Charizmatický britský herec JEREMY IRONS dokáže svojimi očami a záhadným hlasom vyjadriť mnohé zákutia duše. Na Art Filme v Trenčianskych Tepliciach si cez víkend prevzal cenu Hercova misia. Za svoje osobné poslanie považuje rozprávanie príbehov, ktoré sa dotýkajú sŕdc.
V londýnskom divadle Duke of Yorks ste hrali v hre Christophera Hamptona Popol a vášeň napísanej podľa novely Sándora Máraia. Viete, že sa Márai narodil na Slovensku?
„Nie, nevedel som. Zomrel v Amerike, nechcel sa vrátil skôr, ako bude demokratická vláda, však? Je to krásna kniha. Čítal som ju niekoľko rokov predtým, ako som dostal ponuku hrať v tejto hre. Tú postavy by mal hrať starší herec, má však toľko monológov, že by s nimi asi mal problémy.“
Márai v tejto novele napísal, že každá veľká vášeň je beznádejná, inak by to bol len výmenný obchod vlažných záujmov.
„Je na tom niečo pravdy. Človek hľadá neuskutočniteľný sen. Je veľmi ťažké udržať si vášeň, keď je povolená. Živí sa však tým, že pre väčšinu mužov sú ženy nespoznateľné.“
Ani aj po rokov manželstva, aké máte vy s herečkou Sinéad Cusack?
„Tajomstvo úspešného manželstva je v snahe udržať si vášeň živú, akokoľvek je to ťažké až nemožné. Manželstvo bolo historicky skôr spoločenskou až obchodnou zmluvou. Nikto neočakával, že sa cezeň bude realizovať vášeň, na to sa hľadali milenky.“
Podľa Máraia je eros v základoch všetkých vzťahov.
„Veľmi mnohých, ale nie všetkých.“
Vaše postavy často skúmali rôzne stránky svojej sexuality. Raz ste sa vyjadrili, že keď príde na lásku, na pohlaví nezáleží. Myslíte si to?
„Táto téma ma veľmi zaujímala, keď som pracoval na filme M. Butterfly, kde bolo pohlavie hlavnej postavy veľmi nejasné. Rád by som veril, že keby boli ľudia úplne slobodní vo svojej sexualite, pohlavie by do nej vôbec nevstupovalo. Nesieme si však zabudované historické a sociálne stigmy. Gréci s tým nemali problémy.“
Často ste dostávali postavy zvodcov, ale aj gejov.
„To je skôr náhoda, ako herec robíte postavy, ktoré vám navrhnú. Vo filme Nesmrteľná Callas bola napríklad postava homosexuálneho producenta takmer až klišé.“
Ste ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré prekračujú spoločenské bariéry.
„Film vám môže ukázať, čo sa stane, ak urobíte to, či ono. Divák v bezpečí kina možno pochopí, prečo isté limity existujú. Osud Lolity nie je šťastný, ani osud M. Butterfly. Grécka dráma bola vždy o prekračovaní hraníc, Shakespeare do istej miery tiež.“
Vystupovali ste aj v tajomných až hororových žánroch. Máte v sebe aj takúto temnú stránku?
„Všetci máme stránky, ktoré sa snažíme neukazovať iným ľuďom. Práve tie ma však ako herca vždy lákali, kladní hrdinovia ma nezaujímajú. Stále však verím, že filmy, na ktorých som spolupracoval, sú vo výsledku pozitívne, že divák vychádza po nich z kina trochu bohatší. V zásade som totiž optimistický človek. Snažím sa žiť život naplno, preskúmať z neho čo najviac, žijeme predsa len raz. Mám veľké šťastie, že veľa cestujem, vidím a žijem životy iných.“
Vaše lezenie hore vodopádom Iguazu vo filme Misia vyzeralo dosť nebezpečne. Bolo také aj v skutočnosti?
„Myslím, že bolo, hoci za rohom skaly čakali horolezci, ktorí by ma zachytili, ak by som sa bol šmykol. Teda aspoň dúfam. Ako herec i režisér si rád nachádzam prácu, ktorá ma ľaká i testuje. Takto pristupujem k celému svojmu životu. Na motocykli jazdím preto, že je to nebezpečné.“
V závere filmu Nesmrteľná Callas odmietne dať diva do distribúcie film, s ktorým nie je absolútne spokojná. Máte aj vy podobnú integritu, s ktorou sa až ťažko žije i spolupracuje?
„Verím, že ju mám, hoci viem, že som ju aj párkrát narušil. Urobil som dva-tri filmy len pre peniaze, na ktoré nie som hrdý. Snažím sa rozhodovať sa tak slobodne, ako je len možné, dôležité je robiť veci z dobrých dôvodov a neubližovať ľuďom, aby to, čo robíte, život rozmnožovalo, nie z neho uberalo. Nadovšetko si cením priateľstvo a úprimnosť. Ak žijete takto jednoducho, ak sa snažíte chrániť si to, čo máte, možno si istú integritu uchováte.“
V životopisnom filme o americkej maliarke Georgii O'Keeffe hráte jej manžela, fotografa Alfreda Stieglitza. Ten sa mal vyjadriť, že fotografia nie je umením, že umelcom môže byť aj obuvník. Myslíte, že je film umením?
„Nie je, tak ako ani obraz nie je automaticky umením. Umenie musí komunikovať. Sú maliari a sú umelci. Zberateľstvo väčšiny súčasného umenia je skôr o investovaní.“
Ale aj film je predsa biznisom.
„Neviem, či som niekedy urobil film, ktorý je umeleckým dielom. Môže byť kniha či hudba umením? Nie som si istý.“
Hráte na harmoniku i na husle, čo pre vás hudba znamená? Má silu obracať na vieru ako píšťala pátra Gabriela v Misii?
„Myslím, že má magickú moc. Videl som nedávno Leonarda Cohena. Vytvoril na koncerte atmosféru, akú ťažko dosiahnete iným spôsobom. Hudba sa vás dotkne, pripomenie nám nejaký dávno zabudnutý pocit. Práve touto spomienkou vás môže zmeniť.
Všetci máme stránky, ktoré sa snažíme neukazovať iným ľuďom. Práve tie ma však ako herca vždy lákali, kladní hrdinovia ma nezaujímajú.
Jeremy Irons
Ako pracujete s vaším nádherným hlasom?
„Neuvedomujem si ho, je to len zvuk, ktorý vydávam, keď sa snažím hovoriť. Verím však, že môj hlas prenáša to, aký som. Ak chcete, aby herectvo reprodukovalo pocity, musíte sa koncentrovať na svoje myšlienky, nie na hlas. Dobrí hráči sa snažia dostať do hlavy Mozarta. Zlí hráči hrajú len noty.“
Často vás obsadzujú do úloh ľudí z vyššej spoločnosti, čo pre vás znamená aristokracia?
„Ja vôbec nie som aristokrat, som stredná trieda ako vy, len som vysoký a dobre na mne sedia šaty, to je všetko. Praví aristokrati majú veľmi úzku škálu správania a jemnosť citov. Ja sa často správam sa ako Róm. V umení je to časté, spev Edith Piaf bol aristokratický, pritom v živote to bola divoká žena. Herec musí byť veľmi vulgárny - povedať všetko, urobiť všetko, myslieť na všetko.“
Je vám bližšia racionalita a prísnosť Estebana, ktorého ste hrali vo filme Dom duchov, alebo mystika jeho ženy Clary, ktorú hrala Meryl Streepová?
„Môj prirodzený inštinkt je podobný ako jeho – chcem kontrolovať situáciu, v ktorej sa nachádzam. Dúfam ale, že nie som ani taký šovinistický, ani taký popudlivý ako on.“
Ako ste sa dostali k spolupráci na filme Moc bezmocných, ktorý hovorí o Nežnej revolúcii v Československu?
„Často ma žiadajú, aby som nahral komentáre k rôznym dokumentárnym filmom. Pracoval som krátko v Prahe, mám aj nejakých českých priateľov, ktorí emigrovali po roku 1968, ale nebol som v kontakte s českými disidentmi. Oslovili ma z čisto profesionálnych dôvodov, rád som to zobral. Myslím, že ten film je dobre urobený, a že sa snaží riešiť túto ťažkú tému poctivo.“
Je v mysliach Britov stredná Európa stále tak trochu kafkovským, mysterióznym miestom?
„Ja takto Európu nevidím, ale turistický priemysel nie je k mnohým východoeurópskym krajinám podobne otvorený. Železná opona nepomohla, za ňou sme videli len čierne miesto, kde je chudoba a kam sa nechodí. Pritom vieme, že napríklad Budapešť bola pred prvou svetovou vojnou skvelým miestom pre Parížanov. Nakrúcal som aj v Rumunsku, videl som krásne budovy, ktoré tam zostali z konca 19. storočia. Hoci sú dnes často zdevastované, verím, že aj tam sa raz život vráti a že si udržíme aj naše rozdiely. Nie som veľkým prívržencom Európskej únie. Je dobré mať obchodné dohody, ale nie veľkú amorfnú politickú masu.“
Podporujete slobodný Tibet, pred pár dňami sme zažili násilné strety medzi prívržencami a odporcami čínskeho režimu aj pred naším prezidentským palácom.
„Je to veľmi ťažké, zdá sa, že nikto nechce pre Tibet nič urobiť. Čína je taká silná krajina, všetky západné krajiny chcú s ňou obchodovať. Aký tlak môžete na ňu vyvinúť? Číňania robia to isté, čo robili Rusi, že si vytvárajú bezpečnostné nárazníky okolo svojej krajiny. Chcú, aby sa Tibet vzdal svojho náboženstva aj etnickej rôznorodosti.“
Prečo ste dali svoj čas a peniaze práve charite, ktorá presadzuje cvičenie jogy vo väzení?
„Je to veľmi jednoduchá myšlienka, ktorá mení cely na ašrámy. Všade na svete rastie počet uväznených, ktorí z väzenia vychádzajú často ešte horší, ako doň vošli. Je medzi nimi veľmi veľa mladých, ktorých vychovávali alkoholici či závislí od drog. Vo väzení strávia veľa času sami so sebou, joga a meditácie im môže pomôcť fyzicky i duševne zosilnieť, prekonať hnev, získať návyk na niečo iné ako na heroín. Ale v mnohých väzeniach si myslia, že joga je to posledné, čo ich väzni potrebujú. Podobne si aj niektoré vlády myslia, že umenie je to posledné, na čo treba myslieť.“
Cvičíte aj vy sám jogu?
„Nie, ale dlhé roky som meditoval, čo ľudia zvyknú nazývať modlitbou. Mal by som meditovať každý deň.“
Ste nábožensky cítiaci?
„Som duchovým človekom, niekedy chodím aj do kostola. Náboženstvo si vážim, myslím, že prikázania Nového zákona sú dobrým návodom na to, ako žiť."
Je to lacnejšie ako psychoanalýza, ako ste raz povedali?
„Hlavne je lacnejšie, ako udržiavanie polície, ak dodržiavate pravidlá, ako milovať iných tak, ako seba samého. Myslím si, že boh sme my, ako hovoria budhisti.“
Čo pre vás znamená obdiv žien? Aj v tu v Trenčianskych Tepliciach ste podpisovali množstvo kartičiek.
„Trochu ma to podpisovanie nudí, ale zároveň mi lichotí. Nie je to o mne, ale o mojich postavách, s ktorými sa možno ľudia vedeli stotožniť. Ak by som prišiel do nejakého mesta a nikto by sa o mňa nezaujímal, znamenalo by to, že som si svoju prácu nerobil dobre.“
Zavoláte niekedy len tak vašim bývalým filmovým partnerkám, ako sa majú?
„Nerobím to často, ale keď som bol v New Yorku, stretol som sa s Meryl Streepovou aj Glenn Closeovou. Keď som bol naposledy v Taliansku, videli sme sa s Ornelou Muttiovou, vo Francúzsku sa snažím vyhľadať Fanny Ardant či Juliette Binoche.“
Sú to len profesionálne vzťahy?
„Nie, často je to priateľstvo.“
Aj niečo viac?
„Ak aj áno, tak by som vám to nepovedal.“ (smiech)
