Cena, ktorú ste získali, je pre umelcov do 35 rokov, vy máte dvadsaťtri. Čakali ste výhru?
„Nečakal. Už len to, že som bol medzi štvoricou finalistov, bola pre mňa pocta. Zdalo sa mi, že sa každý rok opakuje vzor, že je medzi nimi študent, ktorý síce vystavuje, ale šancu vyhrať nemá. A aj preto je to pocta ešte väčšia. Alebo to bola odvaha poroty?“
Je to sľubný začiatok kariéry. Čo ďalej?
„U nás, aj v umení, vládne akýsi kult kariéry. Ja to beriem trochu s iróniou. Cena znamená podporu a uznanie, ale z hľadiska umenia tieto méty nie sú smerodajné.“
Na výstave vidíme dve plátna. Na jednom z nich je video, v ktorom rozoberáte svoj vzťah k opere. Čím vás tento žáner priťahuje?
„Moje opery vlastne tiež zosmiešňujú kult kariéry. Opera býva totiž braná ako méta zrelosti. Kto zložil prvú operu, toho brali ako platného, zrelého skladateľa. Ja som ich tiež začal skladať s tým, že potom ma ostatní začnú brať vážne. Je to také detské hrdinstvo.“
Video a opera nie je práve obvyklá kombinácia.
„Že by ma opera samotná až tak zaujímala, tak to nie. Pracujem s ňou ako s metaforou umenia ako inštitúcie. Je to dobrá metafora, dá sa ňou veľa jemných vecí kritizovať aj vyzdvihovať. Opera mi pripadá ako zaprášený symbol celej tejto hierarchie. Zároveň je zaujímavá ako celostný umelecký druh. Na každom kanáli vie komunikovať posolstvá, niektoré z nich dokonca môžu byť navzájom protichodné.“
K sebe ako k tvorcovi aj človeku pristupujem ironicky. Mojou témou je aj márnosť konania.
Máte hudobné vzdelanie?
„Vzťah ku klasickej hudbe som mal od detstva, vyrastal som v konzervatívnej rodine. Do štrnástich rokov som nič iné ani nepočúval. Hudba vzniká v mojej hlave. To, čo počujem, zapíšem do nôt na papier a potom s tým pracujem ďalej.“
Ako to, že sa skladateľský talent vyberie na výtvarnú školu?
„Rozmýšľal som o matematike aj o hudbe. No práve v súčasnom vizuálnom umení som videl priestor pre gesamtkunst, umelecký druh, v ktorom je všetko pohromade, v ktorom sa dá pracovať s detailom a zároveň ako celok niečo hovorí. S tým som išiel na školu. Teraz to už vidím trochu inak. Ukazovaniu plejád zručností, ako je to v opere, sa čiastočne vysmievam.“
Preto pred kamerou hovoríte o umelcovi ako postave, ktorá zlyháva?
„Áno. Márnosť konania ma zaujíma, nielen ak ide o kritiku umenia, ale aj ako celkom ľudská vec. K sebe ako k tvorcovi, ale aj k človeku pristupujem ironicky. Chcel by som tomu veriť, lebo som aj idealista, ale myslím, že zmysel väčšiny vecí nie je taký, ako vyzerá.“
Rozruch okolo ceny tento rok vyvolal nominovaný Viktor Frešo, ktorý okno galérie rozbil kameňom. Čo hovoríte na práce konkurentov?
„Na tému, ktorú rozvíja Tomáš Džadoň, mám iný názor, podobne aj na maľbu, ak ide o Jarmilu Džuppovú. Hlavne závidím Viktorovi Frešovi ľahkosť, s akou vie robiť silné a úderné veci. Je to ľahkosť a pritom nie ľahkovážnosť. Ale možno je to pochopiteľné, on je o dvanásť rokov starší ako ja.“
Čím vás láka New York, kde máte ako víťaz zaplatený pobyt?
„Budúci rok sa určite chcem do New Yorku pozrieť, uvažoval som o tom, že by som tam študoval. Ale žiť by som chcel ostať v Bratislave, mám k nej blízky vzťah. Som tak trochu lokálpatriot."
Autor: Katarína Gatialová
