Ak sa hovorí, že pred svedomím neutečieš, o Jurajovi Šebestovi, nominovanom na tohtoročnú cenu Anasoft Litera, platí malá modifikácia. Pred vlastnou rodinou neutečie. Pred štyrmi rokmi mu vyšla prvá kniha a hneď to mal doma nahnuté. Musel vysvetľovať, odkiaľ vie tak dobre opísať pocity pri nevere. V románe Keď sa pes smeje sa vžil do 15-ročného tínedžera, majiteľa psa Žofky, a člena bežnej bratislavskej rodiny. To, že sám Šebesta má psa Žofku, syna a je ženatý, je „podobnosť čisto náhodná“.
Hoci dej románu ste si možno vymysleli, hlavné postavy sú zjavne z mäsa a kostí. Ako maskujete doma pred rodinou svoje písanie?
„Radšej nechávam na čitateľov, nech tipujú čo je skutočnosť a čo fikcia. Často tipujú naopak a to je dobre. Doma nemám šancu nič maskovať, žena len otvorí vchodové dvere a vie, že píšem. Po dvadsiatich rokoch manželstva už na ulici, ako ide domov, vie, čo budem robiť. Naviac, nemám sa kde zašiť.“
Ako dopadlo vydanie knihy u vás doma, keďže po prvej zbierke poviedok ste sa vyjadrili, že ste „pykali za hriechy svojich hrdinov“?
„Inak, nažívame si dobre, ale ešte pred vydaním žena rukopis hodila o zem. Podobne ako pri Triezvení, po pár mesiacoch sa upokojila. Teraz mi pomohla aj širšia rodina, ktorá sa mohla uraziť, ale knižka sa jej páči. Dokonca ju chápu ako spomienku na starých rodičov. Keďže to boli Moraváci, je to nevyhnutne aj nostalgia za Československom, ale nie politická. Dnes mi žena už len vyčíta, že som pomýlil meno jedného šteniatka a umiestnil som dom starých rodičov do Hrabyne, a nie do Krásneho Pole pri Ostrave.“
Ako môže 45-ročný Šebesta písať o živote dnešných tínedžerov?
„Mám ich doma, syn má devätnásť a dcéra dvanásť. A dobre si pamätám vlastnú pubertu, ako som občas rodičov vytočil. Ale v zásade som bol taký pokojný rebel, občas som učiteľov trošku provokoval, občas som domov prišiel oslabený silou alkoholu. Dnešní tínedžeri majú svoje problémy. A veľké.“
Napríklad?
„Majú problém najmä s hodnotovou orientáciou. S paradoxmi súčasného sveta. Môj syn, napríklad, mi vyslovene závidí, že som dospieval v socializme. Že som mal proti čomu bojovať, aj keď len štekmi pre zábavu triedy alebo pivnými rečami, ak nepočítam revolučný záver. Že som mal nejakú „vyššiu“ náplň činnosti. Oni na jednej strane pohŕdajú konzumom, ale nemôžu uniknúť. My tiež žijeme v konzume, ale zdá sa mi, že sme ostali trochu skromnejší, s tou emocionálnou výbavou zo socializmu. Tiež city - už v mladom veku sa kalkuluje, a to je hrozné. Nebolo to v takej miere. Ja sa mu snažím vysvetliť, že na socíku nie je čo závidieť, ale asi márne.“
Tým, že ste sa vžívali do kože svojho syna, vyzerá to dnes u vás doma inak?
„To neviem, ale mal som šľachetné úmysly. To vžívanie ma práve bavilo, ale zároveň predsa len trochu obmedzovalo. Naviac, hlavná postava je skladačka viacerých pováh, synova, moja, jeho dobrého priateľa, môjho priateľa a k tomu zdedené črty po Dědovi, vlastne jeho pradedovi. Vytváral som novú postavu a na tom som sa veľa naučil. Kúpeľňovým hádkam to však pomohlo len trochu. Pre mňa je spolupráca rodiny na knihe spôsob ako trochu viac komunikovať s vlastnými deťmi. Teraz ma čaká kniha s dcérou, už sa na to teším.“
Kúpeľňové hádky? Rodinné stereotypy sú asi všade rovnaké.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
Sú deti a rodičia naozaj nezmieriteľné druhy?
„Asi musia žiť spolu, pokiaľ niekto nepresadí lepší model. Chcel som sa pozrieť na rodičovské stereotypy, aj na seba samého, z ironického nadhľadu. Myslím si, že dospelí, často aj v dobrom úmysle, deti vydierajú, vyhrážajú sa im, podceňujú ich alebo ich preceňujú. Komunikácia je hrozná, ja tomu hovorím zrýchlená komunikácia. Predstavte si, že by ste takto komunikovali mimo rodiny. A z opačnej strany - aj deti dajú zabrať. Mali by žiť so svojimi kamarátmi a domov prísť len sa najesť a umyť, možno tak raz-dva razy za týždeň, pričom každá domácnosť s deťmi by musela mať podľa stavebného zákona aspoň dve kúpeľne.“
Druhá polovica knihy je viac ako o pohľade tínedžera na svet, o vzťahu rodičov.
„Prvá polovica je odstredivá, postavy idú od seba, druhá je dostredivá, postavy smerujú k sebe. Veci sa rozhýbu odchodom jednej z postáv a nie príchodom novej postavy, ako býva zvykom. Na druhej strane je pravda, že v druhej polovici dedo a pes začnú viac ovplyvňovať dej. Ale aká teória - chlapcovi proste odíde otec, ktorého napriek všetkému má rád, takže sa tým zaoberá. Dedo stráca pamäť a orientáciu a Žofku náhodou oplodní Leo, na návšteve u známych. To musí rodina tiež riešiť. Dodnes mám tú scénku pred očami, čo sa týka psov, nemusel som si veľa vymýšľať. Zapadli do príbehu.“
Kniha má sympatický zmysel pre humor, vyniká aj súčasným jazykom. Ako ste schopný udržať so svojimi deťmi krok?
„Syn má devätnásť, aj to je dôkaz, že to nie je tak bezprostredne autobiografická kniha, keďže rozprávač má pätnásť. Ja už dávno nestíham. Autor proste musí veci sledovať, študovať a poriadne si robiť svoje remeslo. Nesmie podvádzať fikciou, zneužívať ju a ospravedlňovať ňou svoju lenivosť. V tejto knihe je viac jazykových rovín a aj na tú slangovú som potreboval spolupracovníkov. Som rád, že to nakoniec bol môj syn a čiastočne aj jeho kamaráti, ktorých som mal dobre napočúvaných. Snažil som sa však o určitú štylizáciu tínedžerského slangu. Človek nemôže mať všetko premyslené dopredu, to by dopadlo ako počítačový preklad.“
Z knihy cítiť vašu lásku k psíkovi Žofke. Podľa mojich informácií román psíčkari milujú.
„Je to možné, ale knihu som fakt nepísal pre psíčkarov. Chcel som napísať knihu pre mládež a zároveň pre dospelých bez ohraničenia. A to sa mi - aspoň podľa ohlasov, podarilo. O Žofke by som písal s hocakou láskou. To som si naozaj užíval. Nikdy jej nevrátim to, čo ona dáva mne a celej rodine. Keby sme tohto psíka nenašli na chalupe, asi by ani nevznikla táto kniha, to je na tom všetkom najlepšie. Otvoriť sa psej duši, to je jedna z najlepších vecí, aké poznám. A to som bol antipsíčkar. Akurát je to nerovný vzťah, lebo pes, špeciálne náš pes, má emocionálne vždy navrch. "
Aká je celá pravda o obdivovateľkách?
Čítačky troch kamarátov sa začínajú už cestou v jedálenskom vozni.
Juraj Šebesta, básnik Erik Ondrejička (vľavo), s ktorým sa pozná ešte z gymnázia, a skvelý rozprávač Ľubo Dobrovoda (vpravo) sú asi najvernejší literárni kamaráti, ktorí prešli s knihami v taškách od jedného kúta republiky po druhý.
Čítačky však nutne neobmedzujú na konkrétne miesto a zabávajú sa už na ceste. „Veľmi rád s Erikom cestujem, aj dlhšie trasy. Naša improvizovaná päťhodinová beseda s čitateľmi sa odohrala vo vlaku na ceste z Bratislavy do Prešova,“ spomína Šebesta. Počas nej Ondrejička recitoval cestujúcim v jedálenskom vozni. Dobrovoda príhodu prifarbuje: „Bolo počuť rinčanie skla, keď sa maďarské obdivovateľky hádzali cez zatvorené okná do polí.“
(dot)
Čo je cena Anasoft litera
Anasoft litera sa udeľuje za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku. V prvom kole porota vybrala desať finalistov, v druhom z nich určí víťaza, ktorý získa 10 000 eur. Vyhlásený bude 30. septembra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.
Finalistami spomedzi 106 automaticky nominovaných titulov sú (bez udania poradia): Jana Beňová: Plán odprevádzania (KK Bagala), Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná (Aspekt), Oto Čenko: Ty nie si náš, teba zožerieme (Slovart), Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom (Aspekt), Márius Kopcsay: Mystifikátor (Kalligram), Peter Krištúfek: Šepkár (Marenčin PT), Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (Kalligram), Rumpli: V znamení hovna (Slovart), Juraj Šebesta: Keď sa pes smeje (JUGA, Edition Ryba) a Alta Vášová: Ostrovy nepamätí (F. R. & G.). Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR. Predošlými víťazmi sú Pavel Vilikovský, Marek Vadas a Milan Zelinka.
O Cene čitateľov denníka SME sa hlasuje TU.
