ácal krajinou Vysockého hlas o nenahraditeľnosti večných hodnôt, o pravde, svedomí, cti.“
Bol to jasný signál v perestrojkou prebudenej krajine o zásadnej zmene oficiálneho názoru na tvorbu a význam pesničkárov. Folkerov, ako takýchto umelcov nazývalo zvyšných päť šestín sveta.
Dovtedy sa oficiálne vedelo v podstate iba o ňom a jeho vzore Bulatovi Okudžavovi (ich hlas bol doma síce často nepohodlný, ale neumlčateľný), no bolo jasné, že za nimi existuje plejáda ďalších. Prvým, opatrne radostným pokusom o ich širšie predstavenie českému a slovenskému čitateľovi je knižka Atlanti drží nebe , ktorá vyšla krátko pred novembrom 1989. Zbierka textov i profilov sedemnástich sovietskych pesničkárov bola pred 20 rokmi u nás udalosťou, veď tí najradikálnejší z našich folkerov neraz ešte zvádzali väčšie či bizarnejšie zápasy s oficiálnou mocou.
Aj o nich spieval napríklad Ruben Hachverdjan: „Kolik nezpívanejších písní spolkla klec, které neměl nikdy nikdo uslyšet.“
