SME

Martin Matejka, Magdaléna Zimová - slovenskí divadelníci nastálo v Prahe

Zahrať si v českom divadle nie je ľahké, aj keď ste blízky sused. Cudzí prízvuk vám tak ľahko neprepáčia ani vás nikto nenadabuje. Pre cestu českého divadla sa predsa rozhodli súrodenci MAGDALÉNA ZIMOVÁ a MARTIN MATEJKA z Trenčianskych Teplíc.

Zamilovali si ho ešte ako stredoškoláci za čias spoločného štátu. Spolu s ďalšími rodákmi a rovesníkmi sa práve okolo prelomového roku 1989 rozhodli ísť študovať alternatívne herectvo do Prahy. Ostali tam, lebo porevolučné obdobie prialo ich divadelnému videniu. Odvtedy prešlo skoro dvadsať rokov. Dnes je ich hereckým domovom pražské Divadlo v Dlouhé. A v ňom našli miesto aj pre svoje slovenské divadlo.

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste začali robiť divadlo v Česku aj po slovensky?

Martin: S kamarátkou Ivanou zo Slovenska, učiteľkou, ktorá žije už dvadsať rokov v Prahe, som často viedol debaty o tom, čo sa v slovenskom divadle deje, aké knihy vychádzajú, čo stojí za to všimnúť si v slovenskej literatúre. Tak sme sa pred piatimi rokmi dopracovali k Františkovi Švantnerovi a jeho Piargám. Chceli sme skúsiť divadelne spracovať toto dielo.

Keďže hráme v pomerne veľkom divadle, ktoré funguje pod pražským magistrátom, nemohli sme ho len tak robiť na veľkej scéne. Ale bola tu možnosť scénických čítaní, ktoré sa robia popri každodennej prevádzke v našom divadelnom klube. A tak sme to skúsili. Zo Slovenska sme teraz štyria herci a náš rekvizitár David Deutcha. Aj ten s nami hráva.

Asi to vypálilo dobre, keď už máte za sebou niekoľko podobných pokusov.

Martin: Škoda, že tieto čítané predstavenia môžu mať maximálne päť-šesť repríz. Ale podarilo sa nám takto naštudovať už štyri slovenské predlohy. Po Švantnerovi sme to skúsili s hrou Viliama Klimáčka Krajina s televízormi. Potom sme siahli po úplne čerstvej veci - hre Solitaire.sk, ktorá vlani na Slovensku vyhrala súťaž Nová dráma. A zatiaľ posledné je spracovanie knihy Ľuba Dobrovodu Ja malkáč.

Ako ste sa k nemu dopracovali?

Madla: Keď sme opäť dostali priestor niečo nové spraviť, rozmýšľali sme, čo by to mohlo byť, aby sme sa neopakovali a aby sme zase priniesli niečo iné zo slovenského prostredia. Náš kolega a rodák Peter Varga sa k Malkáčovi dostal cez herečku Michaelu Domeovú z libereckého divadla, pôvodom tiež Slovenku, ktorá s nami hrala, a jej sestru, slovenskú dramaturgičku Andreu. Ona nám ho odporučila. Kolega Maťo Veliký, ďalší náš rodák, zostavil scenár, ku ktorému sme si potom spolu sadli.

Text Ľuba Dobrovodu je miestami dosť tvrdý. Nemali ste na scéne problém s brnkaním na národnostnú strunu?

Madla: Ani nie.

rozhovor_01.jpgMartin: Skôr naopak. Hovorili sme si, to bude dobré. Je to aj na Čechov, aj na Slovákov, aj na Rómov, na všelijaké strany. Nikto z nich nemôže povedať, že by sa naňho zabudlo.

Madla: Čo sa týka tvrdosti textu, objaví sa i šťavnatá nadávka. Vždy sledujem, ako zareaguje publikum, lebo to je tá chvíľka, keď spoznáš, kto tam sedí. Často diváci úplne zamrznú, nepohnú ani brvou a vtedy sa v duchu smejem, že sa tvária, akoby prepočuli. Nevedia, ako reagovať alebo im dlho trvá, kým sa uvoľnia. Ale mnohí to úplne berú aj sa dobre bavia. Tá nadávka tam predsa nie je zbytočná.

Martin: Naši kolegovia to prijali. Keď prišli na premiéru, mali dobré reakcie, páčilo sa im to.

A ako vôbec ľudia reagujú na to, že v pražskom Divadle v Dlouhé funguje akási slovenská sekcia?

Madla: Myslím, že dobre. Pre niektorých je zaujímavé už len počuť v divadle slovenskú reč.

Martin: A pre niektorých je to sentiment. Priznávame, že aj v nás trochu funguje nostalgia. Pri prípravách slovenského predstavenia sa nám vždy vynárajú spomienky. Hoci sme tu už skoro polovicu nášho života.

Madla: Ale tiež je to príležitosť urobiť niečo, čo by sa normálne do repertoáru veľkého divadla, kde treba zaplniť štyristopäťdesiat miest, nedostalo. Práve formou scénického čítania dostávajú priestor nové veci. Hrávame ich v našom klube, kde sa zmestí zhruba osemdesiat divákov.

Človeče, ten Malkáč je normálne dopredu vypredaný. A Solitaire býval tiež plný, ale už ho nehráme, keďže dohoda bola len na niekoľko repríz. Ešte s ním koncom júna prídeme do Martina na festival Dotyky a spojenia.

Martin: Inak, aj české diela urobené u nás ako scénické čítania sú zaujímavé. Tento spôsob tvorby udržuje v našom divadle živý prúd. Divadlo v Dlouhé totiž nie je úplne typické divadlo takzvaných „ksichtov". Snažíme sa, aby sme popri divácky obľúbených veciach na veľkej scéne aj niečo objavovali.

Vnímajú diváci vo vašich slovenských predstaveniach aj niečo iné než nostalgiu a exotiku?

Madla: Verím, že to berú aj ako divadelný tvar. Určite nejde len o sentiment.

Martin: Ono sa to volá scénické čítanie a veľa divákov sa trebárs aj zľakne, že na scéne budú nejakí ľudia s papierom v ruke len dačo sucho čítať. Ale my chceme, aby ľudia boli zvedaví, čo s textom spravíme. Preto sa ho vždy usilujeme čo najviac zdivadelniť.

Náš prístup spočíva vlastne v tom, ako všelijako sa dá divadlo čítať. Pri hre Solitaire.sk sa takto do hry dostali počítače, v Malkáčovi zase čítame z papierov na posteli a v posteli, kde sa všetko odohráva. A čítalo sa dokonca už aj ďalekohľadom zo steny.

rozhovor_06.jpgScénické čítania bývajú skôr odfláknuté, nedomyslené, pripravené narýchlo. Vy s textom pracujete do tej miery, že už máte len krok k plnohodnotnej inscenácii. Prečo zostávate na tejto hranici?

Madla: Pretože sa to volá scénické čítanie. Také je zadanie. Snažíme sa nájsť čítaniu formu, aby malo nejaký význam, a keď sa už text číta, tak vymyslieť aj spôsob, aby to diváka nerušilo. Ale teraz, pri Malkáčovi, to vyzerá, že ho potiahneme aj do budúcej sezóny a budeme ho hrať už bez papierov.

Hovorili ste, že po niekoľkých reprízach sa každé vaše scénické čítanie vždy končí.

Madla: Áno, ale zvýšený záujem divákov naše vedenie presvedčil, že sa oplatí hru ešte reprízovať. Je to zvláštne, lebo nijaká reklama na to neexistuje. Tieto aktivity totiž nesmú nijakým spôsobom obmedzovať veľké divadlo a žiť na jeho úkor. Celé to stojí menej peňazí, hráme v menšej sále a lacnejší je i lístok.

Martin: Divadlo zabezpečí iba priestor a rekvizity. Plus, ak si chceme niekoho do hry pozvať, máme nárok na jedného hosťa.

Neruší vás, keď hráte s papiermi?

Madla: Snažíme sa, aby boli súčasťou predstavenia. Samozrejme, čím dlhšie text hráme, tým skôr by sme sa ich chceli zbaviť.

Martin: Inak sa to trochu začne obracať proti nám. Už máme pocit, že ten text vieme naspamäť, a tak častejšie od neho zdvíhame hlavy. Ale stále ho vlastne neovládame. V istej fáze, keď je možnosť, treba jednoducho čítanie zrušiť. Lebo potom je to taký líškopes.

Do Prahy ste išli študovať a zostali ste tu. Bolo to šťastie alebo logický vývoj okolností?

rozhovor_03.jpgMadla: Šťastie a možno aj súhra náhod. Na druhej strane, keď niekde štyri roky študujete, získate kontakty. Z toho nejako vyplynie, že tam človek zostane.

Martin: Ale ide aj o reč. V podstate sme cudzinci a aby sme sa tu mohli uživiť divadlom, ktoré sme študovali, musíme sa dobre naučiť po česky. Náš divák si už za tých takmer dvadsať rokov, čo tu sme, buď zvykol, alebo to nevníma, alebo niekedy napíše na nejaké internetové fórum, či mu prízvuk, ktorý u nás občas objaví, prekáža, alebo nie.

Naozaj stále cítia u vás prízvuk?

Martin: Niekedy ho vybadajú. Jednoducho, vie sa, že sme pôvodom Slováci.

Vyštudovali ste v Prahe bábkarskú a alternatívnu divadelnú tvorbu. Čím vás lákala táto kombinácia?

Martin: Moji kolegovia zo Slovenska - Maťo Veliký a Peter Varga - išli do Prahy študovať na DAMU rok predo mnou čistú bábkarinu, pretože to bola vtedy jediná možnosť v Československu. To bolo v roku 1989. Ja som prišiel hneď po revolúcii, ale už to bola katedra alternatívneho a bábkového divadla. Po roku som preskočil k chalanom do ročníka. A Madla prišla do školy o rok neskôr.

Madla: S bábkami sme sa stretli vlastne iba počas jedného semestra. Skôr sme sa sústreďovali na alternatívne divadlo.

Ako ste prežívali situáciu a atmosféru v škole po roku 1989? Nebol problém, o čom hrať?

Martin: Určite bol. Zavedené divadlá hľadali nové témy, ktoré by prilákali porevolučného diváka. Ale my sme v tom čase zakladali Dejvické divadlo, jazdili po zahraničných festivaloch... Niesli sme sa na vlne eufórie a radosti z hry. Pre niekoho obdobie krízy, pre nás zrodu a dobrodružstva. Krása.

Prečo ste sa vlastne rozhodli pre Prahu? V tých časoch sa hovorilo, že koho v Bratislave neprijmú na herectvo, prijmú ho na bábkarinu do Prahy.

rozhovor_04.jpgMadla: Nikdy sa mi nechcelo na VŠMU do Bratislavy. Zaujímalo ma české divadlo, najmä malé scény v Brne a Prahe. Tie ma v časoch strednej školy najviac ovplyvnili. Navyše, keď sme odchádzali študovať do Prahy, boli sme ešte jeden štát a nebolo to také zvláštne. Mala som pocit, že to, čo chcem robiť, je v českom divadle. Keby som sa mala vrátiť na Slovensko, vôbec neviem, ako by som sa zaradila do divadelného prostredia.

Martin: Nebolo to len divadlo, ale aj hudba a vôbec, český underground. Však to poznáte, chodili sme ešte ako študenti trenčianskeho gymnázia po všelijakých recitačných súťažiach a divadelných festivaloch. Na režisérov, ako sú Petr Lébl, Arnošt Goldflam či Jan Pitínský, sme hľadeli ako na bohov. Keď vystúpilo HaDivadlo či Divadlo na Provázku, to bolo niečo!

Samozrejme, dnes sa na všetko dívame cez vlastnú skúsenosť. Dobrí režiséri však ostali dobrí, a to je fajn. Škoda, že Petr Lébl už nie je medzi nami. Ale Goldflam už s nami robil niekoľkokrát. Honza Borna, náš kmeňový režisér, bol tiež kedysi v HaDivadle. A s Pitínskym už máme za sebou dokonca tri úspešné inscenácie.

Zrazu je samozrejmé, že ste súčasťou českej divadelnej scény. Išlo to po škole hladko?

Madla: Bola to šťastná náhoda, že celý Martinov ročník mal možnosť hneď po škole založiť spomínané Dejvické divadlo. V čase, keď tam pôsobili, som ja fungovala v divadle Drak v Hradci Králové. Keď potom chlapci prešli do nového prostredia - do Divadla v Dlouhé - dostala som tiež príležitosť a preskočila som tam.

Martin: Zakladať Dejvické divadlo, to bola výborná vec. Mohli sme zažiť ten pomalý postup, od podlahy sme sa dostali až k titulu divadlo roka. Zo začiatku chodilo na predstavenia ledva desať ľudí. A potom zrazu, keď sme začali hrať Daniila Charmsa, ktorého s nami robil Arnošt Goldflam ešte na škole, zrazu začalo byť plno. S kolegom Pavlom Tesařom sme mali úvodnú etudu vonku pred divadlom, takže sme mohli vidieť, ako sa ľudia tlačia, dokonca sa kšeftovalo s lístkami.

Normálne k nám chodili davy z okolitých vysokých škôl. Pôsobili sme v Dejviciach asi päť rokov, naším umeleckým šéfom bol spomínaný Honza Borna. Potom sme sa s ním zúčastnili na konkurze do Divadla Jiřího Wolkra, ten sme vyhrali, spojili sme sa so skupinou vtedajšieho Realistického divadla, a tak vzniklo Divadlo v Dlouhé.

Váš režisér Jan Borna trpí roztrúsenou sklerózou a stále pracuje. Ako sa vám žije spolu v divadle a jeho zákulisí, ako spolupracujete, ako vás ovplyvňuje?

rozhovor_08.jpgMartin: Honza, aj napriek svojej diagnóze, režíruje na plné pecky. Za tie roky sa už dobre poznáme. Naša spolupráca vychádza z veľkej vzájomnej dôvery a priateľstva. Smejeme sa podobnému humoru, máme podobné názory na divadlo, máme radi mačky.

Skrátka, veľa dôvodov, aby to fungovalo. Honza Borna kedysi s Jaroslavom Duškom zakladali známe divadlo Vizita. A dodnes v ňom kus herca zostal. Kto s ním niekedy posedel pri jednom stole, potvrdí, že je výborný zabávač a spoločník. A to, že sedí na invalidnom vozíku, nikomu ani nenapadne.

Niektorí známi slovenskí herci sa presadili v českých muzikáloch, seriáloch či filmoch. Vy v Česku nepatríte medzi známe tváre, ani české, ani slovenské. Je konkurencia veľká?

Martin: Ako divadelník ten pocit nemám, skôr je to niekedy strach z toho, že slovenskí herci v Česku nemôžu robiť hereckú prácu tak, ako Česi. Fakt je, že aby vás dnes široké masy objavili, musíte intenzívne hrať v seriáli. Myslím, že z mladých českých hercov nie je veľa takých, ktorým sa naozaj podarilo dostať sa do povedomia.

Ľudia stále poznajú skôr výbornú strednú a staršiu generáciu hercov, a to nie pre seriály. Ale mladých? Občas si niekto zahrá vo filme, ale že by ho bežne poznali, to nie. A potom je tu veľká skupina muzikálových hercov, ktorí sa v tradičnom divadle ani neobjavujú. Tiež nemám pocit, že by boli až takí známi. Hercov je vlastne veľmi veľa.

Ako vnímate svoje príležitosti ukázať sa masám?

Madla: Hrala som dva a pol roka v Ordinácii v ružovej záhrade. Ľudia ma aj spoznávali, aj ma sem-tam stále spoznávajú, ale musím povedať, že po dvoch rokoch neúčinkovania som radšej, že ma už toľko nespoznávajú.

A čo sa týka českého filmu, treba povedať, že je celkom iné, keď si v ňom zahrá Milka Vášáryová alebo Anna Šišková, ako nejaký slovenský herec, žijúci dlhodobo v Česku. Ten je, samozrejme, jeden z mnohých. A povedzme si na rovinu - herci sa v českých filmoch dosť opakujú.

Martin: Dostal som príležitosť vo filmoch Alice Nellis alebo Iva Trajkova. A hrávam väčšinou práve postavy Slovákov. U Alice vo filme Výlet to bol slovenský policajt, vo filme Báječná léta pod psa zase slovenský vojak, čatár Miga. A ešte hrám v seriáli Ulica. Aby sme tu nerobili zo seba undergrounďákov. (Smiech.)

Je vám jedno, v akom type inscenácie hráte?

rozhovor_04.jpgMadla: Keď som pôsobila v divadle Drak, dosť som trpela práve preto, že sa hralo v jednom štýle. V Divadle v Dlouhé to nie je nijaká avantgarda, ale je to farebné. Máme síce upravený repertoár pre dosť široké publikum, lebo veľkú sálu treba nejako zaplniť, ale som rada, že sa urobí napríklad obľúbený Terry Pratchett a oproti tomu môže vzniknúť spomínaný Solitaire.sk.

Martin: Máme kabarety, ale aj Dostojevského, je to jednoducho pestré. O to ide. Myslím si, že v zásade nám ide o hravé divadlo, ktoré ľudia majú radi, ktoré sa snaží neklesnúť pod úroveň a dopraje si popri rodinných predstaveniach a hravých, ľahších kusoch aspoň jeden náročnejší titul za sezónu, aj klasickejšie, aj moderne nakopnuté veci.

Mali ste niekedy pocit, že vás divadlo neuživí?

Madla: Ježiš, každú výplatu mám ten pocit.

Martin: Človek má najprv zásady. Lenže časy sa pohnú a vy si popri divadle ešte privyrobiť musíte. My sme magistrátne divadlo a naše platy sú často až pod úrovňou učiteľských. Živiť rodinu len divadlom, a ešte v Prahe, kde sú, samozrejme, náklady vyššie, je takmer nemožné.

Nikdy sa vám nezdalo, že by bolo lepšie vrátiť sa domov, pre to zázemie?

Madla: To ani nie. Samozrejme, korene sú silné, ale zázemie mám v Česku. Vydala som sa už na škole, rodinu som si založila v Prahe. Aj naši rodičia to brali celkom prirodzene.

Martin: Vlastne vôbec nevnímam, že sa naša voľakedajšia spoločná republika rozdelila. Samozrejme, keď sa hrá hokej, vôbec nemusím rozmýšľať nad tým, či budem drukovať Slovensku, je to úplne jasné. Vo mne ten Slovák, samozrejme, je. Ale som v Prahe, pracujem tu a vôbec necítim, že by som sa musel spolčovať s takými alebo onakými. Možno aj preto, že sme v divadle viacerí Slováci.

Ako fungujú vaše rodinné vzťahy v divadle?

Martin: Stretávame sa na javisku i mimo neho. Madlin manžel Karel pravidelne hosťuje v rôznych predstaveniach v našom divadle, moja priateľka Aneta u nás pracuje v produkcii. Sú predstavenia, kde sa aj všetci štyria zídeme na javisku. No aj medzi hereckými partnerstvami treba veľa tolerancie.

rozhovor_02.jpgMadla: Držíme spolu. Mám emancipovaného manžela, ktorý sa stará o naše deti rovnako ako ja. Vôbec neriešime, či sa jeden realizuje na úkor druhého. Navyše, máme typické divadelné deti. Dcéra Agáta videla niektoré predstavenia aj šesťkrát a je nešťastná, keď nemôže ísť na premiéru.

Učia sa vaše deti po slovensky?

Madla: Moje deti po slovensky rozumejú, ale aktívne nehovoria. Ako herečka musím trénovať môj „výrobný prostriedok" - češtinu - takže u nás doma sa hovorí po česky. Ale vždy cez prázdniny si potrénujú slovenčinu u babičky a dedka v Trenčianskych Tepliciach.

Máte divadlo stále tak radi, ako keď ste za ním odišli do Česka?

Madla: Najradšej mám autorské veci, ktoré robíme na scénických čítaniach. Je mi vždy veľmi ľúto, keď sa musia skončiť. A tiež rozprávky, ktoré sme s manželom sami pripravili a aj s nimi podľa možnosti cestujeme. Samozrejme, vôbec to neznamená, že na veľkej scéne nehrám rada. Funguje tu niečo ako genius loci.

Martin: Na veľkom javisku vládne disciplína. Možno tým, že nie sme také mediálne hviezdy a nemáme tisíce záväzkov, necítiť medzi nami hereckú anarchiu. Nevzniká takzvaný interný humor, ku ktorému herec skĺzava, keď sa cíti byť vyhasnutý. Niektorí kolegovia, samozrejme, častejšie nakrúcajú, ale stále fungujú dostredivé sily a smerujú k spoločnému divadelnému zážitku. Energia sa kumuluje, čo je pre divadlo dôležité.

Sme však trochu otrokmi vlastnej úspešnosti. Keď majú tituly veľa repríz, nesťahujú sa z repertoáru, a tak nemáme toľko voľných termínov na menšie, autorské veci. Stále si musíme plniť predovšetkým záväzky k divadlu ako zamestnávateľovi. Chvalabohu to funguje aj tak, že keď je vypredané, človek aj rád hrá a snaží sa.

Madla: Myslím, že to súvisí aj s pokorou. Pracuje sa pre tvar a výsledok. A ešte k tomu bodujeme aj ako divadlo roka v súťaži o Cenu Alfréda Radoka. To je veľmi povzbudzujúce.

Pred rokom, ešte pred príchodom ekonomickej krízy, sa pražské mestské divadlá dostali do problémov. Magistrát chcel presadiť nový systém ich financovania. Ako to teraz vyzerá?

Madla: Zatiaľ je to pozastavené.

Martin: Našťastie, na tlak divadelníkov sa zabrzdila aspoň prvá vlna úplne nezmyselných návrhov. Teraz je druhá fáza, keď vo všetkých mestských divadlách prebiehajú personálne a finančné audity. Už sme ich mali niekoľko. Všetko sa kontroluje a hľadajú sa rezervy. Zadali to rôznym audítorským firmám, tam sa zase naleje peňazí.

Rozdávajú nám rôzne dotazníky a my vypĺňame, čo robíme každú hodinu v divadle, mesiac po mesiaci, a rozdeľujeme všetko do tabuliek, na základe ktorých potom oni niečo vyhodnotia. Všetci si klepeme na čelo, lebo takto predsa nemôžu nič zistiť. Divadlo sa nedá len tak vtesnať do tabuľky.

Ste proti zmene?

rozhovor_10.jpgMartin: To nie, nech sa šetrí, nech sa vymyslí nový systém financovania, veď ten terajší už môže byť zastaraný. Ale povymýšľali sa samé likvidačné riešenia. Magistrát chcel zvýhodňovať tie divadlá, ktoré zarobia. To tak nejde. Divadlo je aj služba občanom a cenu má aj divadelný výskum.

To by sme sa dostali do situácie, že by traja herci - najlepšie nejakí známi, nech môže lístok stáť šesťsto korún - hrali na prázdnom javisku s úbohou preglejkovou scénou za chrbtom, a tešili by sa z toho akurát draví ekonómovia mladej krvi z kultúrneho oddelenia na magistráte, lebo by dosiahli, čo žiadali.Ísť na istotu, čo najlacnejšie, vytiahnuť z divákov čo najviac peňazí, to je obyčajná ryžovačka.

Madla: Keby to malo byť tak, ako si to predstavujú oni, ťažko môže vzniknúť v divadle čínska hra v réžii Jana Pitínskeho, kde hrá dvadsať ľudí. Nijaký tvorca by do takého projektu nešiel, tam sa nedá vopred určiť, ako na to budú ľudia chodiť.

Martin: Aj keď ľudia na to chodia. A to je fajn.

Martin Matejka (1972) a Magdaléna Zimová, rodená Matejková (1974)

Pochádzajú z Trenčianskych Teplíc. Počas štúdií na gymnáziu sa venovali umeleckému prednesu a amatérskemu divadlu v Diskrétnom divadle Trenčín. Po maturite odišli študovať do Prahy a absolvovali Katedru alternatívneho a bábkového divadla na DAMU.

Martin Matejka spoluzakladal v roku 1992 Dejvické divadlo, odkiaľ prešiel spolu s režisérom Janom Bornom do Divadla v Dlouhé. Madla Matejková pôsobila v divadle Drak v Hradci Králové, do Divadla v Dlouhé prišla v roku 2000. Je vydatá za herca Karla Zimu, majú spolu dcéru Agátu a syna Jonáša.

Skupina hercov pochádzajúcich zo Slovenska hrá v desiatkach inscenácií. Okrem toho tvorí v divadle slovenskú sekciu a prináša na javisko aj pôvodné slovenské texty či divadelné hry. Martin účinkoval vo filmoch Alice Nellis (Výlet) či Iva Trajkova (Minulost, Ocas ještěrky), Petra Nikolaeva (...a bude hůř) a v ďalších.

Madla s manželom Karlom si zahrali tiež v Trajkovových filmoch Minulost a Movie a vo filme Jiřího Svobody Boží duha. V roku 2006 sa preslávila ako vrchná sestra Míša v českom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.

Autor: Eva Andrejčáková / TVOKO

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 633
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 537
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 821
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 013
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 994
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 653
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 6 223
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 786
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 541
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 387
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 11 023
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 379
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 351
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 151
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 429
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu