v dramaturgii poradcovia z ministerstva vnútra, na tvorbe seriálu sa teda vyslovene aktívne podieľali," dopĺňa Ciel.
Miesto v popkultúre
V našej kinematografii vznikali v šesťdesiatych rokoch významné autorské filmy o súdobých problémoch. Vtedy aj neskôr tvorcovia pracovali s domácimi literárnymi predlohami, no nie s detektívkami, keďže takých u nás vlastne nebolo.
Pár našich filmových detektívok vzniklo podľa pôvodných scenárov, napríklad v spolupráci režiséra Andreja Lettricha a scenáristu Jozefa A. Tallu. Objavili sa v nich renomovaní slovenskí herci ako Ladislav Chudík, Emília Vášáryová, Vlado Müller, Ivan Mistrík, Mikuláš Huba, Eva Krížiková a mnohí ďalší.
Po roku 1989 bolo v slovenskej filmovej detektívke dlho ticho. Až v roku 2007 vznikol prvý slovenský, síce viac kriminálny než detektívny seriál Mesto tieňov, a zaznamenal slušný úspech. Možno povedať, že dnes je situácia štandardná, napokon, detektívka a kriminálka sú tak či tak súčasťou popkultúry, majú v nej miesto.
Na naše televízne obrazovky sa onedlho chystá seriál Kriminálka Staré mesto, nakrúcať sa má už v lete. Vraj v ňom v jednej z hlavných úloh uvidíme Zuzanu Fialovú, dokonca to vyzerá i na spoluprácu s Milanom Lasicom. Autorsky sa na ňom bude podieľať slovenský spisovateľ píšuci pod pseudonymom Dominik Dán. Mimochodom, volajú ho slovenský McBain.
Pracuje dvadsať rokov v štátnej službe a z tohto prostredia čerpá i pri písaní svojich románov. Zatiaľ ich je deväť, posledný vyšiel práve v týchto dňoch pod názvom Noc temných klamstiev. „Detektívka je mimoriadne citlivá na logiku a presnosť. Proti časovým a iným nepresnostiam sa čitateľ detektívky okamžite vie ohradiť, napríklad nepríjemným mailom," prezrádza.
Úspech malých černoškov
Na naše divadelné dosky sa detektívka dostala v roku 1947. To ešte nikto netušil, že Desať malých černoškov Agathy Christie, ktorých vtedy prvý raz uviedli na Novej scéne Národného divadla v údajne výbornej réžii Magdy Husákovej-Lokvencovej, sa stane najobľúbenejším kusom tohto typu v histórii nášho divadla.
„Odborníci sa proti detektívke na doskách často ostro stavali, považovali ju za ľudovú záležitosť," hovorí divadelný historik Ján Jaborník. „Napriek tomu, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa Desať malých černoškov Agathy Christie uvádzalo takmer vo všetkých našich divadlách, a neskôr aj jej Pasca na myši, ktorá dostala najlepšiu podobu s výbornými hereckými výkonmi na Novej scéne."
Podľa Jaborníka záleží úspech hry do veľkej miery na tom, ako je zinscenovaná. Inak, Pasca na myši sa na londýnskej scéne hrala viac než 50 rokov bez prestávky. Vystriedalo sa v nej niekoľko hereckých generácií a hladko uživila autorkiných príbuzných.
Záhada vlhkých vreckoviek
Mimochodom, titulom slovenská Agatha Christie sa dnes môže pýšiť spisovateľka Daniela Kapitáňová, autorka detektívok Vražda v Slopnej a Nech to zostane v rodine. Dala sa detektívkou zlákať ešte ako dieťa. Po prvých literárnych úspechoch sa rozhodla zmerať si s ňou sily. Brala ju ako výzvu súpera vstúpiť do ringu.
„Bola som zvedavá, či som schopná napísať knihu, ktorá má nezameniteľné pravidlá. Detektívka ich má prísne dané od prvej kapitoly. A sama vás nimi nesie, podobne ako pokleslá ženská literatúra, tie takzvané vlhké vreckovky," uvažuje spisovateľka a publicistka.
„Tak, ako sa v detektívke nemôže stať, že by vraždu odhalil niekto iný ako detektív, v románe z červenej knižnice nemôže prsnatá blondínka nakoniec prevalcovať maminku, ktorá síce nie je atraktívna, ale pečie dobré koláčiky."
Detektívka je podľa nej písaná pre detektíva, ktorý nesie jej ideu. Nech by bol akokoľvek strapatý, nepraktický, výstredný, tvrdý, starý, jednoducho na prvý pohľad nedokonalý, nemôže sa stať, že by bol negatívnou postavou. Vždy bojuje za dobro a spravodlivosť, čo sa ešte viac stupňuje v americkej drsnej škole.
„Klasická detektívka sa však nedopracúva k výsledku za každú cenu, ale skôr noblesne, cez postavu detektíva. Navyše autor nemusí mať ostych pred happyendom ako v prípade takzvanej vyššej literatúry. V detektívke je samotný akt odhalenia páchateľa pozitívnym momentom."
Krvavá srdcovka
Spisovateľ Kornel Földvári je známy ako odchovanec dobrodružnej literatúry. Práve v týchto dňoch dokončuje knihu, ktorá sa bude volať jednoducho O detektívke. So svojím dobrodružným duchom to v minulosti nemal ľahké, ako dieťa si však vzrušenie patrične užíval.
„Pamätám si, že som ako dieťa u babky na povale našiel niekoľko kalendárov Tatrabanky z dvadsiatych rokov. Tak som objavil niekoľko klasických dobrodružných príbehov, povedzme Sienkiewiczov Súboj pána Wolodyjowského s Tatármi, kde hrdina končil ležiaci dobodaný šípmi pod dubom."
Neskôr, počas štúdia literárnej vedy a slovenčiny, nechtiac nadobudol pocit, že na krváky treba zabudnúť. Odložil ich teda ad acta a ako redaktor Kultúrneho života sa sústredil na takzvanú veľkú literatúru. Tá však ešte v polovici päťdesiatych rokov zúfalo trpela schematizmom.
A na to málo z nej, čo stálo za to, si uzurpovali právo renomovaní kritici. „Tak som recenzoval, čo zostalo, v istú chvíľu ma to však začalo otravovať, bolo to falošné, ako keď prežúvate piliny," spomína. A tak sa presvedčil, že literatúra stojí a padá na príbehu, v ktorom sa niečo, hoci aj pod povrchom, deje. „Spomenul som si, aké skvelé bolo, keď som čítal knihy ako chalan, ako ma čítanie vzrušovalo a ako som sa z toho tešil. Tak som sa pomaly a isto vrátil k svojím krvákom."
Nový krvavý začiatok sa spája s článkom o westerne, ktorý mladý literát Kornel Földvári napísal do teoretického časopisu Zlatý máj. Po rokoch sa jeho krok zhodnotil ako revolučný čin, ako výsmech schematizmu. Od tých čias to išlo s dobrodružným písaním oveľa lepšie. Vznikli jeho doslovy k prekladom Karla Maya, Marka Twaina, Raymonda Chandlera, Agathy Christie, Georgea Simenona, Erleho Stanley Gardnera.
Ani tá najvyššia literatúra nie je imúnna k detektívke - stačí si pozrieť Faulknerovu poviedku Bežec zasahuje i viaceré romány, napríklad Ecovo svetoznáme dielo Meno ruže. „Dobrý detektívny román je pre literatúru dôležitejší ako tri priemerné zbierky básní. Pri všetkej svojej špecifickosti patrí do literatúry.
Aj charakterizovaním postáv, aj atmosférou a aj tým, ako zobrazuje život," hovorí Kornel Földvári. V detektívke pozná majstra podľa toho, ako sa drží pravidiel. A v dôležitosti pravidiel ju porovnáva dokonca so sonetom alebo s haiku. Zároveň je sondou do spoločnosti.
„Keď som otrávený alebo unavený, vezmem si slečnu Marplovú a v jej spoločnosti sa zrazu začnem cítiť príjemne." Ideálna detektívka teda predstavuje všedný deň, v ktorom sa stalo niečo nevšedné. A úlohou detektíva je, aby to zistil.
