SME
Streda, 25. november, 2020 | Meniny má KatarínaKrížovkyKrížovky
VÍKEND / ROZHOVOR

Bol som pripravený zmeniť svet

Vyštudoval za evanjelického farára, no odmietol sa nechať vysvätiť. Potom skončil herectvo na VŠMU, v roku 1968 emigroval do USA a neskôr do Kanady. DUŠAN TÓTH bol aj poradcom Václava Havla a spoluzakladateľom Torontského slovenského divadla, s ktorým sa

Dušan Tóth (1938) – evanjelický kňaz a herec. V roku 1968 emigroval do USA a neskôr do Kanady. Rozhlasový redaktor, jeden z hlasov Hlasu Ameriky. Dlhoročný tajomník Svetového kongresu Slovákov. Po revolúcii poradca prezidenta Václava Havla. Zakladateľ a hDušan Tóth (1938) – evanjelický kňaz a herec. V roku 1968 emigroval do USA a neskôr do Kanady. Rozhlasový redaktor, jeden z hlasov Hlasu Ameriky. Dlhoročný tajomník Svetového kongresu Slovákov. Po revolúcii poradca prezidenta Václava Havla. Zakladateľ a h (Zdroj: SME - OLIVER FILAN)

Príbeh DUŠANA TÓTHA pôsobí, akoby ho napísal scenárista, ktorý nevie, kedy prestať vymýšľať. Vyštudoval za evanjelického farára, no odmietol sa nechať vysvätiť. Potom skončil herectvo na VŠMU, v roku 1968 emigroval do USA a neskôr do Kanady. Bol poradcom Václava Havla a spoluzakladateľom Torontského slovenského divadla, s ktorým sa dnes vracia na Slovensko. Ako to všetko bolo, sa bavíme s človekom, ktorý vôbec nevyzerá ako dobrodruh. Mladý sedemdesiatnik o svojom živote rozpráva s úsmevom a vyžaruje z neho hravosť.

Čo vás priviedlo k štúdiu teológie?
Chcel som dostať odpovede na niektoré otázky. Boli päťdesiate roky, v desiatej-jedenástej triede sme mali veľmi tvrdý marxizmus. Naša rodina bola hlboko veriaca, ale v škole sme sa učili niečo úplne iné. Tak som aj mame argumentoval, že boh nie je, že je to len chiméra a výmysel. Ona sa nebránila, len sa pýtala - no? Povedz mi o tom niečo. Tak som sa o to začal zaujímať viac. A pritiahlo ma to tak, že som išiel študovať teológiu. Nechcel som byť kňazom, bol som športovec, hral som hádzanú. Ale to štúdium bola výzva a v tom čase to chcelo aj odvahu.

Viera k vám prišla naraz ako osvietenie alebo postupne?
Určite to nebolo tak, ako keď sa vypínačom zapne svetlo. Bol to vnútorný proces, priam zápas.

Napokon vás však nevysvätili. Prečo?
Keď som skončil teológiu, prednosta pre veci cirkevné na povereníctve kultúry Kmeť ma zavolal, že mi blahoželá ku kaplanským skúškam a že ma oslovuje, lebo pochádzam z robotníckej rodiny. A že mi dajú farnosť v Nových Zámkoch, kde sa nejaká skupinka okolo farnosti neoficiálne stretáva. Chcel, aby som ich pozoroval a občas ich informoval. To vám poviem, skončíte školu, ste pripravený zmeniť svet, a zrazu toto. Vzal som si čas na rozmyslenie, dali mi dvadsaťštyri hodín. Nakoniec som sa rozhodol nedať sa ordinovať. Prednostovi Kmeťovi som povedal, že chcem byť normálnym človekom a nie udavačom. V priebehu týždňa som bol na vojenčine.

Predpokladám, že vás dali k známym „čiernym barónom", teda pomocným technickým práporom ako nespoľahlivého.
Chceli. Ale bol som hádzanár, tak ma našťastie preradili do športovej roty.

A po vojenčine?
Bol som už ženatý, mali sme synčeka a hľadal som zamestnanie. Ale nemohol som žiadne nájsť. Moja manželka si prečítala v novinách, že ešte dodatočne prijímajú na VŠMU. Tak som sa prihlásil na herectvo a, čuduj sa svete, prijali ma. Chodil som do ročníka s Ferkom Kovárom a Soňou Valentovou, boli sme ročník Ladislava Chudíka.

Čo ste si od herectva sľubovali?
Nič. Pravdupovediac, ani som ho nechcel dokončiť, chcel som mať v zálohe pri hľadaní zamestnania pohotovú odpoveď skrachovaného študenta. Ale škola ma zaujala, docent Chudík bol vynikajúci pedagóg. Mal som štipendium, privyrobil som si aj v rozhlase ako hlásateľ, tak sme sa nejako pretĺkli. A v roku 1967 som nakoniec herectvo skončil.

To už bola Pražská jar predo dvermi a ruské tanky na dohľad.
Presne tak. Zostal som v rozhlase, v roku 1968 som už bol redaktorom Dobrého rána a mal som vlastnú reláciu. Mala sa týkať dovoleniek - Jadran, Tatry. A zrazu bolo všetko inak. Dali mi do ruky tri alebo štyri vyhlásenia robotníkov, že protestujú proti okupácii. Prečítal som dve, myslím, že z komárňanských lodeníc a Matadoru, a už tam bol ruský vojak a vyviedol ma von. Potom sme ešte „vysielali" ampliónmi zo strechy rozhlasu pre ľudí, ktorí prichádzali k budove. Kolega Skovajsa počúval viedenské vysielanie a tak sme sa dozvedali, čo sa vlastne u nás deje. No a potom sme vymysleli nelegálnu stanicu Dunaj, na ktorej sme pokračovali vo vysielaní.

Ako ste vysielali, keď vysielače blokovali Rusi?
Rusi si tiež mysleli, že keď vyhodia do povetria vysielač, tak nám zatvoria ústa. Ale zabudli na to, že existuje rozhlas po drôte a do neho sa dá napichnúť cez telefónne linky, cez čísla, ktoré sa začínajú na dvojku - a to boli nemocnice, bezpečnosť, armáda, ústredný výbor strany, ministerstvá. My sme boli vlastne takí hackeri. Miesto vysielania sme menili. Vysielali sme z lode, z Koliby, z poverníctva pôdohospodárstva, z Vinárskych závodov v Pezinku. Majitelia tých čísel o tom ani nevedeli.

Rusi si mysleli, že keď vyhodia do povetria vysielač, tak nám zatvoria ústa.


Kedy ste sa rozhodli emigrovať?
Dvanásteho novembra 1968 Husák vyhlásil, že si nenechá z hraníc robiť korzo. Doktor Trangel, môj šéf, mi povedal - choď do Viedne robiť reportáž. Zober si služobné auto, vezmi aj rodinu a ostaňte tam. Tak sme v piatok odišli, ale spomenul som si, že som v stole nechal zamknutý magnetofón Nagra a pásy do sobotňajšieho vysielania Pozor, zákruta! Tak som sa ešte ráno vrátil. Keď ma tam šéf videl, myslel si, že som sa zbláznil. To už totiž v Pravde vyšiel článok, že „iniciátor ilegálneho vysielania Dunaj emigroval do Rakúska aj s rodinou". Ale našťastie na hraniciach bol náš človek, kapitán Bartoš a prešiel som, aj keď tam stáli ruskí vojaci, ktorí sa len pozerali. Onedlho sa to už nedalo, lebo normalizátori dali na hranice svojich ľudí.

A potom?
Tri mesiace sme bývali vo Viedni, žili tam manželkini rodičia, tak sme mali strechu nad hlavou, a odleteli sme do Ameriky.

Tam už bolo dobre?
Spočiatku nemali ku mne veľkú dôveru, mal som dlhé vlasy, vyzeral som ako bítnik, kňazi so mnou jednali veľmi opatrne, mysleli si, že som komunista alebo špión, či iný podozrivý element. Samozrejme, po čase sa to vyjasnilo, ale nebolo to ľahké. Syn mal päť a pol roka, nemali sme peniaze, musel som tvrdo pracovať a popri tom som sa učil jazyk, po anglicky som nevedel. Robil som upratovača v jednom podniku a manželka, ktorá trochu vedela po anglicky, mi na lístok napísala slovíčka a modlitbu a ja som sa ju nahlas učil pri zametaní obrovskej haly. Takí dvaja, čo tam maľovali, si mysleli, že som nejaký blázon, keď sa o tretej ráno nahlas modlím.

Bola práve vojna vo Vietname, ako ste ju vnímali?
Spomínam si na smutnú príhodu - chlapec bojoval vo Vietname, narodila sa mu dcérka, prišiel domov na dovolenku a chcel sa tiež nechať pokrstiť. Tak sme sa porozprávali o základných princípoch kresťanstva a pokrstil som ho spolu s dcérkou. V pondelok ráno odletel a o pár dní už bol späť v kovovej truhle. Bol som v tom čase kňazom malej cirkvi, takže tých truhiel som za dva a pol roka našťastie nevidel veľa, len päť alebo šesť.

Váš hlas bol roky známy z vysielania Hlasu Ameriky.
Ešte kým sme boli vo Viedni, ponúkli mi miesto šéfa náboženskej redakcie Slobodnej Európy, ale moja žena nechcela ísť do Nemecka, vravela, že je to tam prešpiónované. V Spojených štátoch som potom vysielal meditácie na Slobodnej Európe a spravodajské, kultúrne a spoločenské príspevky v rámci rádia Canada International - táto stanica tiež vysielala do Československa.

V roku 1989 ma Václav Havel požiadal, aby som bol členom jeho poradného zboru. Letel som s ním z Prahy do Reykjavíku a potom do Kanady a do Washingtonu. Zoznámili sme sa až na palube lietadla, a vtedy mi povedal - já vás znám, pane Tóthe, já vás poslouchal.

Boli ste poradcom Václava Havla. Ako si vás našli?
Tak to teda neviem, ale v roku 1989 ma Havel požiadal, aby som bol členom jeho poradného zboru. Letel som s ním z Prahy do Reykjavíku a potom do Kanady a do Washingtonu. Zoznámili sme sa až na palube lietadla, a vtedy mi povedal - já vás znám, pane Tóthe, já vás poslouchal. Návšteva v Reykjavíku a v Kanade bola jeho prvou zahraničnou cestou po tom, čo sa stal prezidentom. V Kanade povedal veľmi dobrú reč, pripravovali sme ju spolu s Čalfom, Kňažkom, Budajom a Vondrom. Preberali sme, čo by mal povedať, bolo to dôležité - v Reykjavíku neboli Slováci a Česi, ale v Kanade ich prišlo veľmi veľa a čakali, čo povie.

Vaše aktivity sa spájajú aj so Svetovým kongresom Slovákov, kde pôsobilo aj dosť nacionalistov, ako ste sa na to pozerali?
Keď sa kongres zakladal, predseda slovenskej cirkvi ma poslal, že viem najlepšie po slovensky, aby som bol pri tom. Išiel som tam ako pozorovateľ a tam som sa zrazu stal generálnym tajomníkom. Exil bol rozbitý, na jednej strane tam boli skoro až ľudáci, na druhej strane liberálni, umiernení ľudia, ktorí so mnou sympatizovali. Ja som tým tajomníkom nechcel byť, ale bral som to ako možnosť urobiť niečo užitočné. Naším cieľom bola sloboda, nie samostatnosť Slovenska.

O eštebákov tam nebola núdza, však?
Predstavte si, že môj blízky spolupracovník, predseda cirkvi v Toronte Jozef Zelina bol agent. Krytie bolo výborné, odišiel počas výstavy EXPO do Montrealu, tam akože zostal, nechal na Slovensku dieťa, vypisoval na inštitúcie, aby mu ho poslali. Po revolúcii mi na Slovensku vracali späť občianstvo, lebo mi ho komunisti vzali, bol som v neprítomnosti odsúdený aj na dvadsať rokov väzenia. Hovorím - ale ja nemám fotografiu. Oni, že - pán Tóth, vy máte fotografií, že si môžete vybrať. Tak mi ukázali môj spis z ŠTB a tam boli šesťstranové hlásenia doktora Jozefa Zelinu. Až sa mi žalúdok zdvihol.

Ste spoluzakladateľom Torontského slovenského divadla, ktoré je práve na úspešnom slovenskom turné. Boli to nenaplnené „herecké pudy", čo vás priviedli opäť k hraniu?
Zabávali sme sa a snažili kultúrne žiť. Robili sme divadlo poézie a rôzne malé javiskové formy, v Michigane sme uviedli Krútňavu, bola to severoamerická premiéra, v Toronte zasa Dusíkovu Modrú ružu ako koncert, aj s miestnymi ľuďmi. Pamätám sa, ako manželka učila speváka spievať „zlatožltý klas". Nevedel sa to za ten svet naučiť. Potom sa rozpadlo jedno divadlo, tak ma oslovili, či by sme niečo neskúsili a tak v roku 2005 vzniklo Torontské slovenské divadlo. Dnes má náš súbor asi tridsať členov, samozrejme, nehrajú vždy všetci. Spolupracujeme so zaujímavými ľuďmi, napríklad scény nám robí Valerián Strážovec, Vychodilov žiak, je to významný človek, má päť nominácií na Emmy Award a dve aj dostal. Môj priateľ Josef Škvorecký pre nás napísal hru Bůh do domu a tešil sa, že je konečne aj naozajstný dramatik. Pretože pred tridsiatimi rokmi už jednu hru napísal, a Alfréd Radok mu nedal ani odpoveď.

Z predstavenia Horúce leto ´68.

Momentálne ste na zájazde na Slovensku s hrou Horúce leto ´68. Ako vznikla?
Začali sme s klasikou ako Kubo či Ženský zákon. Ale keď sa blížilo štyridsiate výročie okupácie, tak sme si povedali, že oslovíme nejakého slovenského dramatika, aby nám niečo napísal. Vybrali sme si Viliama Klimáčka, ktorý interviewoval asi štyridsať utečencov z roku 1968 aj neskorších vĺn a ich osudy vložil do siedmich postáv. Úspešná premiéra bola v januári v torontskom Fairview Theatre. A teraz sme tu. Je to naša prvá šnúra.

Ako často chodíte na Slovensko?
Dosť často, asi dvakrát do roka.

Ako vnímate Slovensko z nadhľadu?
Slovensko sa mení k lepšiemu. Čo sa týka ľudí, uzatvárajú sa. Ako keby ich pokryla šedivosť, stávajú sa menej citlivými k veciam, jeden k druhému. Cítiť bezohľadnosť, agresivitu. Napríklad šoféri - mám skúsenosti z desiatok miest, ale Bratislava je najhoršie mesto na šoférovanie na svete. No myslím, že to prejde, súvisí to so sebavedomím.

Napriek štyridsiatim rokom v emigrácii máte sotva badateľný prízvuk, kde si trénujete slovenčinu?
Náš byt je územie Slovenska. U nás sa hovorí po slovensky. A keď nám telefonuje dcéra, aj keď je v spoločnosti, hovorí po slovensky, i keď je uprostred štábu - zaoberá sa filmom a reklamou. Inak je bežné, že deti a vnúčatá emigrantov nehovoria po slovensky a aj samotní emigranti sa po anglicky nenaučili, a po slovensky zabudli. Potom človek počuje vety ako „ty, bola som valkovať, ale som sa musela vrátiť domov strítkárou."

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako vybrať AKU reťazovú pílu
  2. Máš dosť teórie a poučiek? Študuj, cestuj, pracuj a ži!
  3. Táto pomôcka zlepší život všetkým imobilným ľuďom
  4. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  5. Imunitnú bombu do tela dostanete vďaka Vitaglucanu
  6. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  7. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  8. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tracíciou!
  9. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  10. V mlieku už nie sme sebestační. Čo sa musí zmeniť?
  1. OFFICE ROKA 2020 poukáže na transformáciu pracovného prostredia
  2. V mlieku už nie sme sebestační. Čo sa musí zmeniť?
  3. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie
  4. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  5. Ako vybrať AKU reťazovú pílu
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť
  7. Budúcnosť M&A v Európe
  8. Zdravá pečeň zlepšuje metabolizmus aj celkové zdravie
  9. Právo: Kto sú najväčší právnici a kde všade zostanú súdy
  10. Toto si zapamätajte! Takto určite nakúpite bezpečne
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 31 861
  2. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 11 715
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 10 140
  4. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 9 084
  5. Príbehy vyhorených, tandem okolo Bödöra a nová trať v Bratislave 8 821
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 599
  7. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 8 513
  8. Oslávte nový rok v teple: Cestujte na Zanzibar úplne bezpečne 8 467
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 8 415
  10. Učiteľka roka 2018: Koľko času by malo dieťa tráviť za počítačom 8 281
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Kováčik je stále špeciálny prokurátor a má previerku

Funkcie sa vzdal listom až k 31. januáru

NAKA zadržala špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.
Dobré ráno

Dobré ráno: Odíde Sulík kvôli Matovičovi z koalície?

Čo sa deje vo vládnej koalícii.

Komentár Zuzany Kepplovej

A čo ak nie sme vo vojne

Čo robíme, keď sa vyloďujeme, zhadzujeme atómky a národne povstávame proti hnusobe?

Zuzana Kepplová.
Prezidentka Zuzana Čaputová a premiér Igor Matovič prichádzajú na tlačovú konferenciu v Prezidentskom paláci.