Ošarpané baraky, pupkatí kápovia. Život mafiánov v Gomorre je surový a pritom všedný.
Rozruchu okolo tohto filmu bolo už dosť. Sledovali sme, ako dostal Grand Prix v Cannes, aj ako sa stal európskym filmom roka 2008. Ešte stále držíme palce autorovi predlohy, novinárovi Robertovi Savianovi, ktorému mafia sľubuje smrť. Vieme aj o komparzistoch, ktorých si vo filme vyhliadla polícia. No až teraz si v kine môžeme overiť, aký je Gomorra vlastne film. Sú aj takí, ktorým pripadá dlhý a nudný.
Práčka na všetko
Recenzia
- Gomorra, Taliansko, 2008, 137 minút
- Réžia: Matteo Garrone
- Námet: Roberto Saviano - rovnomenná kniha (2006)
- Scenár: Maurizio Braucci, Ugo Chiti, Gianni Di Gregorio, Matteo Garrone, Massimo Gau〜dioso, Roberto Saviano
- Hrajú: Salvatore Abruzzese, Gianfelice Imparato, Maria Nazionale, Toni Servillo a ďalší
- Slovenská premiéra: 18. jún
Čo v kine chceme, je celistvý príbeh s ústredným hrdinom. Hrdinom, do akého sa môžeme vcítiť a zabudnúť na to, že náš bežný život žiadnym veľkým príbehom nie je.
Divácky zážitok, ako je tento, režisér Matteo Garrone popiera. Urobiť to však musí, aby nepoprel to, čo chce v Gomorre ukázať: každodennosť, ktorú mafia v Neapole ovláda. Či sú to drogy, zbrane, konfekcia, alebo odvoz odpadu, práčka na peniaze menom Camorra podniká so všetkým.
Klasickú drámu, krstných otcov v oblekoch a celistvý príbeh preto v Gomorre nenájdete, opakujú kritici. Paralelných príbehov je tu zato päť.
Mafia ako systém, čo nemá tvár
Je tu chlapec, čo mafii pomáha ako poslíček s drogami. Je tu účtovník, ktorý vypláca rodiny uväznených. Pomstu si vyslúži krajčír, ktorý koketuje s konkurenciou. A horšie ako on dopadnú dvaja mládežníci, čo skúsia zbíjať na vlastnú päsť.
S jednou výnimkou (manažér v saku, ktorý kšeftuje s jedovatým odpadom) sú to všetko pešiaci. Bývajú v ošarpaných barakoch, rovnako ako ich kápovia, pupkáči v prepotených tielkach.
Úlohy sú vo svete Camorry rozdelené od detstva, dožiť sa tridsiatky znamená šťastie. Zabíja sa vo filme v úvode, uprostred aj v závere, no stále s rovnakou rutinou.
Mafia tu nemá tvár, alternatívu ani protivníka. Pripomína neosobný systém, ktorého súčasťou je každý. Zatiaľ čo v biblickom príbehu o skazenom meste Gomorra, na ktorý film odkazuje, visela vo vzduchu otázka, či sa nájde aspoň hŕstka spravodlivých, tu takej otázky niet. Teda až na spomínanú výnimku, postavu mladého manažéra.
Ten pochopí, čo skládka toxického odpadu pre život obyvateľov znamená a od obchodu odstúpi. So zvyškom filmu však tento moment neladí.
Akoby sem chcel režisér predsa len vpašovať akúsi nádej - na poslednú chvíľu a neobratne.
Takmer ako dokument
Dlhé zábery, strohá kamera (hoci vidno, že Garrone je študovaný výtvarník), odstup od postáv, žiadna scénická hudba. Tým všetkým Gomorra pripomína dokument. Novinkou tento štýl nie je, ako na to už Garronemu ukázal Rakúšan Ulrich Seidl či Gus Van Sant (Slon).
Experimentovať a nenakrútiť klasickú drámu však chcelo odvahu. Je to odvaha iná než tá, ktorú ukázal Saviano, keď mafiu opísal v bestselleri, ale predsa. Aj preto je filmová Gomorra všetko iné, len nie nudná.
