Nie je možné namaľovať niečo na sklo, pretože sklo vzápätí prijíma obraz do seba, drží ho v sebe a prenecháva mu spolu s tým i svoju priehľadnosť, povedal filozof Miroslav Petříček. Bolo to v súvislosti s dielami výtvarníka PALA MACHA, ktorý sa venuje sklu, maľbe a maľbe na sklo. Jeho najnovší cyklus Nádoby je do konca týždňa vystavený v bratislavskom Dome umenia.
O čom hovoria sklo a maľba dokopy?
„Prevažne o dekoratívnej maľbe na sklo, ktorou som sa zaoberal počas strednej školy. Skončil som v Česku dve, takže ma neskôr už technologické postupy tohto typu nedržali. Ale pri maľbe a skle som chcel ostať."
Do akej miery sa vnímal váš odbor ako umenie?
„Na strednej škole v Novom Bore to bolo jasné remeslo. Keďže sme sa učili pre celé Československo, museli sme vedieť všetky technológie, ktoré sa v existujúcich sklárňach používali a ktoré by sme mohli niekedy v priemysle využiť. Bola to veľká škála technológií, aj s využitím gýčov. Napríklad technológia vysokého smaltu alebo tieňované ružičky."
Kedy ste v skle začali hľadať hĺbku svojej výpovede?
„Asi v období, keď som bol na druhej strednej škole - umeleckej sklárskej priemyslovke v Kamenickom Šenove. Keďže som vlastne už ovládal všetky technológie, nezamestnávali ma a ja som sa venoval výtvarným návrhom. S technológiou som skôr pomáhal ostatným, ktorí sa to len učili. Popritom som sa mohol venovať čisto výtvarnému prejavu. Lákala ma maľba a kresba. Do jej blízkosti som sa však dostal až po skončení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave."
Prečo?
„Na vysokej škole ma z maľby na sklo presunuli na transparentný a polotransparentný papier. Robil som monotypie, lepené vrstvené papiere, ktoré som potom pretŕhal. Tak som sa ocitol na odbočke, ktorá ma od dekoratívnej maľby na sklo definitívne odvrátila."
Ocenili ste neskôr túto odbočku?
„Vtedy som bol, samozrejme, nespokojný, ale ocenil som ju neskôr, keď som maľbu na sklo začal učiť na strednej škole v Lednických Rovniach. Nechcel som maľovať na číre tabule. Mal som pocit, že po hladkom skle sa maľba kĺže, a to mi prekážalo. Cítil som problém, ktorý som spočiatku nevedel vyriešiť. Ale potom som si technológiu našiel. Začal som sklo pretavovať, pripravovať si podklad na maľbu. Štruktúrované sklo mi bolo omnoho bližšie, s maľbou komunikuje oveľa viac."
Patrocinium v Kostole dvoch sŕdc v Liptovských Sliačoch.
FOTO - ARCHÍV P. M.
Vaša výstava je výpoveďou o nádobách. Nepopierate ich funkciu, ale ich priestorové dimenzie áno. Čo pre vás znamená tento posun?
„Už by som sa k fúkaným tvarom nádob nevrátil, ale nádoba ako symbol vo mne zostala. Nevnímam ju cez dizajn, hoci ide o základný úžitkový tvar, ktorý nesie sklo. Tému svetla som „pretavil" do mojich geometrických obrazov. Nádoby mali toto svetlo prijať. Keď som si potom naťukal na internete slovo nádoba, začalo mi to vyhadzovať zaujímavé stránky a objavil som ďalšie mystické oblasti. A keď som rozmýšľal nad svetlom, okamžite ma internet navodil na literatúru o tieňoch. Posunulo ma to v symbolike nádob ďalej, stále som však nebol tam, kde som chcel byť. Chcel som porušiť priestorový charakter nádoby. Tak sa nádoba stala pre mňa znakom. Rovnako ako predtým svetlo."
Ako ste to technologicky riešili?
„Narobil som si problémy, lebo som musel nepriehľadnú, maľovanú plochu nádoby dostať na pretavenú skle〜nenú tabuľu, ktorá je od začiatku priestorová a priehľadná. Na prvý pohľad sa zdá, že sklo natriete farbou a je to. Chcel som však dosiahnuť, aby sa v nádobe na sklenenej ploche hľadala jej hĺbka, význam, symbolika. Vrstvy bolo treba vypáliť, a ony jedna druhú obohatili, nie zrušili. Páči sa mi, že môžem farby prekrývať, a pritom to neznamená, že tie spodné neexistujú. Jednotlivé vrstvy sa zrátajú."
Do akej miery ste teda priblížili sklo ako úžitkový materiál?
„Do žiadnej. Som však ochotný priznať, že ak je oltárny obraz úžitkový, tak sú s ním moje maľované nádoby na skle porovnateľné."
Keď sme už pri tom - v Liptovských Sliačoch máte zaujímavé objekty v interiéri kostola. Je to ten kostol, na ktorý sa ľudia sami pozbierali a jedna pani z dediny dokonca poskytla na jeho stavbu vlastný pozemok?
„Áno, a pri kopaní základov sa našli dva kamene, ktoré vyzerajú ako dve srdcia. Preto sa volá Kostol dvoch sŕdc. Cením si odvahu ľudí, že prijali kostol očami výtvarníkov. Zažil som to aj v mojej rodnej dedine - Streženiciach. Tam som maľoval pre kostol krížovú cestu. Je takmer celá postriekaná krvou. Pán farár mi povedal, aby som mu vysvetlil, ako som to myslel, a on to potom pretlmočil v kázni, od zastavenia k zastaveniu, aby neboli nezhody. Ľudia to prijali. Vedia, k čomu sa modlia a netreba ich podceňovať. Väčší problém robia často tí, čo alibisticky tvrdia, že do kostola súčasné umenie nepatrí, lebo mu veriaci nerozumejú."
Mali ste takú skúsenosť?
„Zažil som už aj ľudí, ktorí rozhodujú o výtvarných veciach, nemajú výtvarné vzdelanie a sú nevkusní. Vidia len svoju ideológiu a chcú ju ilustrovať."
Prenikáte cez svoje dielo bližšie k Bohu?
„Vždy som mal blízko k Bohu. Aj môj cyklus Svetlá bol takým dialógom. Nechodím do kostola, ale vnímam nad sebou nedosiahnuteľnú dokonalosť. Netvrdím, že sa k nej chcem priblížiť, ale môžem sa s ňou konfrontovať. Práve sklo je materiál, ktorý má v sebe istú mystiku. S tým však nechcem pri tvorbe kalkulovať."
Palo Macho (1965)
absolvoval v roku 1995 sklárske výtvarníctvo na VŠVU v Bratislave, neskôr študijný pobyt na École des Beaux Arts v Saint Etienne (1993) a v Cité International des Arts v Paríži (1997). Pedagogicky pôsobil v Škole úžitkového výtvarníctva v Lednických Rovniach. Vystavoval doma a v zahraničí, samostatne v Etiene & Van den Doel Gallery v Haagu, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Galérii Nova v Bratislave, Galérii SPP v Bratislave či v Rihimäki Museum of Glass vo Fínsku. V roku 2008 bol o jeho tvorbe nakrútený film Palo Macho/Sklenené obrazy v réžii Lubora Dohnala. Žije a tvorí v Bratislave. Venuje sa maľbe na skle a skleným objektom.
