Milorad Pavič si opäť zaexperimentoval a napísal mystifikačnú antológiu súčasnej svetovej poviedky, ktorá je, ako zvyčajne, románom.
„Kým čitateľku nezaujíma, akú novú knihu drží v ruke, ale kto ju napísal, čitateľ nepotrebuje vedieť, od koho kniha je, ale o aký žáner ide," hovorí v predslove ku knihe Papierové divadlo Milorad Pavič.
No paradoxne práve s tým žánrom, v duchu svojej milovanej poetiky postmoderny, to autor svojmu čitateľovi vôbec neuľahčuje. Pavič rád píše romány, napísal ich desať, a pri každom si dal záležať, aby svojou tvorbou menil spôsob čítania literárneho diela.
Čo všetko môže byť román
A tak vznikali jeho knihy napísané formou krížovky, príručky pre hádanie z tarotových kariet či encyklopedických hesiel, čo je prípad jeho najznámejšej knihy Chazarský slovník. Aby bolo jasné, aj v tomto prípade ide uňho o román, presnejšie román-slovník.
Pravda, nie je sám, kto vymýšľa k svojim dielam rôzne hybridné románové označenia, len v češtine je ich niekoľko - napríklad už klasický Kohoutov memoáromán Kde je zakopán pes či z najnovších diel nedávny Kosatíkov román faktu Ústně více.
A aj Papierové divadlo, zbierka 38 poviedok, je románom. Teda, ako hovorí podtitulok, je to Román-antológia alebo Súčasná svetová poviedka. „Román držia pohromade dve veci - jednotiaca téma, tou je poviedka, a osobnosť spisovateľa," vystačí si Pavič s vysvetľovaním.
Tichá pocta Pessoovi
A vystačí si sám aj pri tvorbe antológie súčasnej svetovej poviedky, reprezentujúcej 38 krajín (tie, kde doteraz vyšli jeho knihy), keďže Pavič všetky poviedky, samozrejme, pod vymyslenými menami, napísal. No nielen to, svojim nejestvujúcim autorom prisúdil aj fiktívne životopisy, v ktorých sú skutočné len názvy vydavateľstiev. Samozrejme tých, ktoré mu vydali jeho knihy, a tak v Slovarte i v Petruse môžu byť spokojní.
V súvislosti s neexistujúcimi autormi si nemožno nespomenúť na portugalského literárneho génia Fernanda Pessou. Ten si kedysi vytvoril rad heteronymov, fiktívnych autorov, ktorých obdaril veľmi vyhranenými charaktermi a z nich vyplývajúcou osobitou tvorbou.
Pravda, kým u Pessou šlo o celoživotnú systematickú činnosť, pre Paviča je to jednorazová záležitosť, a tak sa na bizarných životopisoch autorov mohol doslova vyblázniť. Napriek tomu sotva je náhoda, že práve v životopise portugalského poviedkara si Pavič vymyslel, že dotyčný Sebastian Burgos pripravil výber z portugalskej satirickej prózy a nazval ho Antológiou svetovej poviedky, pričom tiež všetky texty napísal sám.
Všetko je inak
Pavičovo Papierové divadlo je nesporne úctyhodný a vydarený literárny kúsok, hoci nie každá z poviedok zaujme rovnako. Mierne rozpaky sa týkajú aj tej slovenskej, odohrávajúcej sa začiatkom 18. storočia na evanjelickom lýceu v Györi. Keďže jej „autor" Ján Lipka nosil pri sebe stále malý štamprlík s tým najhorším alkoholom, ktorý vraj lial aj do nádrže svojej obrovskej Jamahy, najľahšie by bolo obviniť jeho. Lenže od Kunderu, Barthesa a ďalších vieme, že sa nepatrí hľadať súvis medzi životom autora a jeho dielom.
Ale možno je všetko úplne inak. Je tu predsa Pavičovo vyhlásenie, ktoré našu literatúru vlastne stavia do veľmi pozitívneho svetla. „Pri písaní tých 38 textov som sa pokúšal do každého vniesť isté tóny, ktoré dotyčným literatúram chýbajú," hovorí. Nechcime si ani predstaviť, ako zahanbene sa asi cítia čitatelia z krajín, pre ktoré musel napísať tie najlepšie poviedky.
Recenzia / kniha
Milorad Pavič: Papírové divadlo
Preklad Stanislava Sýkorová
Mladá fronta 2009
