.
Prešli ste z Bratislavy do Trenčianskych Teplíc. Teda z úspešného festivalu na festival, ktorému sa divácky nedarilo. Dobre ste sa rozhodli?
„Vyzerá to, že áno. Viete, mával som k tomuto festivalu, jemne povedané, dosť rezervovaný vzťah, a ani vo sne by mi nenapadlo, že skončím pri ňom. Moje návštevy sa končili ako tristná skúsenosť. Je až depresívne, keď sa prichystá program pre ľudí, ale ľudia naň nereagujú. Ale keďže už v polovici minulého roka som myslel na to, že niečo budem musieť so sebou urobiť, ponuku z Art Filmu som prijal. Hoci ma prekvapila a hoci som nevedel, aké má tento festival ešte divácke možnosti.“
Tento rok však začali ľudia na Art Film chodiť. Čo sa stalo?
„Netuším, čo sa presne stalo. Ešte minulý rok bola návštevnosť kín zúfalá, prišlo okolo dvanásťtisíc ľudí. Tento rok sa také množstvo ukázalo v kine už prvé dva dni. Najprv som to pripisoval eufórii z víkendu, a čakal som radikálny prepad v pondelok. Bol to najupršanejší deň, bola hrozná zima. A naozaj číslo kleslo – ale len o dvesto ľudí. Vtedy som začal veriť, že niečo prichádza, a že som asi naozaj svedkom čohosi nového. Nakoniec sme dosiahli dvojnásobnú návštevnosť, a to je nevídané.“
Aké boli vaše predstavy o Art Filme? Aký má byť festival s takým menom?
„Názov festivalu je značka, nebol veľmi dôvod ho meniť. Ak má v slovenských podmienkach šestnásť rokov za sebou, už môžeme hovoriť o tradícii. Ale dohodli sme sa na verzii Art Film Fest a myslím si, že sa celkom ujala. Nesie v sebe novú dramaturgiu, pretože festival je predsa len iný, ako keď začínal. Ukázalo sa, že úzko špecializovaný program na umelecké filmy, krátke dokumenty a animované filmy o umení nemá u nás nárok na masové prijatie. A zrejme by ho nemal ani v iných krajinách. Takže som prevzal značku a povedal, že Art Film Fest by mal byť štandardný a vyprofilovaný festival.“
Ako by sa mal vymedziť k bratislavskému festivalu?
„Hovorí sa, že na Slovensku nie je priestor na dve veľké podobné medzinárodné podujatia. Ja si to nemyslím. Jeden je v zime, druhý v lete – za pol roka sa vo svete objaví vždy veľa nových filmov, ktoré treba vidieť. Či budú programy oboch festivalov podobné, to teraz neriešim. Sám som zvedavý, ako to bude pokračovať, ale bola by škoda, keby jeden z nich nebol.“
Snažili ste sa robiť program festivalu inak, ako ste ho robili pre ten bratislavský?
„Mám pocit, že systém skladania festivalu v Bratislave sa osvedčil. Teraz som zvedavý, či bude fungovať aj v iných podmienkach. Samozrejme, Bratislava je iné Slovensko, býva tam najväčšia časť mládeže. Ale aj tu sa vedenie festivalu už roky snažilo, aby prilákalo mladých batôžkarov, ktorí kedysi naštartovali festival v Karlových Varoch. A tento rok táto špecifická divácka skupina naozaj prišla, napriek dažďu. Prispela tomu aj lepšia komunikácia, ohlasy v médiách. A napokon, ľudia sa už naučili hľadať informácie sami. Niektorí sa napríklad sťažovali, že Wrestlera premietame až teraz, hoci mal svetovú premiéru už v septembri v Benátkach. Vraj ho už medzitým každý videl. No premietanie v kine je vždy iné ako pozeranie pokútne stiahnutého filmu z internetu.“
V programe Art Film Festu sú však aj oveľa staršie filmy.
„Mohli by sme skladať program len z toho najnovšieho, čo vo svetovej kinematografii je. To by však mali ľudia pred sebou veľa neznámych mien a nemuseli by sa v nich vedieť orientovať. Preto sme sa rozhodli, že nové filmy skombinujeme so staršími. S filmami, o ktorých ľudia iba počuli, alebo ich kedysi premeškali v televízii.“
Množstvo stredoškolákov vyvolalo pocit, že z Art Film Festu by mohla byť aj filmová škola ako v Uherskom
Hradišti. Čo s tým budete robiť?
„Myslím si, že lektorské úvody pred projekciami sú vždy dobrá vec. Je príjemné vidieť tých, čo program zostavovali a počuť to, čo sa nezmestilo do katalógu. Keď som počul o nápade, že by sekciu tanečných filmov mohol uvádzať Ján Ďurovčík, bol som spočiatku opatrný. Zdalo sa mi, že to už je priťahovanie pozornosti za každú cenu. Lenže potom som počul dva jeho úvody, a bol som nadšený. Bolo to naozaj veľmi pútavé.“
Mali ste pol roka na prípravu celého programu, čo sa za ten čas dalo robiť?
„Bol to necelý polrok, nastúpil som až v januári. A keď som v máji odchádzal do Cannes, program sme už museli uzatvárať. Neveril som, že z Cannes sem ešte niečo dostaneme. Ale vyšli aj Almodóvarove Rozorvané objatia, aj Samson a Dalila, film vyhlásený za najlepší debut. Netreba sa vzdávať.“
Čo budete ešte zlepšovať?
„Program už asi nebudeme veľmi meniť. Ale myslím si, že doteraz sa málo využívala prítomnosť hviezd, ktoré si na festival chodia po cenu. Pripevniť tabuľku na Most slávy a byť na tlačovej konferencii, to všetko je fajn. Prečo by sme však od nich nemohli chcieť viac? Vedel by som si predstaviť master class, niečo také, ako keď príde Tarantino do Cannes a dve hodiny rozpráva divákom o filme.“
A ako by sa dali prilákať naši tvorcovia? Ako ich motivovať, aby svoje filmy prihlasovali do súťaže Art Film Festu a nie do Karlových Varov?
„Buďme pri zemi, našich filmov ešte nie je tak veľa a ja nechcem robiť kompromisy. Nechcem, aby bol náš film za každú cenu v súťaži, hoci by v nej bol úplne bez šance.“
A čo dokumentárne filmy? Nový film Marka Škopa ohlasuje festival v Karlových Varoch ako veľkú udalosť.
„Musíme byť trpezliví. Pre Marka Škopa je, samozrejme, zaujímavejšie uviesť svoj film tam, pretože je to prestížnejší festival. Budem rád, keď si v najbližších rokoch naši filmári zvyknú na Art Film Fest chodiť aspoň ako diváci, veď aj tento rozhovor sme začali tým, aký rezervovaný vzťah som mal k nemu ja sám. Nikto nešibne čarovným prútikom a nepovie, že odteraz sme všetci kamaráti a je nám fajn. To ešte nejaký čas potrvá.“
Festival ste zakončili filmom Moonwalker. Ako sa vám to podarilo?
„Pôvodne mal byť na začiatku, lenže potom mi napadlo, že posledný deň by mal byť čo najtanečnejší. Naprogramovali sme teda filmy Party, Step, West Side Story a pýtali sme sa, čím by sme program ukončili. Na čo by boli ľudia ochotní prísť aj o polnoci? A vyšiel nám z toho Michael Jackson. Samozrejme, je nám všetkým veľmi ľúto, že z tanečnej oslavy sa stala spomienková pieta."
