Banálne pravdy: chlieb je najlepší čerstvý, dlážka čistá a mladá literatúra aktuálna. Lenže ona – potvora hnusná – nie vždy. Niekedy jednoducho nemusí obsahovať ten hlúpo trendový a démonický prvok „freshness“.
Napriek tomu môže byť silná, pútavá a strhujúca, aj keď je napísaná v rytme snívania na prahu domu: s výhľadom na hrušku, lúku a susedovu stodolu.
Alebo na „vnútorný Island“, drsnú krajinu skál a lišajníkov, gejzírov a prírodných kúpalísk s minerálnou vodou.
O čom nemožno hovoriť
Šrámkovej novela nie je klasický príbeh ľudských vzťahov. Aj keď Veronika nájde najlepšiu priateľku a jej rodinu aby mohla jedno i druhé stratiť pri smrteľnej autonehode nečítate ju preto, aby ste sa dozvedeli, čo a prečo dopadlo tak, ako si to autorka predsavzala. Hruškadóttir čítate pre čosi iné: pre jej úžasnú atmosféru.
Tento lyrický text plný vnútorných monológov a rozpamätávania je vlastne „len“ poetickým vrstvením obrazov. A kde–tu z celku vystupuje detail, ktorý dokresľuje obraz naoko banálnou drobnosťou.
Lenže práve tieto v kontúrach načrtnuté detaily dokážu povedať viac než komplikované a dokonale vytieňované majstrovstvo šerosvitu. „Pretože jestvuje istá sféra zážitkov, o ktorých sa dá vravieť iba nedostatočne a hlúpo.“
Taká je Hruškadóttir. Kniha plná náznakov a pomalá, ale nie zakonzervovaná. Refrénovitá a opakujúca sa, ale nie ubíjajúca akýmsi nudným stereotypom.
Kniha, ktorá rovnako ako jej hrdina nenávidí zrýchlenú súčasnú dočasnosť a „miluje ten nádherné útulný pocit, že jej nemá čo utiecť“. Veď všetko plynie a uplynie.
Útek do vnútorných Islandov
Aj keď text nie je o Islande – iba sa naň často odvoláva, na čosi, čo tak dobre vystihuje vnútro hrdinky textu – je ako ten ostrov: ako krajina drsnej a nádhernej prírody, ktorá sa ako jedna z prvých nechá zmietať vírmi svetovej krízy a ktorá okrem čísiel stále verí na elfov, obrov a trollov.
Tak sa aj Hruškadóttir ako text vracia, aby sa pomaly posunul vpred. Občas pribrzdí, otočí sa na mieste a občas sa rozbehne smerom na vybielenú stenu.
Severská krása je totiž, ako keď oťažie vzduch pred letnou búrkou. Až tak, že sa skoro nedá dýchať a v hrdle máte guču, ktorú nie a nie dostať preč. Severská je aj táto kniha Jany Šrámkovej. Ale tie hrudky v krku po jej prečítaní vôbec nie sú nepríjemné. Práve naopak.
Recenzia / kniha
Jana Šrámková: Hruškadóttir
Labyrint / Fresh. Praha.
