Nesmrteľnosť si vyslúžil tým, že napísal strhujúcu mafiánsku ságu Krstný otec. Jeho ikonický Vito Corleone sa spoločne s Huckleberry Finnom a Jayom Gatsbym zaradil k azda najznámejším postavám pôvodnej americkej literatúry. Mario Puzo zomrel pred desiatimi rokmi, 2. júla 1999.
„Často sa myšlienkami vraciam do rodnej komunity a spomínam na ľudí, ktorými som v mladosti nekompromisne opovrhoval. Kde sa v nich zobrala odvaha, aby sa oženili, mali deti, aby odchádzali za živobytím do cudzej krajiny, bez toho, aby niečo poriadne vedeli a ovládali jazyk tej krajiny? Napriek tomu to robili bez duševnej útechy a bez fantastických predstáv. Boli to hrdinovia.“
Takto si zaspomínal Mario Gianluigi Puzo na svoje mladé letá na konci 60. rokov. Vtedy si definitívne uvedomil, že práve newyorská štvrť talianskych prisťahovalcov, prezývaná Pekelný kotol, vytvarovala jeho špecifickú osobnosť. A práve príbehy zlých talianskych chlapíkov z prostredia New Yorku nakoniec Puza preslávili.
Nápad vydavateľa
V komunite neapolských prisťahovalcov bol jedným z prvých, ktorí vedeli čítať a tak si z miestnej knižnice požičiaval dobrodružnú literatúru. Ešte s väčším potešením nasával indiánske historky, pri ktorých pochopil, že jeho poslaním by mohla byť tvorba vlastných príbehov. Po druhej svetovej vojne, keď pre slabý zrak vykonával len dôstojníka v administratíve, vyštudoval sociológiu a literatúru a privyrábal si čítaním novinových korektúr.
Mario Puzo
Narodil sa 15. októbra 1920 v New Yorku.
Do sveta literatúry vstúpil v polovici 50. rokov.
V roku 1968 dokončil román Krstný otec.
V priebehu 80. rokov napísal scenáre k sérii filmov o Supermanovi.
Zomrel 2. júla 1999 v Bay Shore na Long Islande.
Pomaly začal písať. V roku 1955 vydal Puzo kritikou priaznivo ohodnotený román Temná aréna. O desať rokov neskôr, posmelený úspechom ďalšieho románu Šťastná pútnička, požiadal vo svojom vydavateľstve o zálohu, aby sa mohol pokojne sústrediť na ďalšiu tvorbu.
K peniazom sa síce nedostal, no vydavateľ dostal skvelý nápad, ktorý ovplyvnil Puzov život. Odporučil mu napísať román z mafiánskeho prostredia.
Puzo, vtedy zamestnanec štátnej správy, mal síce ku gangstrom ďaleko, no nemohol si veľmi vyberať. Blížila sa päťdesiatka a stále patril medzi chudobných spisovateľov.
V roku 1966 sa tak ponoril do práce na svojom najúspešnejšom diele Krstný otec. Preštudoval literatúru, oboznámil sa s prostredím a zákonmi panujúcimi vo svete sicílskych gangstrov v Spojených štátov.
Ako keby bol sám mafián
O dva roky neskôr odovzdal nesmrteľný rukopis. Po jeho vydaní ho mnohí, ochromení neuveriteľnou autentickosťou prečítaných riadkov, obvinili so stykmi so skutočnými mužmi z podsvetia. Puzo to odmietol, argumentoval, že tie najväčšie perly získal z rozprávania nemenovaných ľudí či vypočutých anekdot. A to na sklonku života pripomenul, že predobrazom postavy Dona Corleoneho nebol nik iný, ako jeho matka, ktorej hlas sa mu pri písaní knihy stále vynáral.
Faktografický román sa okamžite stal celosvetovým bestsellerom. V New York Times sa udržal na zozname hitov neuveriteľných 67 týždňov, vďaka čomu sa Puzo finančne definitívne zabezpečil. Jeho pôvodne utajený zámer sa tak napokon stal skutočnosťou.
V roku 1972 nakrútil podľa Puzovho scenára režisér Francis Ford Coppola rovnomenný film v hlavnej úlohe s Marlonom Brandom. Jeho enormný úspech a zásadný vplyv na svetovú popkultúru je však už inou kapitolou.
Tvorca príbehov
O Puzovom súkromnom živote, občianskych či umeleckých ašpiráciách široká verejnosť veľa nevie. Od polovice 70. rokov neposkytol žiadne interview, keď tvrdil, že „sladké rečičky“ knihy ešte nepredali.
Mohol si to dovoliť, pretože tie jeho sa predávali stále dobre. Dokonca až tak dobre, že sa nedostal do existenčných problémov ani vtedy, keď väčšinu majetku prehajdákal na hracích automatoch. Jeho diela ako Blázni zomierajú, Sicílčan či Posledný don boli síce len variáciami na osvedčené mafiánske témy, no svoj okruh čitateľov si našli.
„Kedysi som chcel písať ako James Joyce a rovnako ako on sa hrať s možnosťami jazyka, no zistil som, že moja parketa je v písaní príbehov,“ povedal sám Puzo zhruba tri roky pred smrťou v televíznom programe Larryho Kinga. A pozorný čitateľ pri vymenúvaní jeho tvorivých cností pridá aj vysokú dávku kriminality, sexu a hlavne svojské ponímanie spravodlivosti. Ako sa na správneho Taliana patrí.
