Aby mohol o nežnej revolúcii nakrútiť film, pár rokov zbieral dokumenty, stretával disidentov aj študentských lídrov z novembra 1989. Potom poprosil Jeremyho Ironsa, aby k jeho dokumentu nahovoril komentár. Moc bezmocných sa premietal na Art Film Feste v Trenčíne. Taylor dúfa, že ho čoskoro uvidia
v kinách aj Američania a že sa od Čechov a Slovákov veľa naučia.
Keď bola studená vojna, v školách nás učili, že Amerika je zlo. Čo sa vtedy učili americké deti o socializme?
„To isté. Mne samému sa to v hlave držalo do roku 1990. Šiel som vtedy do Vladivostoku, pretože som mal robiť nejakú reportáž o tigroch pre National Geographic, a veril som všetkému, pred čím ma kamaráti vystríhali. Podľa nich som sa mal mať na pozore už na letisku. Vytriezvel som, keď som sa zadíval na obyčajných ľudí, zahanbene som si uvedomil: Bože, aký som sprostý! Mimochodom, vo Vladivostoku som narazil na hotel Vlad Motor Inn, to ma dosť prekvapilo. Myslel som si, že také niečo je len u nás doma, na diaľnici 66. Akurát, že interiér bol zariadený v štýle typickej sovietskej ikonografie. Boli tam všelijaké sošky a obrazy štátnikov, všetko to, z čoho sme sa u nás vysmievali."
Sovietske impérium vám bolo na smiech?
„To bolo zvláštne. Raz nám to všetko pripadalo smiešne a neverili sme, že by sme sa Ruska naozaj mohli báť, inokedy sme zas podliehali strachu z atómovej bomby. Pritom Spojené štáty sú dodnes jedinou krajinou, ktorá atómovú bombu použila."
Čo ste si mysleli, keď sa zrazu Václav Havel zjavil v Kongrese a americkí politici mu prejavovali poctu?
„Ten deň si, bohužiaľ, nepamätám. Ale Havla som poznal ešte v osemdesiatych rokoch. V Los Angeles som robil manažéra v divadle, uvádzali sme aj jeho hry. Veľmi som obdivoval, ako pekne nadviazal na tradíciu absurdného divadla a ako dokázal bojovať proti režimu - len tým, že vedel skvelo používať slovo. Keď som potom zistil, že z dramatika je zrazu prezident, pripadalo mi to naozaj cool."
Vtedy bolo na svojho prezidenta hrdých veľa ľudí, ale nebuďte zhovievavý a povedzte, koľko ľudí ho pozná v USA.
„To je vážna otázka. Ľudia nebudú nikdy vedieť dosť, ale predsa si myslím, že Američania Havla poznajú. Bol v správach, vnímali sme ho ako symbol nežnej revolúcie. Niekoľko týždňov pracoval na univerzite v Columbii, vo Washingtone zasa napísal knihu. Povedal by som, že niet známejšej osobnosti z bývalého východného bloku - hoci jeho význam sa ešte stále podceňuje."
Prečo si to myslíte?
„Vidím, že niektorí ľudia majú problém oceniť tých, čo ešte žijú. Asi sa boja porovnávania. Keby sa porovnávali s Havlom, možno by museli skonštatovať, že oni také schopnosti nemajú. Potrvá roky, kým sa tento nejasný vzťah zmení. V každom prípade by sme mohli oceniť aspoň to, že Havel hovorí vždy len to, čo si myslí. Nie je v tom žiadny falošný tón."
Ako vyzeralo rozhodovanie, či sa vyberiete do Prahy nakrúcať o nežnej revolúcii?
„Bolo to v roku 2005, manželka vtedy čítala Havlove Listy Olge. Ja som si zas zobral skvelú biografiu od Johna Keana a knihu rozhovorov, ktorá u nás vyšla pod názvom Disturbing The Peace. Takže keď sme sa s manželkou rozhodovali, kam pôjdeme na dovolenku, automaticky nám napadla Praha. A keď sme už boli v Prahe, povedali sme si, že si o komunizme a nežnej revolúcii pozisťujeme viac."
Bolo ťažké pochopiť, ako sa u nás žilo pred rokom 1989?
„Nehovorím síce po česky, ale mal som pocit, že sa tu diali univerzálne veci. Skorumpovanosť, podriadennosť moci, strach z prenasledovania - to všetko sa deje všade na svete a zdá sa, že aj podľa rovnakej šablóny. To, že ma fascinovala československá história, považujem preto za úplne prirodzené."
Svoj film ste nazvali Moc bezmocných, rovnako, ako Havel nazval jednu svoju esej. Prečo sa občania zvyčajne považujú za bezmocných?
„Možno majú pocit, že establishment je priveľký a sila jednotlivca primalá. V Spojených štátoch je to ako choroba, ľudia sa vzdávajú. Myslia si, že keď žijú v krajine, ktorá má niekoľko miliónov ľudí, jeden hlas nemôže znamenať vôbec nič. Hm. V roku 2000 si zrejme nevšimli, aký dôležitý je práve jeden hlas! Pritom je pozoruhodné, ako spokojne si žijú. Najmä mladí. Občianske práva považujú za prirodzené. A predpokladajú, že keď majú slobodu dnes, budú ju mať navždy."
George Clooney pred pár rokmi nakrútil film Dobrú noc, a veľa šťastia. Je o tom, ako senátor McCarthy naháňal sympatizantov komunistickej strany. To je príbeh z päťdesiatych rokov, nie je teda starý. Že by ho veľa Američanov nevidelo?
„To by som aj ja rád vedel, skôr by som povedal, že nie. Škoda, je to skvelý film. Aj v ňom je dôkaz, že to, čo robila štátna moc v Československu, nie je len československá dráma. Je to naša dráma. Nebolo veľa takých, čo sa postavili proti zlu a vyjadrili McCarthymu svoj nesúhlas. Nebolo to ľahké, viem. Slávny chemik a držiteľ Nobelovej ceny Linus Pauling ho kritizoval - a za trest mu odobrali pas. Takmer sa mu nepodarilo prísť do Štokholmu na ceremoniál."
Silu protestovať majú väčšinou mladí ľudia. Ako starneme, tá sila sa stráca. Prečo?
„Neviem. Rozprával som sa o tom aj so študentským lídrom Šimonom Pánkom. Jeho teóriou je, že mladí ešte nemajú zodpovednosť. Nevedia, aké ťažké je mať rodinu a báť sa o budúcnosť svojich detí. Lenže ja si zas myslím, že zostarnúť je jedna vec a zostať mladým druhá. Rád by som zostal aspoň čiastočným idealistom a neprestal veriť, že aj jeden človek môže veľa zmeniť. Nemusí pritom robiť nič monumentálne, stačí, ak sa mu podarí ovplyvniť niekoho vedľa seba."
V čom boli študentskí lídri iní ako tí, čo sa v roku 1989 nepokúsili spraviť nič?
„Asi to nebudem vedieť dobre opísať. Najviditeľnejšia bola ich iskra v očiach, tú som v nich videl aj teraz, dvadsať rokov po."
My dokumentárne zábery z novembra 1989 veľmi dobre poznáme. Aký typ filmu ste v nich videli vy?
„Bol to pre mňa mimoriadne dojemný, unikátny film. Vidieť obyčajného občana, ako využíva svoj vlastný hlas a víťazí, to je niečo nádherné! Bolo skvelé, keď Havel prosil mladých ľudí, aby bývalých komunistov neodmietali a nevylúčili ich z demokratického procesu. Páčilo sa mi, ako kričal: My nie sme ako oni! A mladí ho poslúchli, stali sa vlastne jeho učeníkmi. Ktovie, možno boli aj akosi mentálne spojení s Havlovými skúsenosťami zo sedemdesiatych rokov, s jeho rokmi vo väzení. V tých záberoch to síce nie je vidieť, ja to v nich však cítim."
Videli ste z novembrovej revolúcie aj nejaké zábery nakrútené na Slovensku?
„Nevidel, videl som len pár fotiek v novinách."
Viete, na Slovensku sme sa často cítili tak akosi podceňovaní. To, že vo svojom filme nespomínate žiadnych slovenských lídrov, tento náš pocit zrejme potvrdí.
„Akceptujem vašu kritiku a nemám pre vás pripravenú žiadnu výhovorku. Je však ťažké vyrozprávať nejaký príbeh bez toho, aby ste zovšeobecňovali, skracovali, vyberali. Rozprával som sa tu so Zuzanou Szatmáry, vyrozprávala mi svoj príbeh a ukončila ho tým, že sa cíti svetoobčiankou. Bolo to od nej veľmi milé, asi chcela, aby som sa pred ňou necítil tak zle. Nikdy som si nemyslel, že príbehy z Bratislavy a Prahy sú iné, myslel som si, že je to ten istý príbeh. Nevedel som, na čo všetko sú tieto krajiny citlivé. Teraz však už budem citlivejší aj ja."
Stretávate sa aj s prekvapenými reakciami, že film o Československu nakrútili Američania?
„Stretávame sa a odpovedáme na to veľmi jednoducho: ten príbeh nás zaujal. A vôbec si nemyslím, že je v tom niečo výnimočné alebo že sme výnimoční my. Sám sa pýtam, ako by som žil, keby som sa narodil v roku 1750. Čo by som robil 4. júla 1776? Vedel by som oceniť tú chvíľu? Bol by som nadšený, že konečne máme svoju ústavu, že už nám nevládnu Briti, že sme slobodní? Alebo by som bol len apatický, tak ako sú Američania 4. júla apatickí dnes? Stačilo by mi, že mám voľný deň, môžem jesť hamburgery a piť pivo?"
Myslíte si, že náš novembrový príbeh bude mať šťastný koniec? Cítili by ste sa hrdo, keby ste boli Čechom alebo Slovákom?
„Sociologička Jiřina Šiklová hovorí, že dnešní mladí musia čeliť novým diablom - tí sú stále rovnako silní, len majú priateľskejšiu tvár. Rozpoznať ich nebude ľahké. Nebude ľahké ani proti nim bojovať. Ale raz ste to už dokázali. Žijeme na planéte, kde sa každú chvíľu zabíja. Násilie sa vydáva za jedinú cestu, ako presadiť svoju politickú agendu. Vy ste nám ukázali, že to nie je pravda - a my by sme sa preto mali od vás učiť. Nebyť násilný neznamená byť pasívny. Naopak, je to veľmi angažovaný a aktívny spôsob života. Je to ťažké, ale nie je to utopizmus."
