Sú vkusné ako domce od Hundertwassera, a čo je podstatnejšie, dokonale využívajú sily prírody. Samy sa vykurujú aj chladia, zachytávajú dažďovú vodu. Spoza ich múrov sa aj apokalypsa javí ako prehánka, ktorú ustojíte v pohodlí.
Pokusy aj omyly tohto hipisáka a komunity „urob si sám“, ktorú roky budoval v americkej púšti, ukazuje dokument Architekt odpadu (v origináli akčnejšie: Garbage Warrior, čiže Bojovník s odpadom).
Má svoje chyby, miestami je čiernobiely, ale tvrdohlavosť jeho hrdinu je nákazlivá. Pripomenul mi celkom iný film, sci-fi Terryho Gilliama Brazil. Aj v ňom boli domáci majstri, ktorých otravovala Ústredná opravovňa. Volala sa tak babrácka inštitúcia, ktorá nezniesla, aby si havárie v domácnostiach ktokoľvek trúfal opraviť bez jej vedomia, na vlastnú päsť.
Absurdné? Iste. No kým Brazil je sci-fi, Michael Reynolds takú šikanu zažil na vlastnej koži. Netrvalo dlho a úradníci spočítali, koľko noriem a smerníc pri stavbe porušil.
O to, či môže ekologické „zemedomy“ stavať a kolaudovať, musel potom zvádzať dlhý boj. Malý Dávid proti byrokratickému Goliášovi.
Napokon ho Reynolds dobojoval, a nám zostáva akurát závisť. Kým čudák v púšti z odpadkov naďalej stavia luxusné príbytky, u nás to býva naopak. Z luxusných materiálov vzniká architektonický odpad.
