Muzikál: František z Assisi je málo poetický

František z Assisi – pokorný brat všetkého živého - je stále veľkou témou, a nielen pre veriacich. Dokazujú to nakoniec aj početné filmové spracovania života tohto svätca z prelomu 12. storočia.

Film Brat slnko, sestra Luna Franca Zeffirelliho z roku 1972 sa stal takmer kultovou snímkou. So spevmi škótskeho pesničkára Donovana nemá ani tento film ďaleko od muzikálu. Nakoniec, muzikál už prevalcoval nejednu historickú postavu, náboženským témam sa takisto nevyhýba, preto ani spievajúci František z Assisi nie je nijakým prekvapením. Vraj sám spieval.

Hudobný plán Gaba Dušíka je zručne spravenou eklektickou skladačkou chytľavých melódií od stredovekých tancov cez pop až po melódie poučené muzikálovou konkurenciou.

Žiadna teologická dišputa

Libretu nejde o nijakú teologickú dišputu, skôr o vykreslenie obrazu človeka odmietajúceho majetok a spoločenské postavenie na pozadí dramatickej doby.

Podobne ako v nedávnom filme režiséra Fabrizia Costu, aj tu je výrazným motívom vzťah medzi Františkom a Klárou, ktorú rodina núti do sobáša. Ona si však pod vplyvom Františka zvolí duchovnú cestu a stane sa zakladateľkou ženského rádu.

Aj na Novej scéne má Klára imidž nežnej princezničky. Lucia Molnárová v tejto postave lepšie spieva ako hrá, spevácky výrazný je aj Marián Slovák v postave pápeža. Energiu celému predstaveniu dal Štefan Hundža v postave Čierneho rytiera. Vo viacerých partoch boli však aj spevácke výpadky.

Kamil Mikulčík je jeden z troch predstaviteľov hlavnej postavy. Jeho František je viac pohodový „independenťák“ ako charizmatik, Mikulčík však uhral aj scény mystického zápalu.

V kontraste s Františkom je vykreslená postava dobráckeho, ale prízemnejšie mysliaceho brata Leva. Táto dvojica pôsobí na scéne tak trochu ako Don Quijote a Sancho Panza. Pre sympatického Michala Rovňáka bude táto postava istotne jeho životnou.

Zreprodukovaná inscenácia

Režisér Martin Kákoš v Bratislave v zásade len zreprodukoval prešovskú inscenáciu, ktorá sa stala v Divadle Jonáša Záborského od novembra 2007 absolútnym hitom.

Ku cti prešovských divadelníkov treba povedať, že ich verzia nie je divadelne neporovnateľne horším kusom ako tá bratislavská.

Na Novej scéne je možno vidieť jemnejšiu hereckú drobnokresbu či kvalitnejších tanečníkov. Aj scénografické riešenie Pavla Andraška sa v zásade len prispôsobovalo o niečo menšej scéne, výtvarne si polepšil ešte tak výstup so Sultánom, ktorý však i tak pôsobí dosť nešťastne.

Dej má spád, lyrické scény sa programovo striedajú s dramatickými, vojnové zabíjanie s radostnými oslavami, láska so smrťou. Divadelná skúsenosť autora libreta i režiséra Martina Kákoša je z výsledku zrejmá, možno až príliš. Sexi smrť, anjelské dieťa na záver či iné tancujúce symboly sú pomaly povinnou výbavou slovenských muzikálov.

To, čo tomuto dielu chýba vo všetkých aspektoch, je individuálnejší štýl, či nebodaj poézia. Kto by čakal na Novej scéne voľné asociácie, na ktorých František staval svoju poéziu, bude sklamaný. Tento František asi nebude prevracať ľudí na vieru, ale hľadisko zrejme naplní.