Naše filmy sa až príliš podobajú

Slovenské filmy, čo chcú ukázať súčasnosť, zápasia s problémami, ktoré sú rovnaké. Dokazuje to aj snímka Ženy môjho muža.

BRATISLAVA. Jeden výraz dojmy z filmu Ženy môjho muža zhŕňa: déja vu. Ak ste nezmeškali Polčas rozpadu, Tango s komármi a iné domáce počiny posledných rokov, pocit predtým videného vás neminie. Slovenské snímky o súčasnosti sú na jedno kopyto, pričom to, čo opakujú, sú najmä chyby. Nájsť príčinu a vymenovať všetky stereotypy, ktoré obsahuje, je pri filme, ako je tento, tým, čo má najväčší zmysel.

Stereotypy kvitnú

Ženy môjho muža sú riedka moralita, založená na klišé. V čistej podobe ho vystihol sám Ivan Vojnár, ktorý ju režíroval. „Životy ľudí v stredoeurópskej metropole opúšťa v dôsledku uponáhľaného životného štýlu ľudskosť a duchovné hodnoty," píše na webstránke filmu.

Svätá pravda. Časy sú hektické, ľudské osudy sa míňajú a chaoticky preskupujú. Čas bilancovať však nikoho neminie, varuje filmár. Reťazec stereotypov sa začína.

Súčasný slovenský hraný film musí zobrazovať prepletené vzťahy. Kvitne v nich je nevera a pragmatizmus. V strede sú teraz moderátorka talkshow Spovedanie Vera (Zdena Studenková) a jej manžel Daniel (Martin Stropnický), majiteľ reklamnej agentúry. Paralelne a bez styčných bodov sa rozvíja príbeh ošetrovateľky (Éva Bandor) a jej pacienta (Vladimír Dlouhý).

Prečo sú obe mužské postavy obsadené typovo podobnými hercami, takže sa nám navzájom pletú? To sa môžeme len domýšľať.

Na tepe času

Slovenský film chce byť na tepe povrchných, televíznych čias. Chce ich demaskovať. Svet reklamy, celebrít, lesklých drahých áut a biznismenov ukazujú aj Ženy môjho muža.

Kritika je tu však bezzubá, rovnako povrchná ako to, čo má kritizovať. Scéna, v ktorej modelky recitujú frázu v japončine a až uprostred castingu jednej napadne spýtať sa, čo vlastne veta znamená, je z tých lepších.
Slovenský film sa odohráva v dynamickej metropole. Obsahovať preto musí záber, najlepšie nočný, na jedno a to isté atraktívne miesto: oblúk mosta Apollo. Dynamicky a bez upozornenia sa v ňom strihá medzi Prahou a Bratislavou.

V prípade Žien môjho muža sú scény navyše odstrihnuté neprirodzene - presne v momentoch, keď odznie ich výchovný, jednoznačný význam.

V slovenskom filme sa musí objaviť postava z bývalej sovietskej republiky alebo Balkánu. Je svedomím tých ostatných, materialistov zabudnutých vo svete blahobytu. Je pobožná, stenu jej v byte zdobí koberec a na ústa sa jej derie clivá ľudová pieseň. V tomto prípade je takou postavou macedónske dievča Ljana (Marija Dimishkova).

Režisér a scenárista

Šesťdesiatnik Ivan Vojnár, ktorý Ženy môjho muža nakrútil, je výrazným českým dokumentaristom. Je to režisér, ktorého priťahujú ľudia na okraji a ktorý sa vždy usiloval o autenticitu. O to väčším sklamaním je jeho ďalší celovečerný hraný film.

Čo poteší, je Bratislava nasnímaná tak, že okrem nočných diaľnic tak vidíme aj jej nevábne križovatky a bilbordy. Nadhľad nad žánrom krimi prináša zase postava neohrabaného vyšetrovateľa vraždy, akéhosi slovenského inšpektora Columba (Ľubomír Paulovič).

Zvyšok filmu je príkladom, ako si talentovaný režisér vyláme zuby na scenári. Ten písala Slavena Liptáková a Vojnár dopadol podobne ako minulý rok Zdeněk Tyc pri jej Malých oslavách.