Zazrieť v uliciach Bratislavy traktor nie je celkom bežné. Ešte zvláštnejšie je, keď ho zdobí logo Slovenského národného divadla. Niekoľkokrát za deň sa traktor so svojou vlečkou otáča medzi Ružovou dolinou a novostavbou SND, aby priviezol a odviezol do divadla kulisy, ktoré majú svoj domov v Umelecko-dekoračných dielňach. Od ich založenia čoskoro uplynie rovných päťdesiat rokov.
V uplynulej divadelnej sezóne pripravoval režisér a herec Martin Huba inscenáciu svetoznámej hry Petera Shaffera Amadeus o Mozartovi, zázračnom dieťati hudby, a jeho protivníkovi Salierim.
Chcel mať na scéne dobový klavír. Po viacerých pokusoch sa mu podarilo od istej panej zohnať unikátny starožitný kúsok pochádzajúci práve z čias slávnych hudobníkov.
Dokonca vznikla aj hypotéza, že Salieri na tomto klavíri skutočne mohol v Bratislave koncertovať.
Nástroj vraj roky stál v garáži. Bol v zlom stave, ponatieraný latexom. Jeho dušu aj telo opravili ľudia, ktorí sa stretli v Umelecko-dekoračných dielňach Slovenského národného divadla.
„More roboty s ním bolo, ale dali sme ho do poriadku," spomína pán Štefka, ktorý v dielňach SND pracuje už desiatky rokov.
Spolu so svojimi kolegami nás sprevádza rozsiahlym komplexom dielní a skladov. Tu na Mraziarenskej ulici v Bratislave sa už rovných päťdesiat rokov rodí národná divadelná scéna.
S metlami na Evereste
Prechádzame obrovskými priestormi maliarskej dielne. Má dĺžku takmer šesťdesiat metrov a šírku dvadsaťdva metrov. Na zemi práve maľujú obrovskú dekoráciu k baletu Everest.
Maliari prechádzajú po rozmernom plátne a predĺženými hrubými štetcami robia posledné úpravy. Keď potrebujú mať od maľby odstup, presúvajú sa na balkón, ktorý sa tiahne pozdĺž celej haly.
Vedľa je skúšobné javisko. Pôvodne bolo postavené, aby sa na ňom mohli odskúšať vyrobené kulisy. Bolo kompletne vybavené, dokonca aj s točňou, ktorá už dnes neexistuje, lebo rokmi prehnila.
Javisko už roky funguje ako zámočnícka dielňa a momentálne sa celé obnovuje.
Sklady dekorácií
Na umelecké dielne nadväzujú sklady dekorácií a kostýmov. Celý komplex stavieb má rozlohu vyše deväťtisíc štvorcových metrov a pracuje v ňom viac ako 170 zamestnancov.
„Začínal som tu v roku 1987 ako šéf skladania a navážania kulís," hovorí riaditeľ Umelecko-dekoračných dielní SND Peter Šugár. Podobne ako všetci v dielňach hneď spomína na ich zakladateľa a duchovného otca, scénografa Ladislava Vychodila, ktorého tu všetci majú vo veľkej úcte.
„Sedím v jeho bývalej kancelárii, tykal som si s ním," hovorí riaditeľ. „S architektmi navrhol dielne tak, že aj v súčasnosti sú stále funkčné.
Problémom sa časom ukázali sklady kulís, ku ktorým sa postupne museli pristavať ďalšie priestory. Pre potreby DPOH, Malej scény a historickej budovy SND boli svojho času postačujúce, ale teraz je opäť problém, keďže javiská novej budovy sú podstatne väčšie."
Remeselníci v Národnom
Ako sa pripravuje v dielňach nové predstavenie? Podľa dramaturgického plánu odovzdávajú výtvarníci (scénickí, kostýmoví) a režiséri svoje návrhy. Dielne návrh rozpracujú do jednotlivých detailov na technické výkresy a na výrobnej porade sa dohodne využitie materiálov.
Výroba nabieha postupne v jednotlivých úsekoch. V technických dielňach sídlia stolári, čalúnnici, zbrojári, kašírnici, zámočníci a stolári, v kostýmových pánski a dámski krajčíri, patinovači, obuvníci a vlásenkári (vyrábajú parochne a fúzy na mieru).
„Výrobok často putuje po dielňach. Niekedy sa stane, že kým sa dokončí, niekoľkokrát obehne niekoľko dielní. Máme tu aj raritnú farbiareň, kde si sami farbíme látky, a vlastnú čistiareň kostýmov," opisuje riaditeľ Šugár.
Chod dielní a skladov, ktoré sa časovo prispôsobujú dennej prevádzke divadla, si pochvaľuje.
Ľudia, ktorým šéfuje, sú vlastne stále v spojení s divadlom. Pracujú síce v šichtách od skorého rána do noci ako každý iný robotník, no pocit, že robia pre divadlo, dokonca národné, dodáva ich práci zvláštny punc originality. Veď keď sa obuvník v krčme pochváli, že robí v národnom, už predsa len voľačo znamená.
Výlet na traktore
Špeciálnou kapitolou je prevážanie kulís. Súpravu s logom SND nemožno na bratislavských uliciach prehliadnuť a často vyludzuje na tvárach ľudí úsmev. Scénickú výpravu totiž preváža veľký traktor s prívesom.
Aby sa na scénach novostavby o siedmej večer mohlo hrať, každá dekorácia musí byť vybraná zo skladu, naložená, prevezená do divadla, vyložená, zmontovaná.
Hneď, ako sa predstavenie odohrá, musí byť zase rozobratá, naložená, dovezená späť a uložená do svojej kóje v sklade.
Cesta traktorom cez mesto nie je vždy hladká. Súprava je veľká a centrum mesta malé, hlavne keď treba prísť až do historickej budovy. „Kedysi v DPOH bol problém s tým, že sa kulisy museli od cesty prenášať až na javisko," vraví Šugár.
„Najhoršie to bolo v zimnom období. Brána na javisko musí byť otvorená a o desiatej ráno už museli byť kulisy pripravené tak, aby sa priestor pre hercov stihol vykúriť."
Na Malej scéne, kde teraz sídli divadlo študentov VŠMU, sa zasa kulisy nosili cez foyer a spúšťali sa vraj cez balkón.
„Asi pred desiatimi rokmi sme mali aj malú nehodu. Viezli sme na Malú scénu kulisy, medzi ktorými bol aj diván. Keď sme dorazili na miesto, zistili sme, že dvere vlečky sú otvorené a divánu nikde.
Nenašli sme ho ani na ceste. Viete, kde nakoniec bol? Našli ho deti a už sa aj na ňom vyvaľovali pri kúpalisku Delfín," smeje sa riaditeľ.
Cesta kulís
Divadelné kulisy sú uskladnené v sklade dekorácií. Ten je celý prispôsobený pre špeciálny výťah, ktorý sa pohybuje na niekoľkých poschodiach medzi desiatkami kój, vyhradených pre jednotlivé inscenácie.
Traktor nacúva do skladu, zamestnanci odpoja vlečku na dekorácie a výťah ju vyvezie ku kóji, označenej názvom hry. Tam každú súčiastku naložia, niekedy sú ich stovky.
Kója má presne veľkosť traktorovej vlečky a podľa jej rozmerov sa navrhujú aj jednotlivé časti kulís. Potom sa vlečka spustí výťahom dolu, zapriahne za traktor a náklad putuje mestom.
Novostavba budovy SND má na manipuláciu s kulisami vybudovaný už modernejší systém. Keď traktor s nákladom príde k navážacej rampe, preložia sa na vozík, ktorý sa po koľajniciach presunie až do medziskladu.
Medzi desiatou a dvanástou dopoludnia pracovníci opery, baletu alebo činohry náklad prevezmú a vyvezú ďalším výťahom na javisko, kde začnú stavať scénu. Stavba musí byť hotová okolo piatej popoludní a osvetľovači ju nasvietia.
Zodpovednosť za všetko preberá javiskový majster. Keďže budova sa dlho stavala a mnohé zariadenia sú dnes morálne zastarané, s kulisami treba manipulovať aj ručne. Naložiť v sklade, vyložiť v divadle, naložiť v divadle, vyložiť v sklade.
„Máme vymyslený paletizačný systém, aby sa kulisy nemuseli stále prekladať a javiskový majster mohol nájsť inscenáciu v určenom vozíku tak, ako bola na javisku zložená," vraví Peter Šugár.
Náročná Anna Kareninová
„Prechodom do novej budovy sa viac vecí zdokonalilo, ale, žiaľ, mnohé chyby sme museli s veľkým úsilím odstraňovať," hovorí Peter Šugár. Od septembra by dokonca mala začať fungovať aj toľko reklamovaná točňa vo veľkej sále opery a baletu.
„Presne vykazujeme, koľko materiálu spotrebujeme a koľko finančných zdrojov využijeme, máme dennodenný prehľad, do ktorej inscenácie sme koľko investovali," vraví riaditeľ. Za posledné obdobie bola najdrahšia a najnáročnejšia výprava pre Annu Kareninovú.
V porovnaní s vyspelými divadlami západnej Európy sa v dielňach SND pracuje vraj za podstatne nižšie náklady. „Tradícia v nich udržuje aj finančnú kultúru," vraví Šugár.
Ako sa likvidujú staré dekorácie po stiahnutí predstavenia z repertoáru? Všetko sa musí rozobrať podľa jednotlivých druhov materiálu a odpad sa separuje. Čo je použiteľné, môže sa nechať na recyklovanie v nových inscenáciách - napríklad koče, vozy, koberce.
Sme však limitovaní skladovacími priestormi. Keby sa nám podarilo dostavať sklad dekorácií, ktorého plán máme pripravený, bolo by fajn."
Riaditeľ prízvukuje, aké je dôležité, aby mal pracovník umelecko-dekoračných dielní rád divadlo. O tom, že to tak naozaj je, vraj svedčí minimálna fluktuácia.
„Sú v styku s výtvarníkmi i hercami, ktorí sem chodia počas výroby a skúšania. To, čo vyrobíme, uvidíme na javisku. Tým skôr divadlom žijeme, keď vieme, ako sa k nemu tvorcovia dopracovali.
Sme tu vlastne prví, čo sa o pripravovanej inscenácii dopodrobna dozvedia. Skôr než sami herci vieme, v čom budú oblečení a ako budú hrať. Pocit, že bez nás by umenia nebolo, je celkom vzrušujúci."
Upiekli to v Prahe
Umelecko-dekoračné dielne SND vznikli v roku 1959 vďaka scénografovi Ladislavovi Vychodilovi. Veľa času s ním a Ľudovítom Hradským, prvým scénografom Národného divadla, strávil divadelný historik Ladislav Lajcha.
„Kým sa dielne nepostavili, roky sa intenzívne hľadali priestory, kde by sa kulisy mohli pripravovať," vraví. V dvadsiatych rokoch sa vraj pracovalo na kulisách často priamo na podlahe javiska.
V noci sa maľovali kulisy, cez deň sa pripravovalo predstavenie, večer sa hralo. Neskôr sa podarilo otvoriť dielenské priestory v divadle Aréna. Boli tam až do roku 1938, keď Nemci zabrali Petržalku a vznikol paradox, že kulisy bolo treba privážať cez Dunaj vlastne zo zahraničia.
Potom sa dielne dočasne usídlili na Slovanskej ulici pri dnešnej Technickej univerzite. Po vojne, v roku 1946, však nároky na divadlo začali narastať.
V Bratislave vznikla Nová scéna Národného divadla a dielenské priestory bolo treba rozšíriť. Istý čas mali prenajaté priestory v PKO či vo filmových ateliéroch na Kolibe.
„V tom čase dostalo sedem ľudí z dielní tuberkulózu vrátane Ladislava Vychodila. Pracovalo sa v zlých podmienkach a začalo byť jasné, že s dielňami treba niečo robiť," spomína Ladislav Lajcha.
Profesor Vychodil teda začal raziť zásadu, že umelecko-dekoračné dielne si zaslúžia veľkorysé priestory, na ktoré treba mať vysoké nároky. Náklady sa však ukazovali také veľké, že realizácia sa dala schváliť len v Prahe na ministerstve školstva a kultúry.
Vtedajší minister sa teda počas zájazdu bratislavskej Činohry SND v Prahe stretol na recepcii s Ivanom Terenom, vtedajším riaditeľom divadla, ktorý mu tlmočil naliehavú potrebu dielne postaviť.
Na druhý deň dostal súhlas. „Hneď však vznikol problém, kde ich postaviť. Ružová dolina, kde sa napokon stavba zrealizovala, sa vtedy zdala úplne mimo mesta. Úradníci sa však zľakli hlavne sumy, ktorú si stavba vyžadovala."
Veľkorysé inšpirácie
Začiatkom päťdesiatych rokov sa v oblasti scénografie realizovali hlavne maľované realistické pozadia. Na ich maľbu sa teda vyžadovali obrovské priestory. „Keď sa inscenoval Eugen Onegin v spolupráci so sovietskym režisérom Dombrovským, museli byť kulisy veľkoryso realizované.
Presne podľa týchto rozmerov chcel Vychodil dielne aj koncipovať. Nakoniec sa jeho predstava presadila. Dielne sa postavili perspektívne pre Národné divadlo, Novú scénu a ďalšie divadlá, o ktorých sa predpokladalo, že vzniknú," hovorí Lajcha.
Základnou myšlienkou bolo vybudovať celý komplex v jednej úrovni, aby nebolo treba používať schody ani výťahy. Stavalo sa to na etapy. Najprv dielne, potom bolo treba sklady, a napokon zušľachťovacie oddelenie.
Výťah v skladoch sa napokon postavil v roku 1964. Ich výstavba bola inšpirovaná Komickou operou vo východnom Berlíne.
Pokiaľ ide o koncepciu dielní, okrem Vychodila sa na architektonických návrhoch podieľali Vladimír Hazucha a Vladimír Zelenka, podnety pre nich prinášali scénografi a režiséri ako Daniel Gálik, Jozef Budský, Tibor Rakovský či Ivan Lichard.
Dielne si rýchlo urobili dobré meno, dekorácie si objednávali rakúski tvorcovia vrátane napríklad Herberta von Karajana, ktorý si objednával dekorácie na salzburské hry.
Ľudský rozmer
Dielne podľa Ladislava Lajchu zohrali výnimočnú úlohu aj v ľudskej medzinárodnej komunikácii. V minulosti sa v nich premlelo obrovské množstvo cudzincov. V tom čase bol Ladislav Vychodil predsedom scénografickej sekcie medzinárodnej organizácie divadelných scénografov a technikov.
„Vychodil všetkých cudzincov vodil z Prahy do dielní SND. Doviezol ich do Bratislavy aj na dva dni, prezreli si dielne a podľa toho, ako na nich zapôsobili, nadobudli aj predstavu o tom, aké je Národné divadlo.
Podľa dielní sa posudzoval stav slovenského divadelníctva," hovorí Lajcha. „Chodili sem zo sveta pravidelne, a keďže dielne sa stále chceli otvárať novým podnetom, vznikli aj Dni divadelnej techniky.
Prišli Američania, Rusi, západní aj východní Nemci a tu strávili spoločný čas. Dielne mali vždy ľudský rozmer."
Po roku 1989 nastali časy hanby, národný majetok sa začal rozkrádať.
Umelecko-dekoračné dielne mali tiež na mále. Snahy zmeniť ich chod sa odzrkadlili na troch pokusoch o ich privatizáciu, ktoré boli, našťastie, napokon neúspešné.
To, ako sa v nich hospodári dnes, zostalo stále odrazom fungovania nášho myslenia. Môžeme sa o tom presvedčiť, keď sa stretneme v septembri na oslavách ich okrúhleho výročia.
Ľudia v dielni sú predĺženou rukou umelcov
Kamil Granec chodil do umelecko-dekoračných dielní s otcom už v ôsmich rokoch. Keď ako chlapec zo Šenkvíc skončil v roku 1963 scénografickú strednú školu v Prahe, hneď nastúpil po boku otca a odvtedy celých 43 rokov cestoval pravidelne vlakom na siedmu do práce - maľovať kulisy pre Slovenské národné divadlo.Šenkvický domček pána Granca toho už zažil. V priestoroch pod jeho úrovňou, ktoré si prispôsobil ako pracovňu, dielňu a vínnu pivničku, rekonštruoval popri každodennej práci aj makety jednotlivých scénických realizácií či maľoval veľkorozmerné plátna pre známych tvorcov. Dnes je pán Granec na dôchodku, maľuje na sklo a zhotovuje kópie obrazov slávnych maliarov.
Ľudia v dielni sú, ako vraví, predĺženou rukou výtvarníka, scénografa. Im sa netlieska, ale sú to tí, ktorí celú scénografickú parádu musia zrealizovať. Z malého návrhu muselo vzniknúť často aj päťdesiatmetrové pozadie.
„Komunikácia vychádzala od režiséra k výtvarníkovi a k nám. Ich návrh bolo treba rozkresliť na podklad podľa metrov štvorcových. Plátno bolo treba podložiť, aby sa nepremočilo, a našponovať na zemi podľa kvadratúry meter krát meter. To kedysi zaviedol môj otec, aby sme sa vedeli pohybovať na štvorcových poliach. Na našponovanie plátna bolo treba aj kilo klincov!"
Za čias Kamilovho otca dominovala pri výrobe kulís jednoznačne maľba. Na plátno sa maľovali horizonty, ktoré sa potom vešali. Neskôr sa začalo prechádzať k veľkým železným konštrukciám, po ktorých sa dalo pohybovať.
A dnes je podľa Kamila Granca najdôležitejším scénografickým prvkom svetlo, ktoré si vyžaduje dôkladnú techniku. „Kulisy sa však stále vyrábajú. Či sa ešte niekedy scénografia vráti výraznejšie k tým maľovaným, to sa uvidí. Maľba v podstate vychádza lacnejšie, len aby ju mal kto robiť," vraví vyslúžilý dielenský pracovník.
Počas svojho pôsobenia v dielňach sa stretával s rozmanitými rukopismi scénografov a predstavami režisérov. Inak bolo treba pochopiť Jozefa Bednárika, inak Vladimíra Suchánka. „Ale bez toho, aby sme porozumeli tomu, čo vlastne chcú a prečo, sme pracovať nemohli. Požiadavky boli náročné. Často sme robili súbežne na viacerých veciach. Človek sa vtedy do istej miery stáva tým umelcom," myslí si Granec. V divadelných dielňach ho nikdy nedržal plat, skôr špecifická práca, ktorú vraj nemožno len tak ľahko vymeniť.
Kto je Ladislav Vychodil
Profesor Ladislav Vychodil (28. 2. 1920 - 20. 8. 2005)
Narodil sa na Morave, no život prežil v Bratislave. Študoval v Prahe a v Brne. Od roku 1945 bol šéfom výpravy SND, od 1949 pedagóg scénografie, vedúci katedry javiskového výtvarníctva, vychoval tri generácie scénografiek a scénografov .V roku 1977 sa stal vysokoškolským profesorom. Získal zlaté medaily na Bienále v Sao Paole, na Pražskom quadrienále.
Svoje pôsobenie v SND neskôr rozšíril nielen v slovenskom a českom divadle, ale pohostinsky účinkoval najmä vo Švédsku a Nórsku, Fínsku, USA, Kanade, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Bulharsku, Belgicku či Srbsku.
Ako dlhoročný predseda scénografickej sekcie Medzinárodnej organizácie scénografov a technikov sa zaslúžil o spoluprácu scénografov z celého sveta, o vyrovnanie úrovne scénografie v jednotlivých krajinách, o zmenu myslenia scénografov a režisérov.
Dielne SND mu poskytli priestor pre stretnutia, semináre, prezentáciu noviniek v scénografii. Medzi jeho žiakov patril aj uznávaný slovenský scénograf a kostýmový výtvarník Aleš Votava.
Jeho vnučkou je herečka Alena Antalová. Ladislav Vychodil sa považuje za duchovného otca Umelecko-dekoračných dielní SND, ktoré vznikli v roku 1959. V tomto roku - presne 19. septembra - oslávia dielne 50. výročie svojho založenia.
Autor: Eva Andrejčáková / Tv OKO
